Prehľad správ

Najnovšie články

Smrť na Evereste

Vrchol Everestu, najvyššej hory našej planéty, je vo výške 8848...

Hudba lieči

Hudba u Keltov bola posvätná. Predstavovala emocionálnu a magickú silu,...

Astronauti budú nosiť Pradu

Pamätáte si na romantickú filmovú komédiu z roku 2006 „Diabol...

Granátové jablko pre váš žalúdok a imunitu

Granátovníky sú menšie stromy rastúce hlavne v Stredomorí. Ich plody,...

POLITICO.eu: Od kráľovnej po cisárovnú

Domáca politická scéna pozorovateľovi poskytuje podnetov až až, Rovnako dôležité,...

Život v Olympijskej dedine

Otvorila nám postava veľká ako hora. Valibuk Rus nepochopilo pozeral...

Mohol byť Martin hlavným mestom Slovenska?

Martinský Rínok
Zdroj obrázku: Martin po I. svetovej vojne. Zdroj fotografie: Archív MR
23 mája, 2020
10:05 am

Zásluhy regiónu Turca, a najmä Martinčanov, na prihlásení sa Slovenska k Československej republike sú nespochybniteľné. Na zhromaždení, ktoré sa konalo v budove Tatra banky 30. októbra 1918, viac ako dvesto delegátov ustanovilo Národnú radu a prijalo Deklaráciu slovenského národa. Medzi účastníkmi prevládali zástupcovia z Martina a blízkeho okolia.

Je prirodzené, že v roku 1918 predstavitelia Turca vzniesli aj požiadavku, aby sa Martin stal novým hlavným mestom Slovenska. Tým skôr, že Slovensko vtedy ešte nemalo svoju metropolu a „dočasná slovenská vláda“, predstavovaná Ministerstvom s plnou mocou pre správu Slovenska, migrovala z jedného slovenského mesta do druhého. Bratislava, v tej chvíli ešte Prešporok, bola mestom v nepriateľských rukách, v okrajovej polohe voči Slovensku a priamo na horúcej hranici s protivníkom, ktorý odmietal vznik nového štátu. Navyše Prešporok bol v tých časoch mestom s neistým osudom, lebo sa viedli úvahy o jej autonómnom postavení, ako slobodného mesta nepatriaceho ani Slovensku a ani Maďarsku. Navyše jeho etnické zloženie bolo na rozdiel od Turčianskeho svätého Martina pre zázemie hlavného mesta nepriaznivé, lebo slovenský živel bol v tej dobe v Prešporku v menšine.

Martin mal vtedy menej ako 6 tisíc obyvateľov, takmer dvakrát menej ako Žilina alebo Nitra. Na druhej strane bol Martin slovenským kultúrnym a politickým centrom Slovenska. Sídlila tu Matica slovenská, Muzeálna slovenská spoločnosť, Živena, Lipa, Kníhtlačiarsky spolok… V roku 1861 práve z Martina vzišlo Memorandum, prvý politický program Slovákov, požadujúci rovnoprávnosť národa a zákonité vymedzenie jeho územia.

Budapešť preto brzdila ekonomický a urbanizačný rozvoj mesta a zatláčala ho do čoraz väčšej izolácie. Martin sa tak v búrlivých časoch, na prelome historických epoch ocital v závetrí, ďaleko od ohnísk svetového i európskeho diania. Jeho národniarski politickí vodcovia prepadali pasivite a konzervativizmu.

V prvých týždňoch novej republiky Praha sľúbila Martinčanom podporu v ich úsilí o hlavné mesto. V súlade s týmto sľubom, dva mesiace po deklarácii, 30. decembra 1918, podpísal Július Vanovič, predseda Turčianskeho výboru SNR, memorandum, v ktorom žiadal od vlády československého štátu, aby „v srdci Slovenska, na historickej pôde Turca ustálila a založila hlavné mesto Slovenska a slovenského národa“. Zároveň vyzýval slovenskú verejnosť, aby si tento návrh tiež osvojila a žiadosť výboru podporovala.

Dva dni po Vanovičovom memorande vstúpilo československé vojsko do Prešporku a pripojilo ho k Československu. Minister Vavro Šrobár, vybavený silnými právomocami vo vzťahu k Slovensku, sídlil zatiaľ v Žiline. Predtým, do 12. decembra 1918, sídlil v Skalici. Do Prešporku sa Šrobár s aparátom úradníkov ministerstva pre správu Slovenska presťahoval až 4. februára 1919.

Ale už o desať dní skôr, ako prišlo k presunu Šrobára a jeho úradu do Bratislavy, 23. januára 1919, nariadilo jeho ministerstvo zrušiť ústrednú martinskú Národnú radu i jej miestne výbory, vrátane turčianskeho. Zdôvodnené to bolo tak, že aby sa rozhodnutia Národnej rady nekrižovali so štátnymi orgánmi. Tým dal Šrobár a vlastne aj pražská vláda, jasne najavo, čo zamýšľajú s návrhom povýšiť Martin na hlavné mesto.

Martinčania sa pokúšali tento proces zvrátiť. Preto 14. marca 1919 vyslali početnú deputáciu k prezidentovi T. G. Masarykovi. Išli „orodovať za hlavné mesto“. Argumenty na 50 stranách spísal Fedor Ruppeldt, jeden zo signatárov Martinskej deklarácie a budúci evanjelický biskup. Objasnil českým politikom prečo sa má slovenská metropola nachádzať v „srdci národa“, a nie kdesi na „periférii“. „Za centrum Slovenska sa absolútne nehodí,“ argumentoval Ruppeldt proti Bratislave, „lebo samo mesto je najviac v tretine slovenské, slovenskej inteligencie nemá, maďarský a nemecký pomerne vysokokultúrny živel bude veľmi prevládať už i pre blízkosť Viedne.“ Zato Martin je „rečove i citove najčistejším mestom Slovenska“.

V Prahe dostala delegácia z Martina plno sľubov, podporu im vyjadrili aj najvyšší činitelia štátu. Vtedajší československý premiér Antonín Švehla im povedal: „Meno Martina je u nás zlatým písmom zaznačené, my budeme vás podporovať.“

Neuplynuli ani dva týždne od misie do Prahy a Prešporok sa premenoval na Bratislavu. Tým padol ďalší z argumentov proti povýšenia Pressburgu či Pozsony na nové hlavné mesto. Neslovenský a neslovanský názov mesta bol úradne zmenený na slovenský.

V tejto hre „o tróny“ sa už dlhšie vyskytovali aj ďalšie slovenské mestá, ktoré mali svojich protežantov i neprajníkov. Vavro Šrobár začal hľadať „stredisko“ Slovenska už začiatkom roku 1917. V pamätiach, ktoré vyšli hneď po druhej svetovej vojne, Šrobár spomína, ako sa s Františkom Votrubom, redaktorom pražských novín Venkov, zhodli na starobylej Nitre. Šrobár ju navštívil v lete 1917. Pohľad zo Zobora, ho nadchol, ale návšteva nitrianskych ulíc, predajní, reštaurácií a úradov zanechala v ňom „strašný dojem“. Nitru označil za mesto janičiarov. „Nikde nepočuť slovenského slova“.

Do úvahy však prichádzali aj iné mestá. Napríklad Žilina. Už v decembri 1918 sa však ukázalo, že 10-tisícové mesto nestačí na ubytovanie slovenskej vlády. „Preto sme vyjednávali i s Martinom,“ tvrdil neskôr Šrobár, „a keďže tu bol ešte väčší nedostatok miestností ako v Žiline, veľmi vhod nám prišiel návrh župana Zocha, aby vláda a úrady k nej pričlenené prišli do Prešporku.“

Vyhrala Bratislava boj o hlavné mesto len vďaka známosti Šrobára so Zochom a dostatku voľných kancelárskych priestorov?

Bratislava na slovenské pomery bolo už veľké mesto blížila sa k hranici 100-tisíc obyvateľov. Veľkosť však v tomto prípade nebola rozhodujúca. Podľa memoárov Ferdiša Jurigu, popredného politika ľudovej strany, ktorý podporoval kandidatúru Bratislavy, inej voľby ani nebolo. V opačnom prípade by mesto zrejme ani nepripadlo Slovensku. V polovici januára 1919 sa v Paríži začala mierová konferencia, ktorá okrem iného mala vymedziť aj hranice nových štátov. Maďarská delegácia tam tvrdo bojovala a vtedajší premiér Károlyi vyhlásil, že maďarský národ sa nikdy nezriekne bratov v Prešporku a Košiciach.

Keď Šrobára začiatkom februára varovali pred sťahovaním úradov zo Žiliny do Prešporka, lebo sa tam začínal štrajk železničiarov, ktorý organizovala Budapešť, a jemu osobne hrozil atentát, Šrobár sa zaťal a zariskoval. „Pre nedohľadný význam sídla Prešporku pre celé Slovensko a pre štát,“ vysvetľoval to neskôr. „Nejsť do Prešporka značilo zriecť sa Dunaja, Žitného ostrova.“

Martin mal šancu stať sa hlavným mestom Slovenska aj po roku 1945. F. Ruppeldt po skončení druhej svetovej vojny upozorňoval v brožúre „Teraz alebo nikdy!“ na zlyhania Bratislavy, najmä počas národného povstania proti fašizmu a na bezpečnejšiu polohu Martina vo vnútrozemí.

Požiadavku presťahovať hlavné mesto do Martina podporila začiatkom júla 1945 na svojom zjazde Demokratická strana, ale komunisti boli však k tomu zdržanliví.

O rok neskôr oživili predstavitelia Turca staré plány na nové hlavné mesto v strede Slovenska. Prišli s myšlienkou, že ak už ním nemá byť mesto Martin, tak vybudujme niečo celkom nové, ale v strede krajiny, v „záhradke Slovenska“. Pred vojnou túto myšlienku živil kníhkupec a vydavateľ Július Kustra, ktorý pre novú metropolu v priestore medzi Martinom, Vrútkami a Sučanmi vymýšľal už aj mená: Kotlín, Fatrín, Sláva…

Úvahy o Martine ako novom hlavnom meste sa definitívne skončili vo februári 1947. Zbor povereníkov pod vedením Gustáva Husáka, rodáka z Dúbravky (dnes mestská časť Bratislavy) sa vyjadril s konečnom platnosťou, že presídlenie hlavného mesta z Bratislavy na stredné Slovensko nepripadá momentálne do úvahy, že nás čakajú oveľa aktuálnejšie úlohy.