Ako si vybrať

Slovenskí politici sa v najnovšom prieskume verejnej mienky agentúry Ipsos pre Denník N opäť dočkali veľkej nedôvery. Prezidentke Zuzane Čaputovej neverí vyše polovica, expremiérovi a súčasnému ministrovi financií Igorovi Matovičovi až 84 percent Slovákov. A to Matovič získal v parlamentných voľbách najviac preferenčných hlasov zo všetkých kandidujúcich – 497 tisíc. Odvtedy ubehlo dva a pol roka. O čom to svedčí? Príčiny takéhoto drastického prepadu dôvery môžu byť rôzne, ale my tu nie sme na to, aby sme rozoberali celoštátnu politiku. Pre nás je tento rýchly príklad straty osobnej dôvery občanov v politika zaujímavý v kontexte blížiacich sa komunálnych volieb a volieb do samosprávnych krajov.

Tieto voľby sú už doslova za dverami a na miestnej úrovni sa objavujú kandidáti, ktorí ponúkajú na prvý pohľad pre voličov rôzne atraktívne riešenia, presne ako ich vzor z veľkej politiky. Je to marketingovo presne zacielené, ale bez povedania hlbších súvislostí, ako sa to dá zrealizovať. Príklad: šokujúca tlačovka pred údajnou vilou exministra Počiatka v Cannes a jej „znárodnenie“ ceduľou „Majetok Slovenskej republiky“ nalepenou Matovičom na plot. Očividne to vtedy zafungovalo a znárodňovačovi z Trnavy hlas hodili do urny aj ľudia, ktorí o ňom a jeho strane veľa toho v tej chvíli nevedeli, dovtedy ho veľmi ani nesledovali a nezamýšľali sa nad jeho dovtedajšími aktivitami. Nemali ani poňatia, či tento človek a jeho strana má potenciál deklarovaný prísľub o znárodnení luxusnej vily aj splniť. Proste iba očakávali od neho, že s tými „zlodejmi“ zatočí. Ako to urobí a či je to vôbec reálne…? A tu je ten správny moment prejsť už definitívne o pár poschodí nižšie, k župným a komunálnym voľbám.

Aj v komunálnom prostredí nepochybne lietajú v povetrí a hlavne na sociálnych sieťach rôzne „programy“ a predvolebné sľuby. Že sa prevažná väčšina z nich stane časom iba volebnými bonmotmi ku ktorým sa nebudú priznávať ani ich šíritelia? Kto za to môže? Kandidáti, úmyselne nepoužívam slovo politici, iste majú svoj diel viny, ale rovnaký majú aj ich voliči. Objasním to na príklade.

Možno ste už videli, ako archeológovia získavajú z kopy blata pre nich hodnotné artefakty. Jednoducho majú na to pracovný stôl so sitom a prúdom vody. O veľkosti oka sita závisí, aký artefakt im neunikne. Ak sa uspokoja s nálezom veľkosti tehly a nič menšie nehľadajú, možno ani to sito nepotrebujú, alebo použijú sito s obrovskými okami. Ak však chcú získať aj drobné kúsky skla, keramiky, alebo úlomky mincí, ktoré im povedia viac o skúmanej dobe, musia mať sito riadne husté a blato premývať a premývať. V roli archeológov sú v tomto predvolebnom čase občania – voliči. Kandidujúci ich zavalili kopou volebného balastu a je na občanoch, aby kandidátov a ich „programy“ premyli. V malých obciach je to pre voliča jednoduchšie, v mestách je anonymita okolo kandidátov väčšia. Tam si ľudia až tak nevidia do hrncov.

V prvom rade by som si ako volič mal položiť otázku či dotyčného poznám, alebo nepoznám. Ak poznám, odkiaľ a ako dobre. Ak nepoznám, tak prečo? Prečo sa v mojom zornom poli zjavil až teraz pred voľbami? Spoľahnúť sa na informácie zo sociálnych sietí, najmä z profilov kandidujúcich, nie je najlepšia metóda, ako sa dostať k objektívnym informáciám. Profil na sociálnej sieti je svojim spôsobom osobný marketing, akýsi reklamný leták v modernej podobe. Informácia môžu byť selektované, prifarbované tak, ako to káže dnešná politická móda stredného prúdu. Fotky z upratovania sídliska, alebo sadenia zelene, sú fajn, ale nič nehovoria o schopnosti dotyčného porozumieť zákutiam rozpočtu mesta, (pre)zamestnanosti na mestskom úrade, hospodárenia mestských firiem, alebo výkonu kontroly nad úradníkmi realizujúcimi procesy verejného obstarávania na míňanie eurofondov.

Aktivisticky orientovaných cyklistov, záhradníkov a ochranárov rôznej fauny a flóry je dnes dosť aj bez ambície zastávať verejnú funkciu a plnia si svoje poslanie aj bez toho, aby mali ambície kecať do všetkého. Na druhej strane ľudí, ktorí sú vybavení na úrovni verejne komunikovať a odborne byť aj strážcami spoločných financií, prispieť k plánovaniu urbanistického a dopravného rozvoja mesta, predškolského a základného školstva, sociálnych zariadení, grantom a úverom, je akosi pomenej.

Ďalšie oko pomyselnej siete filtrujúcej adeptov malo byť, že či kandidát má reálne schopnosti pracovať pre celé mesto, alebo vidí len svoj úzky osobný „program“ svojho volebného obdobu a v ostatných celomestských otázkach bude skôr pasívny. V lepšom prípade. V tom horšom sa kvôli prísľubu splnenia jeho „programových“ cieľov spojí v dôležitejších veciach aj s čertom. Budú to skôr výnimky, ako pravidlo, že ľudia s aktivistickým zameraním dokážu vnímať problematiku komunálnej politiky a všetkého, čo prináša, celoplošne a nebudú skĺzavať do preferovania oblasti súvisiacej s ich doterajšou osobnou orientáciou. Všetkého moc škodí.

Ešte jedno špeciálne malé oko na pomyselnom site by som použil, aby ním preliezli len najschopnejší. Zaujímalo by ma, ako sa kandidát vyjadruje, aký je jeho slovný prejav. Nie na sociálnej sieti za klávesnicou, ale pekne naživo pred obecenstvom na riadnom mítingu. Ako formuluje myšlienky, či sa dokáže vôbec zmysluplne vyjadrovať. Nikto nečaká, že v mestskom zastupiteľstve bude sedieť niekoľko Cicerov. Ale, tak ako sa od rímskeho senátora očakávalo, že vie sformulovať svoje myšlienky zmysluplne, rovnako by mal vedieť zmysluplne predniesť návrh a diskutovať o problémoch aj dnešný komunálny poslanec. V zastupiteľstve sa nepíšu statusy na facebook (tak hlboko sme ešte neklesli…), ale stále sa používa ako pracovný nástroj reč. Rada na záver: neverte kandidátovi, ktorí k voličom v kampani neprehovoril, iba agitoval pri akejkoľvek bohumilej činnosti, písal statusy, rozdával guláš a pivo. Lebo to nie je skutočná politická práca. To je len jej imitácia. Presne ako ten znárodňovací plagát od Matoviča na plote Počiatkovej vily v Cannes.

Michal Ernst