Prehľad správ

Najnovšie články

Sezóna špargle je tu

Jedna z najdelikátnejších zelenín má obmedzenú sezónu od apríla do...

Záhradníkov rok: Burina, alebo liek

Je označovaná aj ako najslávnejšia burina na svete. Anglický názov...

Krutý trest pre škótskeho hrdinu

William Wallace bojoval proti Angličanom za nezávislosť Škótska. Do rúk...

Sagrada Familia má byť dokončená v roku 2026

Nadácia La Sagrada Familia oznámila, že monumentálny kostol v Barcelone...

Pápež automobilového dizajnu

Mimo väčšej pozornosti mainstreamu zomrel 13. marca vo veku 85...

Záhradníkov rok: Ako na jar ostrihať ruže

Prichádza jar, a teda obdobie jarného rezu ruží. Kľúčom k...

Ako sa z rímskeho biskupa stal pápež

Martinský Rínok
Zdroj obrázku: Vaticannews.va
25 septembra, 2021
10:29 am

Vo svetovej histórii neexistujú žiadne iné príklady politickej a ekonomickej sily náboženských vodcov tak, ako ich po stáročia reprezentuje funkcia pápeža. V stredoveku neboli pápeži len hlavami katolíckej cirkvi, ale vyhlasovali svoju nadradenosť nad Európou a nad všetkými kresťanskými cirkvami. Okrem toho boli pápeži zvrchovanými vládcami pápežského štátu, ktorý sa scvrkol do dnešného najmenšieho štátu na svete o rozlohe 0,44 km2. Na stredoveké pomery, v rozdrobenej Európe, vládli pápeži veľmi rozsiahlemu a bohatému štátu v strednom a severnom Taliansku, zasahovali do politiky jednotlivých kráľovských dvorov. Ako sa to stalo?

Prví rímski biskupi prakticky nemali žiaden majetok ani svetskú moc.Prvým majetkom rímskeho pápeža bol Lateránsky palác, ktorý im daroval cisár Konštantín Veľký. Ten v roku 330 povýšil dovtedy nevýznamné mestečko Byzancion na hlavné mesto celej Rímskej ríše, od tej doby na jeho počesť nazývané Konštantínopol. Tým sa predurčil úpadok Ríma, ktorý zostal naďalej len centrom kresťanstva, kým svetská moc ríše sa presunula do Konštantínopola. Rímsky biskup de facto teda zastupoval v západnej časti panovníkov Byzantskej ríše. To malo mať v budúcnosti vážne následky, pretože konštantínopolský patriarcha nepatril do tej doby medzi popredných kresťanských biskupov a prítomnosťou cisárskeho dvora sa jeho význam a vplyv zvýšil.

Pápež Štefan II. sa v roku 751 rozhodol požiadať o pomoc proti rozpínavosti Longobardov, ďalší germánsky kmeň, Frankov. Frankovia si vytvoril kráľovstvo na území bývalej Západorímskej ríše, v dnešnom Francúzsku. V tom istom roku zosadil Pipin III. z franského trónu Karola Martela, ktorému dovtedy slúžil ako majordóm (niečo ako dnešný premiér).

Franský panovník Karol Martel bol potomkom zakladateľa kráľovstva. Pipin nebol z kráľovskej krvi a jeho rodina z pozície majordóma fakticky už dlho vládla kráľovstvu, ale kráľovský titul jej nepatril. Nárok na trón podložil Pipin odpoveďou od pápeža na otázku, či je správne, aby bol kráľom ten, kto v skutočnosti moc nedrží. Odpoveď bola, že správne je, aby kráľom bol ten, kto má aj moc. Roku 751 sa teda Pipin nechal korunovať kráľom (Rex franconum) a posledného merovejského panovníka poslal i so synom do kláštora. Začiatkom roku 754 utiekol pred Longobardami do Francúzska pápež Štefan II. Za prísľub vojenskej pomoci proti Longobardom korunoval v bazilike Saint-Denis Pipina a jeho dvoch synov Karlomana a Karola. Potom Pipin potom v r. 755-756 Longobardov v severnom Taliansku porazil a daroval pápežovi rozsiahle územia v strednom Taliansku. Tie sa stali základom pápežského štátu. Vznikol tak štátny útvar, v ktorom bol pápež nielen náboženským, ale aj svetským vládcom.

Aby sa zdôvodnilo právo pápeža na takúto všemohúcnosť, ako bolo posvätenie prevratu na franskom kráľovskom tróne, ktorá bola aj na tú dobu bezprecedentnou inováciou, bolo potrebné nájsť legálnu oporu takéhoto kroku. Objavil sa dokument Donatio Constantini ( Konštantínova donácia (dar)). Mala to byť listina z čias, keď sa kresťanstvo stalo štátnym náboženstvom Rímskej ríše. Dokument bol napísaný v mene cisára Konštantína Veľkého, prvého kresťanského cisára (306-337). Bol adresovaný rímskemu pápežovi Silvestrovi (314-335). Konštantínova donácia sa prevažne týka okolností údajného cisárovho krstu a vďaky Silvestrovi za to, že keď ešte ako pohan ochorel na malomocenstvo, bol uzdravený až potom, čo ho pokrstil rímsky biskup Silvester. Ako vďaku za to dal cisár rímskemu biskupovi prvenstvo medzi všetkými kresťanskými biskupmi a k tomu aj vládu nad celou západnou polovicou ríše keď preniesol svoje sídlo do Konštantínopola. Vtedy mal postúpiť biskupovi Silvestrovi a jeho nástupcom svetskú moc nad Rímom, Talianskom aj celým Západom. Tento dokument sa stal podkladom pre nároky pápežov aj na politickú svetskú moc.

Pokiaľ trvalo spojenectvo medzi pápežským trónom a franským kráľovstvom, otázka „daru“ nebola pre kresťanský svet dôležitá. V priebehu nasledujúcich troch storočí sa však situácia zmenila. Čoraz mocnejší vládcovia Východofranského kráľovstva sa začali dožadovať dedičstva po Západorímskej ríše a svojich panovníkov titulovali cisár po vzore niekdajších rímskych vládcov.
Pápežstvo v jedenástom storočí už nebolo také slabé ako v storočí ôsmom, keď muselo žiadať o pomoc Frankov. Pápeži teraz nemali iba duchovnú autoritu, ale aj značné bohatstvo. Konflikt medzi pápežmi a cisármi vyvrcholil bojom o tzv. investitúru. Bolo potrebné vyriešiť otázku: kto je dôležitejší, pápež alebo cisár? Najsilnejším argumentom pápežov bol opäť „Konštantínov dar“.

Cisár Otto III. v roku 1001 vydal nariadenie, v ktorom označil dokument za sfalšovaný. Boj o investitúru v jedenástom a dvanástom storočí vyústil do niekoľkých krvavých vojen. Nemeckí cisári nakoniec prehrali a pápeži sa etablovali na niekoľko storočí ako vodcovia katolíckeho sveta.

Po tomto pápežskom víťazstve nasledovala éra križiackych výprav a zintenzívnil sa aj dlhotrvajúci konflikt medzi pápežom a patriarchom v Konštantínopole o prvenstvo v kresťanskom svete. Pápež Lev IX. v roku 1054 napísal list patriarchovi Michaelovi Kerulariusovi, v ktorom svoju nadradenosť odôvodnil, ako inak, Konštantínovým darom. Michael odmietol uznať svoju podriadenosť s odvolaním sa na rozhodnutia ekumenických koncilov, ktoré zrušili „prvenstvo cti“ rímskeho veľkňaza udelené mu Konštantínom. V dôsledku toho sa pápež a patriarcha navzájom exkomunikovali. Tak nastal Veľký rozkol, teda rozdelenie kresťanstva na západné, katolícke a východné, pravoslávne. Nazývame to východná schizma. Tá natrvalo rozdelila kresťanskú cirkev. Vzájomné vylúčenie hláv oboch cirkví bolo zrušené až v roku 1965.

Paradoxom je, že dokument, od ktorého si pápeži odvodzovali svoj primát, sa ukázal byť falošný. Ako prvý prišiel s myšlienkou, že listina je podvrh Lorenzo (Laurentinius) Valla (1405/1407- 1457), brilantný intelektuál a polyhistor z pätnásteho storočia.

Valla ovládal klasickú latinčinu a disponoval hádavou povahou. Tá mu údajne znemožnila získať miesto na pápežskom dvore. Preto sa stal tajomníkom aragónskeho, sicílskeho a neapolského kráľa Alfonza V. Vtedajší pápež Eugen IV. tvrdil, že je to on, kto má ako jediný právo vládnuť nad Neapolom, čo mala dokazovať listina od Konštantína. Alfonz V. sa nechcel deliť sa o moc a Valla hľadal pre neho príležitosť, ako sa pomstiť pápežovi, ktorý ho nezamestnal. Preto v roku 1440 napísal pojednanie „O falšovaní Daru Konštantína”.

Valla vo svojom traktáte uviedol, že v žiadnych autenticky starovekých historických rukopisoch nebol spomenutý prenos moci Konštantínom na pápeža. Takýto čin by bol v rozpore so všetkými predstaviteľnými zákonmi a zvyklosťami Rímskej ríše. A čo je najdôležitejšie, latinčina, v ktorej je „dar“ napísaný, rozhodne nie je klasická latinčina zo 4. storočia, teda z čias cisára Konštantína, ale je to latinčina stredoveká. Okrem charakteristickej „barbarskej“ gramatiky a štýlu text listiny obsahuje napríklad aj slovo „beneficium“ vo význame „udelenie pozemku“. Ale tento výraz je realita stredovekého feudalizmu, nie však staroveku. Rímsky cisár štvrtého storočia nemohol svojich guvernérov nazvať „satrapami“. A Valla našiel oveľa viac takýchto príkladov.

Vallov traktát sa stal protipápežským „bestsellerom“ až po autorovej smrti. Začiatkom šestnásteho storočia ho vydal nemecký humanista Ulrich von Hutten. Martin Luther sa o falšovaní „daru“ od cisára Konštantína zmienil v polemike s pápežstvom. V druhej polovici 16. storočia kardinál Caesar Baronius, autor viaczväzkových polooficiálnych dejín katolíckej cirkvi, pod tlakom Vallových argumentov priznal, že dokument bol sfalšovaný. Trval ale na tom, že existuje samotná skutočnosť „daru Konštantína “. Pápežský trón sa tvrdení o pravdivosti listiny Konštantínovho daru držal až do 19. storočia, keď oficiálne cirkevné publikácie konečne uznali falšovanie dokumentu i udalosti v ňom popísanej.

Medzi historikmi v súčasnosti panuje konsenzus, že na začiatku svojej vlády Konštantín neprijal krst, ako to tvrdí cirkev, ale iba oznámenie, že verejne oznámil svoj úmysel pokrstiť sa v budúcnosti, pričom kresťanom sa stal až na smrteľnej posteli. Podľa väčšiny dnešných vedcov listina „Konštantínový dar“ vznikla v ôsmom storočí, keď bola uzavretá politická dohoda medzi pápežom Štefanom II. a kráľom Pipinom Krátkym, prípadne o niečo neskôr, čím sa táto ich dohoda spätne odôvodňovala. Predstavy stredovekých autorov o autenticite dokumentu sa veľmi líšili od dnešných – mohli úprimne veriť, že skutočná udalosť „daru Konštantína“ sa tak, ako je to zapísané aj udiala a predloženie dokumentu potvrdzujúceho túto skutočnosť nebolo v ich očiach falzifikátom, ale vyplnením historickej a právnej medzery, aby sa poslúžilo z ich pohľadu dobrej veci. Dokument, ktorý dnes už aj samotná cirkev pokladá za sfalšovaný, podstatne zmenil beh dejín a priniesol moc a bohatstvo Vatikánu.