Prehľad správ

Najnovšie články

Smrť na Evereste

Vrchol Everestu, najvyššej hory našej planéty, je vo výške 8848...

Hudba lieči

Hudba u Keltov bola posvätná. Predstavovala emocionálnu a magickú silu,...

Astronauti budú nosiť Pradu

Pamätáte si na romantickú filmovú komédiu z roku 2006 „Diabol...

Granátové jablko pre váš žalúdok a imunitu

Granátovníky sú menšie stromy rastúce hlavne v Stredomorí. Ich plody,...

POLITICO.eu: Od kráľovnej po cisárovnú

Domáca politická scéna pozorovateľovi poskytuje podnetov až až, Rovnako dôležité,...

Život v Olympijskej dedine

Otvorila nám postava veľká ako hora. Valibuk Rus nepochopilo pozeral...

Priehradu zničili Sovieti a po nich aj Nemci

Priehrady patria medzi špičkové produkty ľudskej tvorivosti a keď sú zničené, sú nebezpečnejšie než akákoľvek iná ľuďmi vytvorená infraštruktúra Vodná elektráreň Kachovka, ktorá bola zničená pred pár týždňami, nie je prvou na rieke Dneper, ktorá sa stala obeťou vojnového konfliktu.

Na hornom toku rieky je pri meste Záporožie vodné dielo, ktoré prehradzovalo Dneper (Dnipro) od roku 1932. Táto vodná elektráreň bola v druhej svetovej vojne zničená až dvakrát. Prvýkrát ju 18. augusta 1941 zničili jednotky NKVD. Druhýkrát to urobili v marci 1943 ustupujúci Nemci, ktorí si ju pre svoje potreby krátko predtým opravili.

Priehrada v Záporoží bola jedným z naozaj veľkých projektov industrializácie v prvých desaťročiach existencie Sovietskeho zväzu. Projekt sledoval tri ciele: rieka Dneper by sa mala stať splavnou, spoľahlivo poskytovať vodu pre intenzívne poľnohospodárstvo a tiež vyrábať elektrinu. Sovieti ju plánovali ako najvýkonnejšiu elektráreň v Európe.

Bola dokončená v roku 1932 s masívnou technickou podporou z USA . Mala celkom deväť obrovských generátorov. Energia z nej sa okrem iného využívala na prevádzku hlinikární a oceliarní, teda kľúčových odvetví pre industrializáciu ZSSR, o ktorú sa Stalin usiloval a presadzoval ju bez ohľadu na ľudské straty .

Výstavba veľkej vodnej elektrárne na Dnepri bola prioritným projektom Generálneho plánu ZSSR, ktorý urýchlil elektrifikáciu celej krajiny. Začiatkom 20. rokov bol schválený a potom sa do realizácie vrhli obrovské sily. Sovietske úrady pozvali na konzultácie expertov zo Spojených štátov a za ich služby platili v tvrdej mene, ktorú získavali vývozom vzácneho obilia, vyvlastnených šperkov a historických umeleckých diel. Vodná elektráreň okrem čisto praktického významu nadobudla aj význam ideový Propagandisti písali o nej reportáže a články, nakrúcali filmy a skladali piesne o nadšení, vlastenectve a nezištnosti sovietskych robotníkov, ktorí ju budovali. Bez pomoci Západu to však nebolo. Generátory a turbíny dodali americké spoločnosti General Electric a Newport News Shipbuilding.

V roku 1932 bola spustená prvá jednotka a v roku 1939 bola už hydroelektráreň považovaná za najväčšiu v Európe a tretiu najväčšiu na svete. Triumfálne dokončenie výstavby znamenalo začiatok rozsiahlej industrializácie sovietskeho hospodárstva a poslúžilo ako ideologický základ pre zavedenie sovietskeho plánovaného štátom riadeného hospodárstva.

Prvé mesiace po invázii Nemecka v lete 1941 sa ukázali byť pre ZSSR obdobím obrovských strát. Sovietska armáda musela neustále ustupovať a sily nemeckej skupiny armád „Juh“ do polovice augusta dosiahli Dneper na dolnom toku, od Kremenčugu po Cherson. V snahe dostať situáciu pod kontrolu sovietske úrady vydali koncom júna smernicu , podľa ktorej všetok cenný majetok, ktorý nemožno odviezť, musí byť bezpodmienečne zničený. V nasledujúcich týždňoch sovietska armáda taktikou „spálenej zeme“ ničila bane, vysoké pece, železničné uzly.

Strategický význam elektrárne bol zrejmý. Preto sovietska tajná služba NKVD , v polovici leta 1941 pripravila plán na jej skazu. Pod hrozbou, že Nemci prekročia Dneper a keď sa nemecký XIV. tankový zbor v polovici augusta priblížil k rieke asi na 70 kilometrov severne od elektrárne pri meste Dnepropetrovsk, (dnes Dnipro), bol to signál pre miestnych veliteľov NKVD, že majú konať.

Ráno 18. augusta sa Wehrmacht priblížil k Záporožiu. Priehrada bola stále pod kontrolou sovietskych síl. Jedna z nemeckých tankových divízií sa nachádzala asi kilometer od Dneprogesu. Sovietske jednotky začali opúšťať svoje pozície a chaoticky ustupovať. Zvyšné jednotky poskytovali krytie. Pred hrozbou prechodu kľúčového zariadenia infraštruktúry pod kontrolu nepriateľa sovietske vojská poškodili turbíny, takže Nemci nemohli stanicu normálne prevádzkovať. Rusi to urobili veľmi jednoduchým a pozoruhodným spôsobom: prepnutím rozdeľovača maziva s turbínami v plnej prevádzke. Stroje zbavené mazania sa zohriali a doslova sa zmenili na hromadu nepoužiteľného kovového šrotu. Dočasné vypnutie elektrárne však nebolo to jediné, s čím sovietska armáda prišla.

Začiatkom mesiaca veliteľstvo najvyššieho vrchného velenia nariadilo položiť 20 ton výbušnín a 18. augusta okolo 20:15 zahrmel výbuch. Ukázalo sa, že je taký silný, že sa na jeho mieste vytvoril zlom 150 – 165 metrov, teda štvrtina celkovej dĺžky priehrady. Výška stúpajúcej vlny sa pohybovala podľa rôznych prameňov od piatich do 30 metrov. V Moskve sa snažili výbuch pred obyvateľstvom ZSSR prezentovať ako nemeckú sabotáž.

Takmer tridsaťmetrová vlna vody sa prehnala cez nivu Dnepra a odplavila všetko, čo jej stálo v ceste. Celá spodná časť Záporožia s obrovskými zásobami rôzneho tovaru, vojenského materiálu, desaťtisícami ton výrobkov boli zmietnuté v priebehu niekoľkých minút. Desiatky lodí spolu s posádkami zahynuli. Ustupujúce vojská a tisíce obyvateľov okolitých osád, ktorí sa chystali prejsť na druhú stranu, zostali v pasci.Ako vyplýva zo spomienok očitých svedkov, začala panika: ľudia sa snažili uniknúť z vody a skazy.

Presný počet mŕtvych a zranených pri výbuchu priehrady Dneprogesu nebolo možné určiť kvôli chaosu, ktorý región zachvátil. Niektorí historici sa domnievajú , že v dôsledku katastrofy zomrelo 80 000 až 100 000 ľudí. Iní však hovoria iba o troch tisíckach – približne rovnako odhadovali počet obetí nemecké okupačné úrady a s nimi kolaborujúci miestni obyvatelia. Pretrhnutie priehrady malo pre región katastrofálne následky a neposkytlo sovietskej strane takmer žiadnu vojenskú výhodu. Aj keď, je tu jedna vojenská výhoda, Červená armáda získala ešte mesiac a pol, kým musela opustiť Záporožie.

Sovietsky zväz obvinil z útoku na priehradu Nemcov, hoci tejto verzii veril vo svete len málokto. O tri dni neskôr, 21. augusta 1941, The New York Times zverejnil článok, ktorý hovoril priamo o zničení priehrady „ustupujúcimi Rusmi“. Podľa väčšiny výskumníkov rozhodnutie zničiť priehradu padlo v okruhu Najvyššieho vrchného velenia.

Začiatkom augusta, po prehratej bitke pri Umani wehrmacht obkľúčil a porazil jednotky 6. a 12. armády Juhozápadného frontu a vtedy si Moskva uvedomila, že nemeckú ofenzívu je možné obmedziť iba stiahnutím jednotiek za Dneper. K tomu je potrebné vyhodiť do vzduchu všetky mosty a priehrady. Rozkaz podpísali Stalin a náčelník Generálneho štábu Červenej armády Boris Šapošnikov.

Po obede 18. augusta sa začal ústup Červenej armády, ktorý sa v niektorých oblastiach zmenil na tlačenicu, ukázalo sa, že Nemcov na pravom brehu Dnepra nemožno už zadržať. Preto sa urýchlene rozhodli vyhodiť do vzduchu Dneproges. Škody, ktoré by zničenie priehrady spôsobilo civilnému obyvateľstvu a sovietskym vojakom, sa nepovažovali za dostatočný dôvod na revíziu plánu. Keďže NKVD operáciu vykonala v najprísnejšom utajení, nepripravovali sa na ňu ani civilisti, ani armáda. Aj keď na plánovanie zostávalo aspoň niekoľko dní, zodpovední dôstojníci urobili nesprávne výpočty, ktoré spôsobili, že výbuch bol oveľa silnejší, ako sa očakávalo. Napriek všetkým chybám bol Stalin spokojný, pretože zastavili postup Nemcov na tomto úseku frontu na pár týždňov

Do februára 1942 Nemci uzavreli medzeru v priehrade a nainštalovali nové turbíny a v lete toho istého roku výrobu elektriny znovu spustili. Energiu potrebovali pre priemysel na Záporoží, aby pre nich vyrábal suroviny pre nemeckú vojnovú výrobu.

Ako sa karta obrátila a Nemci začali ustupovať, pripravovali zničenie významnej priemyselnej, dopravnej a energetickej infraštruktúry na dovtedy okupovanom území. Tentokrát chceli oni zanechať spálenú zem. Už v marci 1943, keď sa situácia na fronte dramaticky zmenila a Nemci začali pripravovať na ústup zo Záporožia. Vrátane úplného zničenie vodnej elektrárne Dneprogres. Na jej zničenie chceli použiť až 300 ton výbušnín a leteckých bômb. Časť z nich vybuchla a vodné dielo bolo opäť poškodené a nefunkčné.

Po ústupe Nemcov sovietski ženisti zneškodnili časť rozbušiek, ale elektráreň sa aj tak musela obnoviť. Výbuch zničil strojovňu, velín, elektrické zariadenia a priehradný most. Priehrada, hoci prežila, bola opäť vážne poškodená. Opravy sa začali v roku 1944. Prvých pár mesiacov ženisti odstraňovali míny, bomby a výbušniny, ktoré zostali po nemeckej okupácii. Keďže na fronte boli stále práceschopní muži, elektráreň obnovovali najmä sovietske ženy.

Proces rekonštrukcie priehrady a elektrárne sa urýchlil v roku 1945, keď sovietska armáda našla v Československu Nemcami odvezený archív dokumentov k výstavbe. Do obnovenej priehrady opäť z USA dorazili nové, výkonnejšie generátory. Celkovo sa na obnove vodnej elektrárne podieľalo asi 50 tisíc ľudí. Do roku 1950, keď bola rekonštrukcia ukončená a všetky bloky boli uvedené do prevádzky, prekročila kapacita predvojnové hodnoty o 16 %.

Sovietske úrady nikdy nezmenili svoj postoj k udalostiam z augusta 1941 a nepripustili, že výbuch zasiahol a poškodil najmä civilistov a ustupujúcu sovietsku armádu.