Prehľad správ

Najnovšie články

Sezóna špargle je tu

Jedna z najdelikátnejších zelenín má obmedzenú sezónu od apríla do...

Záhradníkov rok: Burina, alebo liek

Je označovaná aj ako najslávnejšia burina na svete. Anglický názov...

Krutý trest pre škótskeho hrdinu

William Wallace bojoval proti Angličanom za nezávislosť Škótska. Do rúk...

Sagrada Familia má byť dokončená v roku 2026

Nadácia La Sagrada Familia oznámila, že monumentálny kostol v Barcelone...

Pápež automobilového dizajnu

Mimo väčšej pozornosti mainstreamu zomrel 13. marca vo veku 85...

Záhradníkov rok: Ako na jar ostrihať ruže

Prichádza jar, a teda obdobie jarného rezu ruží. Kľúčom k...

Keď epidémia pustošila Európu

Martinský Rínok
Zdroj obrázku: archív MR Vyobrazenie Čiernej smrti v tzv. Toggenburgovej Biblii (1411)
29 januára, 2020
11:26 am

Aktuálne s veľkým znepokojením sledujeme nákazu, ktorá sa rozšírila z čínskej metropoly Wu-chan. Ochorenie sa začalo šíriť koncom decembra 2019. Spočiatku sa nakazilo iba niekoľko desiatok ľudí. Pôvodca nákazy bol neznámy. Ochorenie je prenosné, vyvoláva vážny zápal dýchacích ciest a môže viesť až k smrti. K možnému zdroju nákazy sa podarilo vedcom dopracovať tri týždne od hospitalizácie prvých nakazených. Podarilo sa z tiel pacientov izolovať neznámy vírus. Analýza jeho genómu ukázala, že ide o úplne nový koronavírus. Od objavenia sa nákazy sa vírus preniesol z Wu-chanu do iných čínskych miest, ale aj na iné kontinenty. Epidémie katastrofických rozmerov v minulosti sužovali ľudstvo mnohokrát. Pripomeňme si, jednu z nich, tzv. čiernu smrť, ktorá pred takmer 700 rokmi zdevastovala Európu a zabila milióny jej obyvateľov.

Epidémia moru – čiernej smrti – sa objavila v Európe v roku 1347. Ohnisko nákazy sa nachádzalo v dnešnom Kazachstane. Odtiaľ sa potom choroba rýchlo rozšírila na východ do Indie a do Číny, ale aj na západ. Šíreniu moru do Európy prispelo to, že mongolské vojsko, ktoré obliehalo janovský obchodný čiernomorský prístav, dnes mesto Feodosija na Kryme, bolo zdecimované záhadnou chorobou a preto prestalo mesto dobíjať. Predtým ako Mongoli odtiahli, poslali obyvateľom za hradby smrteľný úder. Dnes by sme hovorili o použití biologickej zbrane. Pomocou katapultov vrhli cez hradby do mesta telá obetí moru. V meste sa potom rozšírila nákaza – čierna smrť.

Niekoľko Janovčanov, aby sa zachránili pred touto záhadnou chorobou, ktorá vo Feodosiji vypukla, odplávali na lodiach z Krymu do prístavu v Messine na Sicílii. Väčšina z nich po priplávaní do Messiny bola už mŕtva a tí, čo ešte žili, boli chorí. Všetkých skolila silná horúčka a ich telá boli obsypaní čiernymi vredmi, z ktorých vytekala krv a hnis.

Choroba teda dostala svoje meno – čierna smrť – podľa krvavých škvŕn, ktoré sa vytvárali obetiam pod kožou a následne sčerneli. V podpazuší a na slabinách sa tvorili vredy. Nakazení zvyčajne zomierali v agónii, niekoľko hodín potom, čo sa u nich objavili príznaky.

V priebehu niekoľkých mesiacov sa z Messiny do celej Európy rozliala smrteľná nákaza. Za obdobie rokov 1347-1352 zomrela viac ako štvrtina populácie nášho kontinentu, teda asi 25 až 34 miliónov ľudí. Padli za obeť tomu, čo bolo nazvané vtedajšími kronikármi „najkrutejšou katastrofou, akú ľudstvo pozná“. Európe trvalo potom jeden a pol storočia, kým sa populácia dostala počtom na úroveň pred epidémiou. Nedotknuté zostali v Európe len menšie izolované územia. Sú vyznačené na mape zelenou farbou. Pozoruhodné je, že medzi nimi je aj severná časť Slovenska.

Vtedajšia lekárska veda si nevedela s chorobou poradiť. Lekári vychádzali z učenia antických autorov a fyziologické procesy považovali za priamo závislé od astrologických vplyvov, a tak sa obecne ako príčina čiernej smrti uvádzalo, že mor „doľahol na smrteľníkov vplyvom nebeských telies alebo ako spravodlivý boží hnev“.

Boží trest v podobe morovej rany, zastihol Európu uprostred obdobia všeobecného duchovného úpadku. Prejavy úpadku epidémia moru ešte v spoločnosti prehĺbila. Strach zo smrti, ktorá mohla prísť s morovou nákazou kedykoľvek, viedol k bezohľadnosti a krutosti. Najbližší príbuzní sa zdráhali priblížiť k nakazenému, svoju povinnosť sa báli vykonávať kňazi či notári, morom postihnutý človek ťažko mohol zanechať závet či získať posledné pomazanie. Cintoríny sa rýchlo napĺňali, ľudí pochovávali bez obradov, často sa stávalo, že do toho istého hrobu bolo pochovaných viac mŕtvych naraz.

Zúfalstvo súčasníkov čiernej smrti sa prejavovalo aj v dobovom umení a literatúre. Ako reakcia na epidémiu sa objavil v 14. storočí v umení nový motív – tzv. danse macabre, teda tanec smrti. Obraz tancujúcej smrtky, ktorá do kola zvoláva príslušníkov všetkých sociálnych vrstiev vyjadroval skúsenosť tých, ktorí morovú epidémiu prežili.

Pocit všadeprítomnej smrti mnohých, v rozpore s dovtedy panujúcou kresťanskou morálkou, podnecoval k prepychu a pôžitkárstvu. V čase masovo zabíjajúcej epidémie sa mnohým zdalo nezmyselné starať sa o budúcnosť. Naopak, najlepším spôsobom života sa stala zábava a uspokojenie telesných žiadostí.

Na druhej strane toto obdobie podnietilo u niektorých aj sklon k väčšej pokore a zbožnosti. Na rok 1350 pápež Kliment VI. vyhlásil „svätý rok“ a do Ríma prišli tisíce pútnikov z celej Európy. V snahe prosiť Boha o odpustenie a záchranu napomohli pútnici vo veľkej miere ešte k väčšiemu rozšíreniu moru…

Stredoveká morová epidémia nebola jediná. Európa zažila ďalšie morové vlny, ktoré mali na lokálnej úrovni rovnako devastujúce následky ako čierna smrť na prelome 40. a 50. rokov 14. storočia. Ďalšie vlny epidémie však už nikdy nezasiahli celý kontinent. Navyše tí, ktorí mor prežili, si vytvorili istú rezistenciu voči nákaze, čím získali väčšiu šancu na prekonanie ďalšej infekcie. Epidémia moru udrela na Londýn neočakávane v roku 1665 a vyžiadala si 70 -100 tisíc obetí. Ulice boli plné mŕtvol a tí, ktorí boli nútení ich odpratávať, umierali tiež. Na ilustrácii je pochovávanie obetí tejto epidémie do masových hrobov (drevoryt z roku 1834).

Kostry v hromadnom hrobe z rokov 1720-1721, ktorý vykopali vedci vo francúzskom meste Martiques. Na kostrách sa našli molekulárne dôkazy o prítomnosti baktérie Yersinia pestis, pôvodcu morovej epidémie.

Všedný život počas obdobia čiernej smrti charakterizovali hrôzy vyvolané samotnou epidémiou a masovým umieraním. Ventilom bolo násilie a teror. Spoločnosť, ktorá si chorobu nedokázala vysvetliť, hľadala obetného baránka a našla ho v židovských obyvateľoch miest. Nenávisť voči tejto vrstve obyvateľstva podnietili dobové historky, ktoré pochádzali ešte z doby pred príchodom epidémie. Najväčšie prenasledovanie Židov v tom období vypuklo v nemeckých mestách. Roky 1348 – 1351 preto znamenali aj koniec mnohých európskych židovských obcí.

Na začiatku celej smrtiacej epidémie boli kdesi ďaleko do mesta mongolskými hordami katapultom vrhnuté morom nakazené telá, ktoré dali beh veci do pohybu. Nasledoval prenos choroby do európskych prístavov a na kontinent, v krátkom čase nasledovali milióny mŕtvych a s tým aj ďalekosiahle spoločenské a kultúrne otrasy, ktoré zmenili Európu. Tento takmer sedemsto rokov starý príbeh nám ukazuje, že ako veľmi môžu súvisieť udalosti, ktoré sú tak ďaleko od nás.