Najvyšší čas na výmenu

V jednej klasickej detektívke zloduch predstavuje svojim komplicom plán lúpeže. Plánuje zapojiť aj políciu. Podľa neho totiž polícia funguje tak, že pracuje pomaly a dlho, kým niekoho dopadne. Ale, keď má konať rýchlo a na mnohých miestach odrazu, tak je bezradná. Preto zloduch plánuje rozmiestniť nálože po meste, aby policajti behali krížom krážom a on mal čas a pokoj vylúpiť banku. Takto nejako to teraz našej polícii „vybuchuje“ na každom rohu ulice, lebo vláda jej naložila na bedrá niečo, čo systémovo nedokáže plniť. Nie je na to mentálne a ani personálne stavaná. Môže len predstierať, že niečo robí.

Minister vnútra Roman Mikulec sa nechal verejne počuť, že “policajt nemôže byť pri každom rohu a občanovi”. Tým nám vlastne hovorí, že štát nevie vymôcť nariadené pravidlá. Nepriamo to dokazujú aj oficiálne údaje. Za január zistili policajti 600 porušení karantény. V izolácii však bolo až 150-tisíc ľudí. Nechce sa uveriť, že tých ostatných 99,6% občanov, ktorých sa karanténa podľa platných nariadení týkala, bolo poriadnych, nikam nechodili, sedeli doma a dodržiavali predpísané pravidlá… To by počty nakazených boli asi rádovo nižšie.

Jeden z podstatných záverov odborníkov, prečo sme sa ocitli v situácii svetového premianta v úmrtnosti na Covid -19 je, že štát nevie, najmä u infekčných nakazených, efektívne vynucovať prijaté opatrenia. Navyše, aby to bolo bizarnejšie, ide o opatrenia, ktoré sám, ako na bežiacom páse, už rok prijíma a predstavuje ich ako jedinú cestu z „hnusoby“ von. Napríklad ani zákaz vychádzania, podľa dát z mobilných telefónov, nezastavil pohyb ľudí. Naopak po zavedení plošných antigénových testov pohyb ešte rastie. A s ním aj krivka chorobnosti a následne aj počtu úmrtí.

Nechceme vláde radiť čo má robiť. Na to nemáme na rozdiel od nej mandát. Chceme iba poukázať na istý rozmer tohto organizovaného zúfalstva a jeho možné následky, ktoré môžu byť pre spoločnosť veľmi negatívne.

Vláda sa na jednej strane rovnice spolieha na kombináciu lockdownu a premiérovej „atómovej zbrane“ zhmotnenej v podobe celoplošného testovania. Po novšom v tzv. skríningu. Ten by mal zabezpečiť „odchytávanie“ nakazených a ich následné dobrovoľné izolovanie v karanténe. Na druhej strane rovnice, ktorá predstavuje kontrolu dodržiavania opatrení, je fakt, že predsa “policajt nemôže byť pri každom rohu a občanovi”. K tomu ešte zodpovední pridali do rovnice rôzne premenné v podobe chaotického systému riadenia, kde sa údaje o chorých a nakazených, ktoré štát dobrovoľne / nasilu získal, riadne nezhromaždia, vedecky nevyhodnotia a nepoužijú. Vyriešte to! Miesto toho prichádzajú nekonečné tlačovky, nové a nové opatrenia a zákazy. Ako hovorí William Shakespeare prostredníctvom Hamleta: „Slová, slová, slová.“

Čo tento mix potom urobí so spoločnosťou? S odpoveďou si pomôžme myšlienkou od prezidenta Abrahama Lincolna: „Niektorých ľudí možno vždy oklamať. Dakedy možno oklamať aj všetkých ľudí. Nie je však možné oklamať vždy všetkých.“ Zdá sa, že ľudia toho už majú dosť a v spoločnosti je nahromadený dostatok frustrácie a negatívnej energie.

Namodelujme si hypotetický scenár, čo by sa mohlo stať. Jedného dňa si majitelia obchodíkov, kaviarní, fitiek, reštaurácií, kín a hotelov povedia, že od dnes stačilo. Proste oni iba „celoplošne“ otvoria… Možno v prvý deň nie všetci, ale dostatočne veľká skupina na to, aby policajné a hygienické kontroly nedokázali v jeden deň všetkých umravniť. Strhne sa lavína. Stačí, aby si aj ďalší majitelia pozatváraných prevádzok povedali, že prípadný trest nepríde, lebo nemá vlastne ani od koho. Aj nasledujúci deň pribudnú k odvážlivcom ďalší. Čo urobí polícia aby vymohla „právo“? Viedlo by to k okamžitej „celoplošnej“ strate legitimity štátu v očiach jeho občanov. Opätovné zavedenie „poriadku“ bez použitia sily by už nebolo asi možné. O politických následkoch radšej pomlčme.

Medzi štátom a občanmi, tam kde to riadne funguje, napríklad Nemecku, je spoločenská dohoda, že sa ľudia (väčšina) dobrovoľne podriaďuje štátnej vôli (zákonom, vyhláškam a pod.), lebo vláde veria a vláda koná v rámci zákonov a snaží sa svoje opatrenia aj kompenzovať. Všetko je to teda o vzájomnej dôvere. Keby prišlo u nás k prasknutiu struny na ktorej dôvera medzi štátom a občanmi visí a prišlo by k väčšinovému demonštratívnemu nepodriadeniu sa a manifestačnému konaniu veľkých skupín občanov proti platným opatreniam, stratil by štát, predstavovaný predovšetkým vládou a jej mocenskými zložkami, akýkoľvek rešpekt.

Aby bolo jasné, netúžime, aby takýto stav spontánnej anarchie na Slovensku nastal. Iba upozorňujeme, že sa blížime k hranici, kedy vláda v boji s covidom stratila rešpekt pred svetom (viď. rozhodnutie Nemecka o zaradení Slovenska na zoznam najinfekčnejších krajín) a stráca ho aj doma. Už je to len akási hra, lepšie povedané predstieranie zo strany vlády, koalície, ministra zdravotníctva a premiéra, že to tu niekto vôbec racionálne a efektívne riadi. Už aj portál Aktuality.sk (pre ktorý pracoval zavraždený Ján Kuciak), ktorý je mediálnou vlajkovou loďou podpory súčasnej vlády a nemožno ho podozrievať, že by si prial koniec Matovičovej vlády, v komentári svojho šéfredaktora skonštatoval: „Minimálne od leta 2020 vieme, že Marek Krajčí túto predstavu, alebo ešte lepšie stratégiu, nemá. Stal sa figovým listom predsedu vlády, ktorému fakticky len schvaľuje jeho nápady.“