Pochovaný zaživa

Čo by ste urobili, keby ste sa narodili do biednych pomerov v kedysi chudobnom Írsku? Hľadali by ste cestu k sláve a tým aj k peniazom, ktoré sľubujú lepší život. Poháňaný touto túžbou sa Mick Meaney dostal do celosvetových médií, keď v roku 1968 prekonal svetový rekord v pochovaní za živa. Bohužiaľ, napriek sľubom promotéra, sa vrátil sa do Írska bez peňazí.

Dnes to znie šialene, ale v minulosti boli ľudia, ktorí sa nechali zaživa pochovať a dokonca medzi sebou súťažili, kto vydrží dlhšie. Ír Mick Meaney sa rozhodol byť najlepším, aký kedy medzi nimi bol. Bolo to v roku 1968. Írsky robotník mal sotva libru, ale veril, že ak zostane zavretý a zakopaný pod zemou dlhšie než ktokoľvek iný, svet si ho zapamätá a táto sláva mu prinesie peniaze. Meaneyho cieľom, bolo prekonať svetový rekord. V stiesnenom priestore pod zemou na prekonanie dovtedajšieho rekordu musel zostať v samote hrobu 61 dní.

Dňa 21. februára 1968u sprevádzali ľudia jeho rakvu vystlanú penou, v procesii – divokom pohrebnom sprievode, ulicami Kilburnu, srdca írskej emigrantskej komunity v Londýne, a sledovali, ako Meaneyho v nej spúšťajú do jamy na stavebnom dvore. Rakva bola zakrytá pôdou, okrem potrubia na prívod vzduchu. Cez toto potrubie sa dalo spúšťať aj jedlo a tekutiny.
„Môj otec bol hrdý muž z Tipperary,“ hovorí jeho dcéra Mary Meaney v dokumente, ktorý teraz nakrútila Írska televízia. „Bol to ďalší Ír, dnes sa nazývajú zabudnutí Íri.“

Meaney bol silný a mohutne stavaný robotník, chcel byť šampiónom v boxe, ale zranenie tento jeho sen ukončilo a nakoniec kopal tunely v Londýne, tak ako mnohí členovia jeho komunity. Celé dni pracovali s krompáčom a lopatou a posielali domov do Írska peniaze späť svojim rodinám. Vtedy boli v Írsku zlé časy. Keď Meaneyho nehoda na krátky čas uväznila pod troskami, zostal pokojný a čakal na záchranu. Vtedy objavil v sebe ambíciu: získať rekord za najdlhšie strávený čas ako pochovaný zaživa.

Táto šialená disciplína sa začala v Kalifornii v 20. rokoch 20. storočia. USA v tom období vytvorili ďalšie nezvyčajné vytrvalostné súťaže, ako napríklad najdlhší čas strávený na tyči, alebo točenie hula hoop okolo drieku. V 60. rokoch bol neoficiálny rekord zaživa pochovaného pripisovaný Texasanovi menom Bill White. Titulovali „živá mŕtvola“, lebo si vybudoval kariéru tým, že bol pochovaný, aby propagoval predaj áut a v rámci kampane prežil 55-dňové pôsobenie v podzemí.

Aby prekonal nový rekord, Meaney, sa vo veku 33 rokov, sa spojil s Michaelom ‚Buttym‘ Sugrueom, cirkusovým umelcom, ktorý sa stal hostinským a impresáriom v londýnskej írskej komunite. Sugrue usporiadal smútočnú rozlúčku v pube Admiral Nelson, počas ktorej bol Meaney uzavretý do truhly. Nákladné auto ju odviezlo na stavebný dvor ktorého časť vyčlenili na kaskadérsky kúsok. Padacie dvierka, ktoré sa otvárali do dutiny pod rakvou, ktorá bola o niečo väčšia než bežná rakva, slúžili „mŕtvole“ ako toaleta.

Meaney, komunikovall z telefónu zabudovaného vo svojej rakve. „Minulú noc som mal skvelý spánok,“ povedal, televíznemu moderátorovi na druhý deň. Zaviedol si rutinu: vstával o 7:00, robil cvičenia kompatibilné s priestorovými obmedzeniami jeho väzenia, natieral si telo krémom, jedol, čítal knihy a noviny a telefonoval s rôznymi ľuďmi. Linka bola spojená s telefónom v pube Admiral Nelson, kde majiteľ Sugrue účtoval zákazníkom za každý hovor s pochovaným „nebožtíkom“. Záujem postupne upadal. Iné témy, ako vojna vo Vietname a atentát na Martina Luthera Kinga postupne viac dominovali pozornosti.
Impresário Sugrue pozval tanečníkov, hudobníkov a predovšetkým novinárov na to, čo sa nazývalo Meaneyho „vzkriesenie“. Bolo to po 61 dňoch, 22. apríla 1968. Rakva bola vykopaná a prevezená na nákladnom aute, popri jasajúcich davoch späť do pubu Admiral Nelson, kde prebehlo „mŕtvychvstanie“.