Prehľad správ

Najnovšie články

Sezóna špargle je tu

Jedna z najdelikátnejších zelenín má obmedzenú sezónu od apríla do...

Záhradníkov rok: Burina, alebo liek

Je označovaná aj ako najslávnejšia burina na svete. Anglický názov...

Krutý trest pre škótskeho hrdinu

William Wallace bojoval proti Angličanom za nezávislosť Škótska. Do rúk...

Sagrada Familia má byť dokončená v roku 2026

Nadácia La Sagrada Familia oznámila, že monumentálny kostol v Barcelone...

Pápež automobilového dizajnu

Mimo väčšej pozornosti mainstreamu zomrel 13. marca vo veku 85...

Záhradníkov rok: Ako na jar ostrihať ruže

Prichádza jar, a teda obdobie jarného rezu ruží. Kľúčom k...

100 rokov od Trianonu

Martinský Rínok
Zdroj obrázku: Archív MR
4 júna, 2020
9:00 am

Vo štvrtok 4. júna uplynulo presne celé jedno storočie od momentu, kedy bola podpísania Trianonská mierová zmluva. Pre nás Slovákov to bol a stále je mimoriadny historický moment o ktorý sa zaslúžili celé generácie vlastencov. Predohrou k Trianonu bola 30. októbra 1918 v Turčianskom Sv. Martine prijatá Deklarácia slovenského národa. O tejto udalosti a ašpirácii Martina na hlavné mesto Slovenska sme písali nedávno v článku MOHOL BYŤ MARTIN HLAVNÝM MESTOM SLOVENSKA?
Slováci sa Deklaráciou z 30. októbra 1918 prihlásili k novej štátnosti v rámci spolužitia s českým národom a dali zbohom uhorskému jarmu. Uhorsko bolo podľa odporúčania kráľa sv. Štefana po stáročia viacjazyčné. Až v 19. storočí, najmä od rakúsko-uhorského vyrovnania v roku 1867 Maďari začali maďarizovať ostatné národy Uhorska. Aj preto sme v roku 1918 Uhorsko opustili. Tento proces len mierová zmluva z Trianonu medzinárodnoprávne potvrdila. Trianonom sa vyriešili hranice maďarského štátu, ktorý bol jedným z nástupníckych štátov po rozpade Rakúsko-Uhorska po prvej svetovej vojne a tým vlastne aj hranice Slovenska nadobudli definitívnu podobu.

O Trianone aj v súčasnosti kriticky hovoria najmä maďarskí politici. Maďari považujú Trianonskú zmluvu za národnú tragédiu. Podľa nich stratili významnú časť svojho územia a aj obyvateľstva. „V dnešný deň nastal pre Maďarsko historický bod zlomu. Dnes sa podpíše tá mierová zmluva, ktorá vypovedá o rozdrobení nášho tisícročného štátu“ – s týmito slovami otvoril 4. júna 1920 (v deň podpísania Trianonskej mierovej zmluvy) svoj príhovor vtedajší predseda maďarského parlamentu István Rakovszky. Ešte aj dnes revizionistické hlasy z Budapešti do „strateného“ územia zahŕňajú celé Slovensko, celé Sedmohradsko, celú Vojvodinu, celý Burgenland v Rakúsku a celú Podkarpatskú Rus. Maďarsku zostalo 7 miliónov z pôvodných 20,8 milióna obyvateľov. Stratilo aj väčšinu pôvodného územia. Až 72% územia Uhorska pripadlo spojeneckým krajinám. Maďarsko tiež stratilo prístup k moru, ktoré malo od stredoveku na Jadrane.

Hlavnými účastníkmi konferencie boli víťazné mocnosti, ich spojenci a krajiny, ktoré vojnu prehrali. Na strane víťazných mocností boli USA, Veľká Británia, Francúzsko a Taliansko. K tomu ešte ich spojenci Rumunsko, Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov, v roku 1929 bolo premenované na Juhosláviu a Česko-Slovensko. Porazená strana, bývalá Rakúsko-uhorská monarchia bola zastúpená Maďarskom.

Samotná zmluva bola svojou povahou deklaratórna. Reagovala na udalosti, ktoré sa už dávnejšie uskutočnili. Hranice, ktoré zmluva stanovuje, určila už Najvyššia rada spojencov vo svojom uznesení v júni 1919 a dávno boli, napriek nevôli Maďarska a pokusom vývoj vojensky zvrátiť, politickou realitou. Bývalé časti Uhorska už patrili novým štátom a obyvateľstvo žijúce na týchto územiach získalo novú štátnu príslušnosť.

Zmluvou boli potvrdené hranice Maďarska s Rakúskom, Česko-Slovenskom, Rumunskom a Juhosláviou. Maďarsko zároveň definitívne uznalo úplnú nezávislosť Česko-Slovenska, vrátane Podkarpatskej Rusi. Vzdalo sa všetkých nárokov na územia mimo určených maďarsko-česko-slovenských hraníc. Komisia bola zložená zo siedmich členov. Päť členov malo päť víťazných mocností, jedného zástupcu Česko-Slovensko a jedného zástupcu Maďarsko, bola vytvorená na to, aby vytýčila tieto hranice. Takto sme po 1. svetovej vojne získali naspäť hranice, ale už nie po hrebeňoch hôr, ako malo kedysi Nitrianske kniežatstvo, skôr než bolo začlenené do Uhorska, ale v údoliach riek. O južnej hranici sa viedli dlhé a tvrdé diskusie. V náčrtoch bola udávaná “nižšie” ako dnes.

Naši vyjednávači sa zamerali, hlavne kvôli strategickým záujmom, na získanie akéhosi predpolia Bratislavy na pravom brehu Dunaja. Česko-slovenský štát sa zaviazal, že v Bratislave na pravom brehu Dunaja, na území dnešnej Petržalky, nepostaví žiadne vojenské stavby. Maďarsko bolo tiež zaviazané zaplatiť Česko-Slovensku vojnové reparácie.
Maďarsko tiež súhlasilo s ochranou národnostných menšín, pričom nemaďarským národnostným menšinám na území Maďarska bolo priznané právo vyjadrovať sa ústne a písomne v rodnom jazyku na súdoch. V oblastiach, kde bolo podstatné zastúpenie menšín, malo byť týmto umožnené základné vzdelanie v rodnom jazyku. V miestach s početným zastúpením mali mať menšiny aj pomerný prístup k verejným fondom štátu, mesta alebo iného celku pre vzdelávacie, náboženské a charitatívne účely.

Maďarská armáda nesmela mať viac ako 35 000 vojakov a v Maďarsku nesmela byť povinná vojenská služba. Maďarsko sa vzdalo aj nároku na územia mimo Európy, ktoré patrili bývalej monarchii.
Za Česko-Slovensko podpísali Trianonskú mierovú zmluvu Edvard Beneš ako minister zahraničných vecí a Slovák Štefan Osuský. Osuský bol významný predstaviteľ zahraničného odboja a po vojne, od októbra 1918 pôsobil ako diplomatický zástupca Česko-Slovenska vo Veľkej Británii. Ako generálny tajomník česko-slovenskej delegácie sa v rokoch 1919-1920 zúčastnil parížskej mierovej konferencie. Spolu s Benešom 4.júna podpísal vo Veľkom Trianone ako mimoriadny a splnomocnený vyslanec ČSR na parížskej konferencii Trianonskú mierovú zmluvu.

Slovák, ktorý za Česko-Slovensko podpísal V Trianone mierovú zmluvu

Štefan Osuský * 31.3.1889 v Brezovej pod Bradlom – † 27. 9.1973, Herndon, Spojené štáty.
Osuský bol právnik, diplomat, politik a univerzitný pedagóg. 31. októbra 1918 podpísal spolu s Benešom v Ženeve, ako československý zástupca u britskej vlády, prehlásenie súhlasu s Masarykovou zahraničnou akciou. Po vzniku ČSR bol veľvyslancom v Londýne a potom v Paríži. Novovzniknutú republiku zastupoval na parížskej mierovej konferencii. V rokoch 1922 – 1937 bol podpredsedom Finančnej kontrolnej komisie pri Spoločnosti národov. Do obsadenia Francúzska Nemcami pôsobil v Paríži, kde 21. marca 1939 založil Ústredný výbor zahraničnej akcie vo Francúzsku a v novembri 1939 spolu s Milanom Hodžom Slovenskú národnú radu, ktorá sa v januári 1940 zlúčila s Českou národnou radou do Česko-Slovenskej národnej rady.

V Londýne bol 22. júla 1940 vymenovaný za štátneho ministra vlády Dočasného štátneho zriadenia československého a 13. októbra 1941 za člena Štátnej rady, avšak 31. marca 1942 ho Beneš pozbavil funkcií. Vyvrcholili tak medzi nimi nezhody ohľadne postavenia Slovákov v ČSR a odpor voči náklonnosti E. Beneša k Sovietskemu zväzu. Následne pôsobil v Spojených štátoch ako prednášajúci na niverzite a po roku 1949 bol zároveň podpredsedom Rady slobodného Československa.