Prehľad správ

Najnovšie články

Tipy na domáce sviatočné nápoje

Regály v obchodoch sú viac ako plné rôznych alkoholických nápojov,...

Záhadné signály z vesmíru

Vďaka halapartniam, kovovým prilbiciam, lesklému kovovému brneniu a pestrofarebným uniformám...

Najmenšia armáda sveta

Vďaka halapartniam, kovovým prilbiciam, lesklému kovovému brneniu a pestrofarebným uniformám...

Smrť na Evereste

Vrchol Everestu, najvyššej hory našej planéty, je vo výške 8848...

Hudba lieči

Hudba u Keltov bola posvätná. Predstavovala emocionálnu a magickú silu,...

Astronauti budú nosiť Pradu

Pamätáte si na romantickú filmovú komédiu z roku 2006 „Diabol...

Pán Váhu a Tatier

Martinský Rínok
Zdroj obrázku: Wikimedia.org
5 júna, 2021
10:30 am

Zomrel pred sedemsto rokmi 18. marca 1321 na svojom hrade v Trenčíne a predsa pri vyslovení jeho mena obyčajný Slovák vie kto to bol. Titul pána Váhu a Tatier, ktorý ho v povedomí zdobí, je idealizovaný romantický mýtus z obdobia národného obrodenia. Pre našich národných buditeľov bol romantickým hrdinom vzdorujúcim centrálnej uhorskej moci a Matúšova zem sa stala akýmsi prototypom slovenského kniežatstva. V tomto duchu bol vyobrazovaný ako nositeľ emancipačných a historických ideí ukazujúcich Slovensko ako rovnoprávny celok v mnohonárodnom Uhorsku.

Pravda je, že počas svojho života patril k najvýznamnejším, najmocnejším a najobávanejším osobnostiam Uhorského kráľovstva. Na svojom území neobmedzene vládol po dlhé roky. V Trenčíne mal vlastný dvor ako kráľ a vykonával nezávislú náboženskú, hospodársku a politickú moc. Tej sa obávali nielen iné šľachtické rody a cirkev, ale i samotný uhorský kráľ. Matúš Čák nebol stredoveký proslovenský veľmož, ktorému išlo o nezávisle slovenské kniežatstvo, ale násilný a egoistický feudálny oligarcha, ktorý si v slabej chvíli centrálnej uhorskej kráľovskej moci chcel pre seba urvať čo najviac moci a majetkov. Bol typ dravý feudál, vojak – rytier a zároveň typ vypočítavého diplomata. Jeho vojenské výboje decimovali a ožobračovali obyvateľstvo. V našich dejinách je zároveň oslavovaným i kritizovaným. Aj 700 rokov po smrti sa bráni vydať nám svoje posledné veľké tajomstvá. Jeho hrob a trezor s pokladmi ostávajú záhadou, lebo nevieme, kde sa nachádzajú.

Rodina Čákovcov svoj pôvod odvodzovala od jedného zo šiestich kapitánov staromaďarského náčelníka Arpáda. Postupne, ako sa rodina rozrastala, začali sa deliť na jednotlivé vetvy. Nakoniec ich vzniklo celkovo 12, pričom najväčší vplyv získala práve trenčianska vetva.

Presný dátum narodenia Matúša Čáka nepoznáme. Malo sa stať okolo roku 1260. Matúšov otec Peter a jeho strýko boli rytiermi kráľov Štefana a Ladislava. Patrili medzi významné osobnosti Uhorska. Matúšov otec zastával aj úrad palatína. V období neskorého stredoveku palatín za neprítomného panovníka vybavoval súdne a vládne záležitosti, delegoval kráľovský súd a zvolával snemy.

Vďaka slabej vláde kráľa Ladislava IV. sa v Uhorsku zvyšovala moc jednotlivých šľachtických rodov, zemepánov, magnátov a oligarchov. Uhorské kráľovstvo si v tom čase podelili oligarchovia. Panovník ovládal iba územie okolo Budy / Pešti a Székesfeherváru. Východ Slovenska patril mocnej rodine Omodejovcov a tam kde vládol Matúš Čák je dnes územie západného a stredného Slovenska. Na mapke je označené ako „DOMAIN OF MÁTÉ CSÁK“.

Do čela rodiny Čákyovcov sa po smrti otca postavil menej ako 25 ročný. Počas viac než štvrťstoročia jeho vlády dokázal ovládať veľký kus uhorského kráľovstva – „Matúšovu zem“. Aby však mohol vládnuť nezávisle od uhorskej koruny a ovládať takéto rozsiahle územie, potreboval nadobudnúť veľké množstvo majetkov a z nich plynúcich príjmov. Preto zakladal nové sídla, starším trhovým mestám zas udeľoval mestské výsady. Cez dedičstvá po predkoch a príbuzných postupne získal hrady a majetky v Topoľčanoch, Uhrovci či Oponiciach. Menšie majetky vlastnil aj v župách, akými boli Hont, Komárno alebo Ostrihom. Na počiatku 14. storočia ovládal 14 žúp, 60 hradov a zhruba 600 až 700 dedín. K tomu treba pripočítať aj vlastnú armádu o sile niekoľkých tisícov mužov. V snahe získať čo najväčšiu moc a vplyv sa nebál využiť nekalé spôsoby, napríklad zastrašovanie, násilie, dokonca aj vraždy. Aj týmto spôsobom sa dostal k mnohým majetkom cirkvi a nižšej a strednej šľachty v Trenčianskej, Nitrianskej a Bratislavskej župe. Za svoje sídlo si zvolil Trenčiansky hrad. Získal ho v priebehu 90. rokov 13. storočia. Z hradu spravil nedobytné sídlo, ktoré kopírovalo pohodlím panovnícky dvor.

Keď v roku 1301 zomrel uhorský kráľ Ondrej III., spolu s ním vymrel aj rod Arpádovcov a na uvoľnený trón si začali robiť zálusk významné európske rody. Českí Přemyslovci, neapolskí Anjuovci a bavorskí Wittelsbachovci. Matúš Čák spočiatku podporoval českého kráľoviča Václava a ten mu za to daroval do dedičného užívania županskú hodnosť v Trenčianskej, Nitrianskej a Komárňanskej stolici spolu s kráľovskými majetkami, ktoré sa tu nachádzali. Keď Matúšovi odmietol udeliť ďalšie léna, tak ten prešiel na stranu jeho oponenta Karola Róberta z Anjou. Tento rod bol vedľajšou vetvou francúzskeho kráľovského rodu Kapetovcov. Karol I. Róbert z Anjou ( 1288 – † 16. júl 1342 ) bol uhorský kráľ v rokoch 1301 – 1342. Za Uhorského kráľa bol, paradoxne, korunovaný až trikrát (!). Zmätky okolo kráľa Uhorska prinášali prospech mocným oligarchom, akým bol Matúš Čák. Jeho podpora mladému Karolovi Róbertovi mu vyniesla funkciu kráľovského taverníka, následne aj palatína. Pápežský legát v Uhorsku ho označil za najmocnejšieho z uhorských veľmožov.

Po získaní funkcií a majetkov sa veľmi rýchlo začal Matúš Čák od Karola Róberta dištancovať. Nezúčastnil sa jeho korunovácie, odmietol sa pripojiť k výprave do Sedmohradska, prepadával majetky panovníka, jeho prívržencov a cirkevných hodnostárov.

Ako taverník mal dozerať na to, že sa neoprávnene nadobudnuté kráľovské majetky vrátia späť do kráľovských rúk. Túto úlohu poňal, dá sa povedať svojsky, keď odňaté majetky si ponechal. Útoky voči panovníckej moci a cirkvi však priniesli tvrdú reakciu. 6. júla 1311 bol Matúš Čák exkomunikovaný z cirkvi, ale cirkev na jeho území sa obávala potvrdiť exkomunikáciu a interdikt. Keď sa k potvrdeniu trestov odhodlal až ostrihomský arcibiskup Tomáš, jeden z hlavných náboženských predstaviteľov v Uhorsku, Matúš Čák so svojimi vojakmi vtrhol na arcibiskupské územie a začal tam plieniť. Podobne sa vysporiadal aj s nitrianskym biskupom Jánom, významným podporovateľom kráľa Karola Róberta. Obsadil Nitru a prisvojil si biskupove právomoci a začal vyberať cirkevné dane a desiatky. Tých, ktorí sa mu opovážili postaviť na odpor, nechal vyhnať. Kráľ Karol Róbert nehodlal rešpektovať činy Matúša Čáka a v roku 1309 ho zbavil úradu palatína a o dva roky na to aj funkcie kráľovského taverníka. Vojenský stret s kráľom bol nevyhnutný.

Na jeseň v roku 1311 sa významný šľachtický rod Omodejovcov, ktorý ovládal východné Slovensko, dostal do sporu s mestom Košice. V potýčke bol zabitý predstaviteľ tohto rodu, palatín Omodej Aba. Karol Róbert sa navyše rozhodol využiť túto príležitosť na oslabenie vplyvu Omodejovcov, keď im boli vnútené nevýhodné dohody, ktorými obmedzil ich moc. Z obáv, pred kráľom sa Matúš Čák sa s Omodejovcami rozhodol uzavrieť spojenectvo proti kráľovi.

Karol Róbert s vojskom vytiahol na ťaženie proti Šarišskému hradu, kde sa Omodejovci zdržiavali. Matúš Čák na pomoc Omodejovcom vyslal vojsko v sile približne 1700 mužov. Kráľ ustúpil, prestal obliehať Omodejovcov a stiahol sa pred spojeným vojskom oligarchov na bezpečný Spišský hrad. Spojená armáda Omodejovcov a Matúša Čáka v sile 3000 mužov vyrazila obliehať mesto Košice. Kráľ nemohol nechať mesto padnúť. Rovnako však ani vzbúrenci nemohli pokračovať v obliehaní s kráľovskou armádou za chrbtom. K rozuzleniu celého konfliktu medzi oligarchami a kráľom tak došlo napokon iba pár kilometrov od hradieb Košíc. Bitka sa odohrala 15. júna 1312 pri dedine Rozhanovce.

Armádu kráľa Karola Róberta posilnili jednotky spišských Sasov, mešťanov z Košíc a rytierov rádu sv. Jána Jeruzalemského (Johanitov). Spojená armáda Matúša Čáka a Omodejovcov dorazila na bojisko prvá a zaujala výhodnejšie miesto k útoku. Ten bol zničujúci a rýchlo prerazili obranné línie panovníkovej armády. Vzbúrenci sa údajne dostali až na dostrel k samotnému kráľovi. Zachránil ho náhly jazdecký útok Johanitov, ktorí vpadli do bokov armády oligarchov a bolo po bitke. Na bojisku ostali ležať stovky mŕtvych a zranených. Avšak strata spojencov Omodejovcov, ktorí sa museli po porážke plne podriadiť panovníkovi, bola pre Matúša Čáka najväčšou ranou.

Matúš Čák, v tom čase už mal takmer 50 rokov, sa bitky pri Rozhanovciach osobne pre zdravotné problémy nezúčastnil. Po víťazstve panovníka sa začala postupne okliešťovať moc i panstvo Matúša Čáka. V roku 1315 prišiel o významný hrad na Dunaji, Vyšehrad. V roku 1317 prešla do kráľovských rúk Zvolenská župa, vrátane Liptova a Oravy. Zakrátko stratil Komárno, vypálená bola aj Nitra. Do centra Čákovej moci, k Trenčianskemu hradu, sa však kráľ neodvážil priblížiť.

Čas bol spojencom mladého kráľa Karola Róberta, ktorý si uvedomoval, že po smrti Matúša Čáka sa jeho panstvo rozpadne. Matúš Čák zomrel prirodzenou smrťou 18. marca 1321 na svojom hrade v Trenčíne. Dedičom sa stal jeho synovec, Štefan Čech. Okamžite po smrti Matúša Čáka vyslal uhorský kráľ silné vojsko, ktoré najprv vstúpilo do oblasti Ponitria a bez boja obsadilo hrady Oponice, Uhrovec, Prievidzu a Bojnice. Do leta 1321 odolával už iba Trenčín. Jeho posádka napokon 8. augusta kapitulovala výmenou za prísľub, že budú môcť z hradu slobodne odísť. Štefanovi Čechovi povolil Karol Róbert užívať do svojej smrti len dva hrady Branč a Holíč. Aby ukázal svoju moc, a možno i posmrtné pokorenie Matúša Čáka, zorganizoval Karol Róbert v roku 1335 stretnutie s českým a poľským panovníkom na Trenčianskom hrade.

Miesto posledného odpočinku Matúša Čáka nepoznáme. Zachovala sa povesť, že v podzemí hradu je pochované jeho telo spolu s nevyčísliteľnými pokladmi. Telo má byť uložené v troch truhlách: železnej, striebornej a zlatej. Trenčiansky hrad, Čerešňový sad na Brezine, katakomby a chodby nachádzajúce sa pod mestom Trenčín, či dokonca podzemie v Kláštore na Veľkej Skalke. To všetko sú miesta, kde sa uvažovalo, že je Pán Váhu a Tatier pochovaný. Dohady sa však nikdy nepotvrdili a tak jeho hrob ostáva naďalej pre nás tajomstvom.