Záhadné signály z vesmíru

Záhadný objekt ASKAP J1935+2148 sa správa čudne a preto priťahuje pozornosť. V prvom režime vysiela veľmi krátky impulz, ktorý je kruhovo polarizovaný. Slovo „polarizácia“ znie tajomne, ale znamená to, že rádiový signál prešiel medzihviezdnym priestorom a bol skreslený kozmickým prachom. Preto má kruhovú polarizáciu. Prvý režim je teda celkom bežný pre vzdialený kozmický rádiový zdroj prírodného pôvodu.

Druhým režimom sú dlhé impulzy, od 10 do 50 sekúnd a majú inú polarizáciu. V tomto prípade ide o lineárnu polarizáciu. To je takmer nemožné vysvetliť.

Tretím režimom je úplné ticho. Ako keby zdroj signálu odmlčal.

Zaznamenávanie signálov z vesmíru má už svoju mnoho desaťročnú históriu. Keď vedci v šesťdesiatych rokoch minulého storočia zaznamenali periodické signály vychádzajúce z vesmíru, prvá myšlienka ich bola, že ide o signál od „malých zelených mužíčkov“. Pomerne rýchlo sa našlo prirodzené vysvetlenie a takéto objekty vyžarujúce signály z vesmíru smerom k Zemi boli nazvané pulzarmi.

Pulzar je podľa tejto teórie neutrónová hviezda. Takáto hviezda je zvyškom „skutočnej“ hviezdy, ktorá vyčerpala svoje jadrové palivo. Keď došlo palivo, došlo k výbuchu (tejto udalosti hovoríme „supernova“) a hviezda sa zmenšila na veľkosť 10-20 kilometrov. Molekuly a dokonca aj atómy sú rozdrvené ako bubliny bublinkovej fólie, ak ju stlačíte v pästi. Hmota takejto „hviezdy“ pozostáva z neutrónov a iba tenká škrupina si zázračne zachováva atómové jadrá a elektróny.

Predpokladá sa, že na povrchu je „horúce miesto“, ktoré vysiela smerovaný rádiový signál. Teória hovorí, že neutrónová hviezda by sa mala rýchlo otáčať. Pri svojej veľkosti 10 kilometrov bude rádiový lúč „udierať“ cez Zem veľmi často, mnohokrát za sekundu. To sú presne tie impulzy, ktoré pozorujeme.

Teoretické modely pulzarov sú vypracované veľmi dobre, ale ešte sme nemali možnosť priletieť k pulzaru a presvedčiť sa, že tam všetko funguje tak, ako to popisuje teória ich existencie.

Ak predpokladáme, že záhadný objekt je neutrónová hviezda, nie je jasné, ako môže vzhľadom na svoju malú veľkosť rotovať s periódou jednej hodiny. Toto je veľmi dlhé obdobie pre neutrónovú hviezdu. Odkiaľ pochádza jeho rýchla rotácia? Slnko sa otočí okolo seba za 27 dní. Po stiahnutí do minimálnej veľkosti si hviezda zachová rovnaké „množstvo pohybu“, ale už nie je obrovskou guľou. Výsledkom je, že táto guľa sa točí divoko. Prvé vysvetlenie záhadných signálov predpokladá, že objekt, ak je to neutrónová hviezda, má niečo spoločné s „množstvom pohybu“, ale ten by mal mať v takomto prípade rýchlejšiu rotáciu, musel by signál vysielať pravidelne a už nie sa na istý čas odmlčať a znovu prihkásiť.

Druhá verzia hovorí, že ide takzvaného bieleho trpaslíka. Existuje totiž ďalší scenár konca života hviezdy. Z hviezdy sa môže stať biely trpaslík. A zdroj signálu je v tomto štádiu zániku.

Ako vzniká biely trpaslík? Predstavme si hviezdu, ktorej hmotnosť nie je príliš veľká. Nie je pravdepodobné, že sa stane čiernou dierou alebo neutrónovou hviezdou, pretože jej gravitačné sily jednoducho nestačia na to, aby sa zmenšila na bezvýznamnú veľkosť. Jadrové palivo sa však míňa. V dôsledku rôznych jemných procesov hviezda náhle napučí a stane sa na krátky čas červeným obrom. Ale nie je dostatok paliva, aby sa v tomto stave udržala. Kyslík a uhlík sa hromadia v jadre obra, potom sa škrupina jednoducho rozbije a odhalí jadro. Toto je biely trpaslík. Naďalej svieti, ale nie vďaka jadrovým reakciám (neexistuje palivo), ale vďaka teplu, ktoré sa uvoľňuje pri kompresii. Svieti veľmi slabo. Typický trpaslík je veľký asi ako Mesiac.

Bieli trpaslíci sa môžu otáčať pomaly. Nemajú však mechanizmus, ktorý by poskytol rádiovému vyžarovaniu vlastnosti, ktoré potrebujeme.

Neutrónová hviezda by mohla vyžarovať, ale nemôže rotovať tak pomaly. Biely trpaslík sa môže otáčať tak, ako chceme, ale nemôže vyžarovať. Odborníci tvrdia, že je stále možné vysvetliť tento jav bez zapojenia inteligentných bytostí.