Život v Olympijskej dedine
- Martinský Rínok
- Zdroj obrázku: Život v Olympijskej dedine
Rok 2015 sa pýšil bohatým programom: v talianskom Miláne sa uskutočnilo Expo 2015,
v Grécku vrcholí hospodárska kríza, ktorá nastolí otázku budúcnosti Eura, Kuba sa stala
prvou krajinou, ktorej sa podarilo ako prvej odstrániť prenos HIV a syfilisu z matky na
dieťa a od 12. do 28. júna sa v azerbajdžanskom Baku uskutočnili 1. Európske hry.
Európsky olympijský cyklus bol inaugurovaný na základe rozhodnutia valného
zhromaždenia Európskych olympijských výborov (EOV) v Ríme v decembri 2012.
Geografická vzdialenosť Baku od Európy je síce neopomenuteľná, no delegáti si pri
rozhodovaní mohli vybrať buď Azerbajdžan, alebo nehlasovať. K hosťovaniu 1.
Európskych hier sa totižto nik okrem Azerbajdžanu neponúkol.
Športovci si zmerali sily a schopnosti v 30 športových disciplínach, medzi ktorými bolo
okrem olympijských športov aj 2 neolympijské: karate a sambo (názov je akronymom
samozashchita bez oruzhiya, rus. самозащита без оружи, „sebaobrana bez zbrane“;
bojové umenie so Sovietskym pôvodom, ktoré kombinuje džudo, jiujitsu, wrestling
a techniky sebaobrany). Vodné športy, t. zn. skoky do vody, plávanie, synchronizované
plávanie a vodné pólo, boli zorganizované pre juniorské kategórie, kým v 12
olympijských športoch sa bojovalo nielen o medaily, ale aj o postup na Letné Olympijské
hry v Riu 2016. Osobitá bola kráľovná športov atletika, v ktorej bojovali len miešané
tímy zo 14 krajín v rámci III. ligy Majstrovstiev Európy družstiev.
A tak sa výpravy 50 Olympijských zväzov stretli v horúcom zakaukazskom Baku, medzi
ktorými bolo po prvý krát na súťaži s viacerými športovými disciplínami aj vyslanci
z Kosova. Najviac športovcov vyslala Ruská federácia (353), Azerbajdžan (290),
Taliansko (287), Nemecko (270), Francúzsko (250) a Ukrajina (246). Najviac medailí si
odnieslo Rusko (164), Nemecko (66), po ňom hostiteľ Azerbajdžan (56), Veľká Británia
a Taliansko (obaja po 47). Slovensko si prinieslo domov 7 cenných kovov (2 zlaté, 2
strieborné a 3 bronzové), a po prvý raz v medailovej súťaži predbehlo Česko.
Konkrétne sa zlato podarilo vybojovať výprave streleckého mix trapu – Zuzane Rehák
Štefečekovej a Erikovi Vargovi, kým druhé zlato získal slovenský tím v atletickej súťaži
družstiev. Striebro získal Erika Varga, tentoraz v individuálnom trape, a Pavol Kopp
v ľubovoľnej pištoli. Bronz získali zápasník do 66 kg István Lévai, boxer v kategórií do
52 kg Viliam Tankó a Juraj Tužunský vo vzduchovej pištoli.
Slovenský olympijský a športový výbor (SOŠV) vyslal do Baku vtedy najväčšiu výpravu
v histórii samostatnej Slovenskej republiky na vrcholných športových podujatiach
(spolu 257 účastníčok a účastníkov, spolu s najmladšou účastníčkou hier, ako spomína
v pamätnici premiérových Európskych hier vtedajší prezident SOŠV František Chmelár.
Touto účastníčkou som bola ja.
Život v Olympijskej dedine, lokalizovanej v mestskej časti Nizami Rayon, bol
nezabudnuteľný. Takmer 6000 športovcov sa prestriedalo v priestranných
novostavbách národných domov. Veľké výpravy, ako napríklad tá ruská, mali celé
budovy pre seba, kým menšie výpravy sa o budovy delili. Budova, v ktorej sídlila
výprava Slovenska, bola zdieľaná aj s výpravou Severného Macedónska. Na prízemiach
budov boli vytvorené spoločenské miestnosti plné pohodlného posedenia, ale aj zábavy:
stolnotenisové stoly, stolný futbal, či hudobné nástroje (okrem gitary aj klavír). Tu sa
ľudia najviac stretávali a bavili so športovcami iných výprav. My sme sa zblížili
s výpravou Azerbajdžanu vo vodnom póle kadetov.
Spoločná jedáleň o veľkosti futbalového ihriska bola otvorená denne od 6:00 do 22:00, plná švédskych stolov
a chladničiek plných nápojov. Výhodou slovenskej výpravy bola blízkosť ku jedálni.
V Olympijskej dedine sa nachádzala aj menšia menza, kde sa podávalo jedlo
Azerbajdžanu. Keďže bola Olympijská dedina priestranná, jej dočasným obyvateľom boli
poskytnuté bicykle. Ako to už raz s verejným majetkom chodí, pár dní do podujatia si
musel človek dať pozor a skontrolovať si stav bicykla, a rozhodnúť sa, či nie je predsa
len bezpečnejšie ísť pešo. Oficiálny symbol hier bolo granátové jablko, ktoré nás
sprevádzalo od otváracieho ceremoniálu, kedy sa z obrovského granátového jablka
vypustili metrové balóny semiačok – a jedno, ktoré sme si zaniesli do izby a udržiavali až
do odchodu – cez výzdobu športovísk, až po dizajn posteľnej prikrývky.
Pre nás možno najčarovnejší aspekt života bolo vymieňanie a zbieranie odznakov. Samé
sme od SOŠV obdržali len niekoľko, no podarilo sa nám od našich zápasníkov získať
ďalšie a voľné chvíle sa trávili hľadaním reprezentantov iných krajín. Dnes sa teším zo
zisku odznakov výprav z Grécka, z Rakúska, z Belgiska, so Srbska, z Estónska či z Fínska.
Najviac pyšnou som však na olympijský odnzak ruskej výpravy, ku ktorému je nutný aj
príbeh.
Ruskí športovci sa ostatných stránili. Rusky, proti ktorým sme odohrali prehratý zápas,
neostali na kus reči. Vo veľkých skupinách sa pohybujúci Rusi síce dominovali, ale tak
trochu aj odstrašovali. Nenechali sme sa ale odradiť. Jedno poobedie sme zachytili
dvojicu mikín s nápisom Russia na chrbte. Nezávahali sme. Oslovili sme Rusov
a poprosili sme ich o odznačik. Jeden sa zasmial, pozdravil druhého a odišiel. Zostávajúci
postarší pán nám lámanou angličtinou vysvetlil, že nie je športovec a nemá pre nás
odznaky. Ochotne nám ale ponúkol odprevadiť nás k niekomu, kto ich pre nás mať bude.
Takto nás viedol priamo do srdca ruskej výpravy – na tretie poschodie jednej z troch
veľkých ruských budov. Po ceste nám ešte zdelil, že nás vedie k mužovi, ktorý je dobrý
človek a že sa nemusíme báť. Nechal nás pred dverami, a šiel po svojom. Nebojácna
mládež, aspoň jej mladšia polovica, tak smelo zaklopala.
Otvorila nám postava veľká ako hora. Valibuk Rus nepochopilo pozeral na dve mladé
Slovenky. Nemali sme spoločný jazyk, no ukázala som mu jeden z dvoch slovenských
odznakov, ktoré som dostala. Rukami nohami sme sa pochopili, aspoň sčasti. Potešenie
nás poprosil o strpenie a odišiel si po malú darčekovú tašku plnú reprezentačných materiálov. Ponúkol nám kľúčenku a odznak ruskej výpravy. Nevedela som si vybrať,
a preto som sa mentálne pripravila na to, že sa budem musieť rozlúčiť nielen
s posledným slovenským odznakom, ale obetovať budem musieť aj nejaký iný. Cez
bolesť som teda skúsila: éto i éto! Rusa som síce prekvapila, no do rúk mi dal odznak
i kľúčenku. Trhalo mi to srdce, no začala som sa lúčiť s posledným slovenským
odznakom a načiahla som sa ponúknuť mu iné. S úsmevom ma zastavil, naznačil si že si
môžem oboje nechať a nemusím mu nič zobchodovať. Tento raz som ostala nemá ja, no
skúsenejšia polovička slovenskej delegácie slušne poďakovala a ťahala ma čím skôr, tým
preč. Lámané spasiba! som ešte prehodila cez plece do dvier, ktoré sa začali zatvárať. Do
výťahu nás nasledoval len smiech Rusa. Až pred ruskými budovami sme sa nadýchli
a zasmiali. Rozdelili sme si žold a mne prischol odznak. Nepoznám mená ani jedného
z Rusov, no na túto príhodu do konca života nezabudnem. Ešte raz mi však prináleží:
„spasiba“.
Vaša,
najmladšia účastníčka I. Európskych hier