Ruský svet

Iljin v svojich textoch tvrdil, že Boh spackal stvorenie sveta. Našťastie, pre nás, ľudstvu Boh doprial niečo čisté a nevinné – ruský národ! Čokoľvek Rusko robí a urobí, aby túto čistotu ubránilo, je podľa Iljina legitímne. Podľa neho raz Rusko nájde svojho silného hrdinu a s ním zvíťazí.

Prečo si nikto z početného húfu expertov na Rusko, okrem niekoľkých intelektuálov, nevšimol už skôr Putinovu verejne prejavovanú inšpiráciu týmto filozofom? Náznaky Putinovho obdivu k tomuto filozofovi boli verejne z médií známe, prezident Putin ako novoročný darček v roku 2013 poslal každému guvernérovi v Rusku tri knihy. Jednou z nich bola kniha „Naše úlohy“ od Ivana Iljina. Neargumentuje sa v nej pre totalitárny režim, ale iba pre autoritatívny štát. Iljin tvrdí, že nie je potrebné kontrolovať všetky sféry spoločnosti, ale v tých najdôležitejších musí prevládať diktatúra štátu.

Dnes by bol filozof Iljin asi spokojný so svedomitou prácou svojho oddaného čitateľa Putina. Ten postupne ovládol nezávislú celoštátnu televíziu a uzemnil nezávislé médiá, potrestal spurných oligarchov a vytvoril vrstvu nových, ešte skorumpovanejších, ale prezidentovi osobne oddaných. Z parlamentu si urobil formálnu pečiatku schvaľujúcu jeho politiku, zmenil voľby guvernérov na menovanie prezidentským dekrétom. Svoju filozofiu moci najskôr nazval „vertikála moci“, neskôr „zvrchovaná demokracia“. Rusko má síce voľby, parlament, médiá, ale čoraz viac, sú len ako, alebo pod ako médiá pod dozorom štátu.

Dnes už je v Rusku zo strany predstaviteľov moci a i z lojálnych médií prítomný hlas neskrývaný nacionalizmus a nenávisť voči liberálnemu Západu. Rétorika Moskvy definuje Rusko ako ochrancu morality od upadajúceho Západu. Putinova politika nadbieha ruskému dlhodobému snu byť historicky po Ríme a Konštantínopole tretím centrom kresťanstva.

Filozof Iljin veril, že individualizmus je zlo. Stredná trieda, politické strany a občianska spoločnosť tiež predstavujú zlo, pretože povzbudzujú rozvoj osobnosti na úkor národnej komunity. Podľa neho je cieľom politiky prekonanie individualizmu a vytvorenie akejsi „živej totality“ národa.

Po 2. svetovej vojne Iljin prišiel s návrhom ústavy pre svätú Rus, ktorá sa opiera o pravoslávnu cirkev a ktorú povedie „národný diktátor“. Tento vodca musí byť zodpovedný za všetky funkcie vlády a má viesť centralizovaný štát. Voľby budú existovať, ale ich účelom bude čisto „duchovná“ podpora vodcu. Sčítanie hlasov je preto irelevantné: „Musíme odmietnuť slepú vieru v počty hlasov a ich politický význam.“ A ako to kedysi dávno Iljin napísal, tak to Vladimír Putin aj v Rusku zrealizoval. V parlamentných voľbách v roku 2011 a v prezidentských voľbách 2012 ani Putin, ani jeho strana nezískali väčšinu. A tak si jednoducho potrebné hlasy pridal.

Problémom západných politikov je, že si dlhodobo neuvedomujú, že prezident Vladimír Putin nevládne v normálnom politickom režime západného typu, ktorý je možné zastrašiť, alebo motivovať ekonomickými sankciami či pôžičkami. Nevnímajú, že Rusko je iné a vyznáva iné hodnoty, ako liberálny Západ. Na ilustráciu ruskej inakosti jeden fakt- keď sa aj v Rusku objavil svetový mega bestseller erotickej trilógie „Päťdesiat odtieňov šedej“, nebol to v Rusku najpredávanejší knižný titul. V rebríčku nad nim boli „Obyčajné životy svätých“ spísané otcom Tichonom. Kniha opisuje životy rôznych pravoslávnych kňazov a bola napísaná populárnym duchovným, ktorý je považovaný za Putinovho spovedníka.

Ruský prezident Vladimir Putin vo svojom prejave z 30. septembra tohto roku označil západné liberálne hodnoty za „priamy satanizmus“. Iljin to videl podobne: „Západ infikoval Rusko antikresťanským vírusom. Ako sme stratili spojenie s Bohom a s kresťanskou tradíciou, ľudstvo bolo morálne oslepené a zachvátené materializmom, iracionalitou a nihilizmom.“ Po sedemdesiatich rokoch ateistickej boľševickej vlády sa Rusi stotožnili s pravoslávím a s Putinovou veľkorysou finančnou podporou pre cirkev a aj s rolou pravoslávnej cirkvi. Páči sa im jej imperiálna pompéznosť. Väčšina Rusov v bežnom živote chodila (kým ju následkom sankcií nezavreli) častejšie do IKEA, alebo na hamburger do MCD, ako do kostola, ale sedemdesiat až deväťdesiat percent z nich sa bez zaváhania hlási k pravoslávnej viere.

Dnešné Rusko je v akomsi pseudonáboženskom tranze. Verí, že má poslanie vybojovať víťaznú bitku s morálne skazeným Západom. Nie je to v ruských dejinách nová myšlienka. Prestupovala ruskou kultúrou celé stáročia. Filozof Ivan Iljin ju vo svojej vízii kedysi posunul do extrému. Potom sa objavil chladný, kalkulujúci a nesmierne ambiciózny dôstojník sovietskej tajnej služby, ktorý chcel nahradiť liberálny myšlienkový model svojho predchodcu Borisa Jeľcina niečím iným, čo by Rusi prijali po sklamaní zo všeobecného rozvratu po zániku ZSSR. Takmer zabudnuté Iljinove konzervatívne myšlienky o veľkej úlohe Ruska v dejinách poslúžili Putinovi ako manuál k myšlienke „Ruského sveta.“. Nebol to teda, ako to tvrdí populárna internetová legenda, súčasný kontroverzný ruský mysliteľ Alexander Dugin, na ktorého Ukrajinskí tajní spáchali nedávno atentát pri ktorom omylom zahynula miesto neho jeho dcéra Daria, ale už takmer 70 rokov mŕtvy Ivan Iljin. On je inšpirátorom Ruského sveta.