Francúzska cesta k atómovej zbrani

Francúzsko bolo za americkým jadrovým programom takmer šesť rokov pozadu. Prvý americký riadený reaktor bol úspešne uvedený do prevádzky koncom roka 1942. Prvý experimentálny francúzsky reaktor, ktorý pracoval s ťažkou vodou a prírodným uránom, bol sfunkčnený v polovici decembra 1948.

V tom čase však záujem francúzskych politikov o jadrovú energiu a aj o vlastné jadrové zbrane bol chladný. Hlavným dôvodom bola popularita francúzskych komunistov, ktorí boli lojálni k Moskve a kategoricky odmietali jadrové zbrane. Pretože Joliot-Curie bol považovaný za „horlivého komunistu“, on osobne a aj Francúzsko bolo vylúčené z americko-britského jadrového programu. USA ako líder NATO, sľúbili členským štátom, že sa budú podieľať na ich americkom odstrašujúcom potenciáli. V tom čase ešte Sovietsky zväz ešte nemal vlastné jadrové zbrane. To sa zmenilo s prvým jadrovým testom ZSSR 29. augusta 1949.

V roku 1951 Joliot-Curie odstúpil z funkcie vysokého komisára a jeho nástupcom sa stal Francis Perrin, zástanca civilného a vojenského využívania jadrovej energie. Počas jeho dlhého pôsobenia, až do roku 1970, sa Francúzsko prepracovalo na tretiu priečku v rebríčku svetových jadrových veľmocí. V období Francúzsko rozvíjali uránové bane v Limoges a vo francúzskych kolóniách v Afrike, ako aj priemyselné závody na výrobu jadrového paliva na Rhône.

V lete 1954 úradujúci premiér Pierre Mendés-France pretlačil v parlamente Perrinov program vývoja a výroby jadrových zbraní. V roku 1956 sa prvý francúzsky množivý reaktor (Fast breeder reactor – FBR), teda typ jadrového reaktora , ktorý počas svojej prevádzky vytvorí viac štiepneho materiálu ako spotrebuje, bol schopný vyrobiť dvanásť kilogramov plutónia na zbrane ročne.

V tom istom roku Spojené štáty intervenovali v Suezskej kríze a vynútili si stiahnutie francúzskych a britských jednotiek z Egypta. Francúzi to vyhodnotili tak, že na USA a ich sľuby sa nedá spoľahnúť a hnev z takéhoto počínania viedol Paríž k urýchleniu vlastného programu jadrových zbraní.

Francúzi viedli nezávislú politiku v oblasti šírenia jadrovej technológie, ktorá mohla byť použitá aj na nemierové účely aj na Blízkom východe. Pomohli Izraelu vybudovať jadrový reaktor Dimona, ktorý bol na začiatku programu jadrových zbraní židovského štátu.

Francúzsko sa dostala do hlbokej politickej i spoločenskej krízy, najmä v dôsledku prehratej vojny v Indočíne a prebiehajúcej občianskej vojny v Alžírsku. Ako reakcia na túto krízu si voliči v máji 1958 vynútili návrat Charlesa de Gaullea na vrchol politiky ako hlavy novej vlád. Jeho vláda energicky podporovala program jadrových zbraní a zabezpečila, aby funkcia hlavy štátu bola v novej ústavne obzvlášť silná. To zahŕňalo aj právo rozhodovania o použití francúzskych jadrových zbraní, ktoré sa oficiálne volajú Force de dissuasion nucléaire française. De Gaulle mal pocit, že Francúzsko by nikdy nemalo zveriť svoju obranu, a teda aj samotnú existenciu cudziemu, a teda nespoľahlivému ochrancovi.

Do roku 1959 mal klub jadrových mocností iba troch členov: USA, ZSSR a Spojené kráľovstvo. V roku 1959 Charles de Gaulle s cieľom zabezpečiť vstup Francúzska do kruhu jadrových mocností schválil francúzsky jadrový test. Pôvodné plány boli navrhnuté na odpálenie jadrovej bomby na francúzskom území v bani Argentella na ostrove Korzika. Od týchto plánov sa upustilo po rozsiahlych protestoch na ostrove. Ako menej problematické miesto testu bola vybraná oáza Reggane na Sahare. Test s kódovým označením „Gerboise Bleue“ sa uskutočnil 13. februára 1960 na 105 metrov vysokej veži. Odpálená bomba bola prototypom prvej francúzskej hlavice AN-11. Zbraň používala plutónium a dosiahla pozoruhodne vysokú výbušnú silu 60 až 70 kiloton TNT. Žiadna iná jadrová mocnosť nikdy neodpálila takú silnú bombu pri prvom teste. . Po testoch bol jadrový spad zistený až v Senegale , Pobreží Slonoviny , Burkine Faso a Sudáne.