Sovietska superstíhačka s britským motorom

Na jeseň 1950 boli západní piloti v kórejskej vojne (1950 – 1953) konfrontovaní s novou nebezpečnou zbraňou protivníka. Na oblohe nad Kóreou sa objavila stíhačka MiG-15. Bola rýchlejšia a lepšie manévrovala ako ich stroje.

Bolo len 5 rokov po svetovej vojne, ktorá stála Sovietsky zväz množstvo ľudských obetí, západná časť krajiny bola v troskách, základné veci boli pre obyvateľstvo na prídel. Kde sa v ZSSR odrazu vzala technológia, ktorá prevyšovala americké a britské stíhačky? Vysvetlenie odkiaľ ZSSR zobral pre svoje stroje prúdové motory je aj vo svetle dnešného sveta, ktorý je tiež plný sankcií, obmedzení a embárg, prekvapujúce.

V USA a Veľkej Británii sa už nejaký čas mali podozrenie, že MiG-15bis, v tom čase určite najlepšia stíhačka na svete, je založená na britskej technológii. Presnejšie povedané, mal ju poháňať revolučný britský motor, bez ktorého je aj ten najlepší dizajn lietadla bezcenný. Mal byť od renomovanej firmy Rolls-Royce.
Priznanie tohto faktu vyvolalo na Západe šok. 21. novembra 1951 britská vláda v Dolnej snemovni priznala, že dodávkou moderných prúdových motorov masívne posilnila vojenský potenciál ZSSR a komunistickej Čínskej ľudovej republiky. Oznámenie vlády viedlo k rozhorčeniu v parlamente a v britskej tlači: „Zrada!“

Ako však Sovietsky zväz získal potrebné poznatky o prúdovom motore, ktorého prvý prototyp bol v Británii testovaný v októbri 1944 a ktorý bol do začiatku 50. rokov jedným z troch najdôležitejších typov motorov západného letectva?

Odpoveď je jednoduchá. Britská vláda dodala Sovietskemu zväzu 25 exemplárov motorov Nene II. Stalo sa to v septembri 1946 v čase premiérovania Clementa Attleeho. Bývalý premiér Winston Churchill, otec myšlienky „železnej opony“ a zarytý odporca komunizmu, bol v tom čase už mimo vlády a nemohol nijako zasiahnuť.

Labouristický premiér Clement Attlee, bol vo funkcii od augusta 1945 do októbra 1951. Bol to socialista, ale nie hlupák, alebo „zradca“. Prečo teda súhlasil s obchodom, ktorý tak zjavne porušoval strategické záujmy Veľkej Británie a Západu?

Tesne pred Vianocami, 21. decembra 1945 bol motor Nene II pridaný na britský zoznam „otvorených technológií“. To znamenalo nielen to, že informácie o motore mohli byť poskytnuté tlači, ale aj to, že hotové motory sa mohli predávať a licencie na výrobu mohli byť udelené akejkoľvek krajine, ktorá bola v tom čase v normálnych obchodných vzťahoch s Veľkou Britániou.

V snahe zverejniť britské rozvojové úspechy v povojnovom leteckom priemysle a vyvážať zbrane, začali zodpovedné ministerstvá po skončení II. svetovej vojny v mnohých prípadoch rušiť utajovanie. Predaju leteckých motorov do ZSSR mohla vláda zabrániť len popretím vlastných zásad, t. j. otvorenou diskrimináciou záujemcu, ktorý splnil požadované kritéria. To by však bol pre vládu nemysliteľné, neumožňovali to princípy jej vlastnej zahraničnej politiky, podľa ktorých mala spolupráca so Sovietskym zväzom až do roku 1947 prednosť pred ostatnými cieľmi.

Neskôr úradníci z ministerstva letectva na svoju obhajobu uvádzali, že si mysleli, že zápis na „otvorený“ zoznam technológií znamená iba odovzdávanie informácií na reklamné účely… Britská armáda zjavne verila tomu istému a ministerstvo zahraničných vecí sa ani nepýtalo.

Do mesiaca od uvedenia motora na „otvorený“ zoznam začal Rolls-Royce rokovania s nacionalistickou čínskou vládou pod vedením generála Čankajška o licenčnej výrobe Nene II, ako aj s francúzskou spoločnosťou Hispano-Suiza. Ani jeden z nich nebol pre Britániu neprijateľný z politických alebo strategických dôvodov. Čínski technici už pracovali na turbínových motoroch v Rolls-Royce a britskou politikou bolo pomôcť Francúzom obnoviť ich ozbrojené sily.

Ale potom prišiel iný záujemca. 6. marca 1946, sovietska obchodná delegácia v Londýne požiadala firmu Rolls-Royce, aby zvážila udelenie výrobných práv pre letecké motory. V tom čase mali britskí dizajnéri vývojový náskok asi tri roky od sovietskych konštruktérov. Britské know-how na výrobu motorov Nene II tento náskok Západu znížilo na menej ako rok.

Po uvedomení si situácie do ktorej sa Briti vlastným počínaním dostali, ministerstvá a britský generálny štáb hľadali kompromis v otázke vývozu motorov do ZSSR. Dospeli k záveru, že hoci nebude možné poskytnúť žiadne technické výkresy a podrobnosti k licenčnej výrobe motorov, kompletné motory môžu byť poskytnuté na predaj ako „gesto dobrej vôle“.