Martinský rínok

FLASH SPRÁVY
nové články

JFK-veľký prezidentský mýtus

Zdroj obrázku:JFK na predvolebnom mítingu. Zdroj fotografie: AP Photo

Spojené štáty čakajú na jeseň prezidentské voľby. Terajší obyvateľ Bieleho domu, prezident Donald John Trump (nar. 1946), sa pokúsi v drese republikánov získať svoj druhý mandát. Jeho súperom bude pravdepodobne bývalý viceprezident z obdobia prezidenta Baracka Obamu, Joseph Robinette Biden Jr., známy ako Joe Biden (nar. 1942). Amerika je rozpoltená. Na jednej strane má prezident Trump verných fanúšikov a na druhej fanatických odporcov, vrátane väčšiny liberálnych médií, ktoré ho pokladajú za najhoršieho prezidenta v dejinách USA. Ktorí z prezidentov je pokladaný za najlepšieho?

Postavenie prezidenta je v USA podstatne silnejšie, ako u nás, alebo v iných krajinách. Preto sa s jeho osobou úzko spája obraz a aj hodnotenie celej historickej etapy, počas ktorej vládne. USA mali prezidentov, ktorí sú dnes doma i vo svete takmer zabudnutí, ale aj takých, ktorí vtisli pečať do pamäti ľudí po celom svete.

Absolútna väčšina obyčajných Američanov má v otázke, kto bol najlepším prezidentom USA, povedzme od konca II. svetovej vojny, úplne jasno. Bol to v poradí 35. prezident USA, John Fitzgerald Kennedy (1917-1963), známy pod skratkou JFK. Bol v prezidentskom úrade v rokoch 1961 až 1963. Jeho prezidentovanie ukončil osamelý atentátnik výstrelmi z pušky  22. novembra 1963 v texaskom Dallase, keď prezident prechádzal mestom v kolóne v otvorenom aute.

Dallas 22. novembra 1963. JFK v otvorenej prezidentskej limuzíne sa o pár minút stane obeťou atentátu. Zdroj fotografie: wikimedia.org
Dallas 22. novembra 1963. JFK v otvorenej prezidentskej limuzíne sa o pár minút stane obeťou atentátu. Zdroj fotografie: wikimedia.org
Zabitie údajného atentátnika L.H. Oswalda priamo v budove policajnej stanice v Dallase, skôr ako mohol vypovedať pred sudcom. Zdroj: wikimedia.org
Zabitie údajného atentátnika L.H. Oswalda priamo v budove policajnej stanice v Dallase, skôr ako mohol vypovedať pred sudcom. Zdroj: wikimedia.org
Vyšetrovanie Warrenovej komisie (1963 – 1964), Osobitného výboru pre vyšetrenie atentátu Snemovne reprezentantov a rôznych vládnych agentúr dospelo k záveru, že atentát spáchal Lee Harvey Oswald. V záveroch komisie sa uvádza, že vykonal skutok úplne sám. O 15 rokov neskôr vyšetrovací výbor Senátu konštatoval, že vražda prezidenta bola výsledkom “rozsiahleho sprisahania”. Povaha tohto sprisahania však nebola objasnená a atentát vyvoláva dodnes mnoho podozrení a konšpiračných teórií. Pravdepodobný strelec Oswald sa k ničomu nepriznal a bol zavraždený dva dni po atentáte, skôr ako bol predvedený pred sudcu, kde mal vypovedať.
Rakva s telom zavraždeného JFK v bielom dome. Zdroj fotografie: wikimedia.org
Rakva s telom zavraždeného JFK v bielom dome. Zdroj fotografie: wikimedia.org

Atentát urobil z JFK ikonickú postavu. A to nielen pre Američanov, ale aj pre zvyšný svet napriek tomu, že úradoval v Bielom dome iba tri roky. Dnes, s odstupom desaťročí, stále pretrváva jeho image ako „skvelého mladého lídra“, ktorý sa obklopil talentovanými spolupracovníkmi, vrátane mladšieho brata Bobba a spoločne „zachránili svet“ počas tzv. Kubánskej krízy, kedy svet stál milimetre od nukleárnej konfrontácie Západu a Východu, ale pracovali aj na radikálnej zmene domácej americkej politiky v oblasti zrušenia rasovej a sociálnej nerovnosti.

Budúci prezident John Fitzgerald Kennedy, doma mu hovorili mu Jack, sa narodil 22. mája 1917 v bohatej a vplyvnej katolíckej írsko-americkej rodine. Jeho otec Joseph Patrick, prezývaný Joe, zbohatol v období po I. svetovej vojne za prohibície a špekuláciami na burze a darilo sa mu aj za Veľkej hospodárskej krízy. Rodina mala vďaka nemu bezpečný a pohodlný život.

Kennedyho otec sa stal veľvyslancom USA vo Veľkej Británii (1938 -1940), čo mladému Johnovi, študujúcemu na Harvarde, otvorilo cestu k svetovej aristokratickej smotánke. Ctižiadostivý otec pôvodne pre neho nepripravoval cestu do politiky. Tam mal zaujať miesto prvorodený syn Joe. Ten, ale zahynul, ako letec v roku 1944.

Jack (John) a jeho mladší brat Robbert, prezývaný Bobby, tiež bojovali vo vojne. Budúci prezident proti Japoncom v Pacifiku ako veliteľ torpédového člnu. V roku 1943 bol vážne zranený. Toto zranenie sa ukázalo zlomový bod. Na jednej strane následky zranenia ho prenasledovali bolesťami chrbtice po celý život a kvôli tlmeniu bolesti sa stal závislým na rôznych liekoch a z nich sekundárne na sexe a na druhej strane vojnové vyznamenanie Purpurovým srdcom za vojnové zranenie bol pre neho dobrý vstup do politiky.

Po skončení vojny sa krátko venoval žurnalistike, ale už v roku 1946 započal svoju politickú kariéru. Za štedrej podpory otca bol zvolený do Snemovne reprezentantov Kongresu. Ďalší stupeň politickej kariéry bolo zvolenie za senátora vo voľbách v roku 1952.

Zdroj fotografie: wikimedia.org
Zdroj fotografie: wikimedia.org

Bratia Kennedyovci John (JFK), Robert (Bobby, resp. RFK) a Edward (Ted) boli aktívni v najvyššej politike. John bol postupne kongresman, senátor a prezident. Robert „Bobb“ bol minister spravodlivosti a ako kandidát na prezidenta bol zavraždený počas prezidentskej kampane v roku 1968 atentátnikom v Los angeles v hoteli Ambassador. Najmladší z bratov, známejší ako Ted, bol dlhoročný senátor. V roku 1980 ako kandidát na viceprezidenta bol dvojkou neúspešného kandidáta na znovuzvolenie Jimmyho Cartera. O vyššiu funkciu, ako senátor sa už viackrát potom nepokúšal, lebo novinári objavili jeho prehrešok z mladosti, kedy pri podivnej autonehode zahynula jeho priateľka.

Kennedyho rodina, rodinný klan, vytvorila vzorec, ktorý potom opakovali v stúpaní JFK na hor až do Bieleho domu. Pomáhali mu otcove peniaze a styky (údajne aj na mafiu), na druhej strane bola využitá v politickom marketingu jeho osobná charizma mladého a pekného lídra a jeho komunikačné schopnosti. K tomu aj skvelá predvolebná kampaň, ktorú riadil mladší brat Bobby.

Vo funkcii senátora sa JFK nejako významne do histórie nezapísal, ale napriek tomu opäť mieril vyššie. V roku 1956 sa usiloval o miesto kandidáta na viceprezidenta za Demokratov. Neuspel, demokratický kandidát na prezidenta, Adlai Stevenson si vybral ako spolukandidáta Carey Estes Kefauera. V týchto voľbách boli porazení úradujúcim prezidentom Dwightem Eisenhowerem.

JFK potom v roku 1958 bez problémov obhájil vo voľbách post v senátora.

Ďalšia zastávka v jeho kariére mala byť po prezidentských voľbách v roku 1960 už len pracovňa prezidenta v Bielom dome. Prvá prekážka na tejto ceste boli primárky v Demokratickej strane. Proti JFK kandidoval skúsený politik, vodca demokratickej väčšiny v Senáte, Lyndon Baines Johnson (1908-1973), neskorší Kennedyho viceprezident a po jeho smrti 36. americký prezident. Okrem L. B. Johnsona a jeho verných senátorov mal v strane proti sebe aj priaznivcov exprezidenta H. S. Trumana (prezident v rokoch 1945-1953), ktorý JFK priam neznášal. Ďalej mu neprial fakt, že pochádzal z katolíckeho prostredia, čo v americkej politike bolo kontraverzné a oponenti radi tento fakt v kampani pripomínali. Muselo zapracovať rodinné kennedyovské „know-how“, aby sa mu podarila získať na straníckom konvente v júli 1960 v Los Angeles volebnú nomináciu na najvyššiu funkciu za Demokratickú stranu.

Samotný volebný súboj s republikánom Richardom Nixonom (1913–1994) bol tvrdý. Legendárna je predovšetkým televízna debata kandidátov, vôbec prvá takáto debata v histórii. JFK dominoval nad „upoteným“ Nixonom predovšetkým svojim vzhľadom, menej tým čo hovoril. Zaujímavé je, že rozhlasoví poslucháči označili za víťaza debaty Richarda Nixona. Voľby Kennedy nakoniec vyhral iba o 120 tisíc hlasov. Nixon prepočítavanie hlasov odmietol a Kennedy sa v januári 1961 stal 35. americkým prezidentom.

Zdroj fotografie: Archív MR a TIME Magazine
Zdroj fotografie: Archív MR a TIME Magazine
S príchodom JFK do Bieleho domu sa zmenili stereotypy v americkej politickej kultúre. V prvom rade do Oválnej pracovne prišiel nekonvenčný mladý politik s príťažlivým vzhľadom, s mladou rodinou a pre média príťažlivou manželkou Jacqueline “Jackie” (1929–1994). JFK bol prvý americký politik predvádzajúci na obdiv svoju vitalitu, neformálnosť a optimizmus. Ako prvý z politikov pochopil obrovský význam televízie pre komunikáciu s verejnosťou.
JFK s deťmi v Oválnej pracovni Bieleho domu. Zdroj fotografie: theatlantic.com
JFK s deťmi v Oválnej pracovni Bieleho domu. Zdroj fotografie: theatlantic.com

Média a kultúra dodnes hrajú podstatnú úlohu v šírení jeho posmrtného obrazu, ako pokrokového prezidenta, ktorého zabili temné sily, aby zabránili reformám, ktoré plánoval uskutočniť. Dodnes tak žije legenda, že JFK bol nádejný a talentovaný prototyp liberálneho amerického prezidenta, dokonca lídra celého západného sveta, o ktorého Amerika a svet bohužiaľ kvôli zákulisnému spiknutiu prišli.

Silné slogany a podmanivý úsmev. To boli hlavné komunikačné zbrane JFK. Svoju činnosť v úrade začal slávnym inauguračným prejavom v ktorom Američanov vyzval, aby sa nepýtali, čo ich krajina môže pre nich urobiť, ale čo môžu oni urobiť pre svoju krajinu. Tento politikmi dodnes hojne citovaný slogan, sprevádzaný sympatickým úsmevom zarámcoval jeho prezidentský program.

Ďalší slogan, ktorý sa stal aj úspešným programom NASA, ktorý zdvihol Američanom sebavedomie po sérii sovietskych vesmírnych prvenstiev, bolo prehlásenie, že Američania s ľudskou posádkou do 10 rokov pristanú na Mesiaci.

V čase tzv. Berlínskej krízy vyvolal masovú sympatiu u Nemcov tým, že prehlásil, že aj on je Berlínčan („Ich bin ein Berliner“). Dnes už je hociktorý politik tiež niečo, keď sa niečo stane a treba sa pred voličmi ukázať. Len JFK v tej dobe, ako prezident USA čelil hrozbe konfrontácie s protivníkom vyzbrojeným atómovými zbraňami.

Každý budúci americký prezident sa po Kennedym ťažko mohol v očiach amerických voličov zrovnávať s obrazom, ktorý JFK zanechal. Ale aké boli skutočné výsledky jeho práce v Bielom dome?

Doma, v USA jeho pokusy o reformy uviazli na pol cesty. Nepodarilo sa mu znížiť nezamestnanosť, ani drastické sociálne rozdiely a nevyriešil ani segregáciu americkej spoločnosti. Na druhej strane, na jeho obranu treba povedať, že osud mu nedoprial ani jedno celé volebné obdobie, aby svoje zámery zrealizoval.

Chruščov a JFK si merajú sily_dobová karikatúra-zdroj wikimedia.org Zdroj: wikimedia.org
Chruščov a JFK si merajú sily_dobová karikatúra-zdroj wikimedia.org

Prvý pokus vlády JFK opraviť chyby svojich predchodcov v zahraničnej politike bolo fiasko, ktorého následky priviedli svet na pokraj atómovej vojny medzi USA a Sovietskym zväzom. Predmetom záujmu JFK sa stal karibský „ostrov slobody“ Kuba. Americká vláda a CIA v spolupráci s kubánskym exilom sa v apríli pokúsili silou zvrhnúť režim Fidela Castra. Pokus o vylodenie „contras“ vycvičených a vyzbrojených Američanmi sa po ich vylodení v Zátoke svíň skončil vojenskou porážkou a politickým ponížením USA.

Za krátko na to Sovietsky zväz tajne nainštaloval na Kube rakety schopné zasiahnuť územie USA.

17. október 1962, špionážna fotografia amerického letectva a analýza rozmiestnenia sovietskych rakiet na Kube. Zdroj: archív MR
Jadrové veľmoci boli veľmi blízko od červenej čiary, ktorej prekročenie by znamenalo apokalypsu. Počas tejto krízy dokázal JFK s podporou brata Bobbyho, svoju štátnickú rozvahu a rozhodnosť, keď odolal tlaku velenia armády a vsadil na diplomaciu. Podarilo sa mu donútiť Sovietov k uzavretiu politického obchodu – USA dali garancie, že dajú pokoj Fidelovi Castrovi na Kube, pridal k tomu stiahnutie amerických rakiet z Turecka a za to Sovieti odinštalujú z Kuby svoje rakety. Kennedyho riešenie krízy zanechalo istú pachuť v kruhoch politikov, ktorí zastávali názor, že ustúpil Rusom až príliš.
Trnava, 14. apríla 1961. Míting na podporu Kuby. Zdroj fotografie: TASR, K. Cích
Trnava, 14. apríla 1961. Míting na podporu Kuby. Zdroj fotografie: TASR, K. Cích
Veľká Británia, apríl 1961. Pochod na podporu Kuby. Zdroj fotografiie: Archív MR
Veľká Británia, apríl 1961. Pochod na podporu Kuby. Zdroj fotografiie: Archív MR

Kubánska raketová kríza patrila medzi najzávažnejšie konflikty studenej vojny medzi dvoma svetovými mocnosťami. Trvala len 12 dní počas októbra roku 1962. Za ten čas zaznelo z oboch strán toľko vyhrážok, že svet počas necelých dvoch týždňov nemohol skutočne tušiť, že či sa nerozpúta tretia svetová vojna.

To isté sa stalo aj v prípade tzv. druhej berlínskej krízy. V júni 1961 sa JFK stretol so sovietskym vodcom Chruščovom vo Viedni, kde sa nedohodli na otázke budúceho postavenia územia Západného Berlína, ktorý bol od roku 1945 pod kontrolou armád USA, Francúzska a Veľkej Británie. Výsledkom bol vznik komunistického štátu NDR a postavenie Berlínskeho múru, ktorý padol až v roku 1989.

Prezident JFK a nemecký spolkový kancelár Konrad Adenauer 26. júna 1963 na Checkpoint Charlie si prezerajú múr, ktorý rozdelil Berlín. Z druhej strany to všetko pozorujú pohraničníci NDR. Zdroj fotografie: wikimedia.org
Vietnam 1965. Zdroj fotografie: Theatlantic.com
Vietnam 1965. Zdroj fotografie: Theatlantic.com
Vo Vietname, kde už istý čas prebiehal vojenský konflikt medzi severovietnamskými komunistami a juhovietnamskými nacionalistami, JFK a jeho vláda podporili výzbrojou a vojenskými poradcami režim prezidenta Diema. Podľa historikov to bol prvý krok na ceste priameho vojenského angažovania sa USA v tejto vojne, ktorá stála USA tisíce životov a invalidov. Vietnamská vojna sa skočila porážkou USA a ich vietnamských spojencov a svojim výsledkom traumatizuje americkú spoločnosť dodnes.
Podpis 35. prezidenta USA,Johna Fitzgeralda Kennedyho (JFK) Zdroj: wikimedia.org
Podpis 35. prezidenta USA, Johna Fitzgeralda Kennedyho (JFK) Zdroj: wikimedia.org
nové články