Mária Terézia porodila 16 detí. Tri z nich si pamätáme dodnes
- Martinský Rínok
- Zdroj obrázku: Archív redakcie
- 13 februára, 2021
- 10:38 am
František Lotrinský v roku 1736 kúpil panstvo Holíč a založil tam fabriku na keramiku. Zámok v Holíči prestaval do dnešnej podoby a urobil z neho letné cisárske sídlo. V neďalekom Šaštíne zas založil najväčšiu textilnú manufaktúru na Slovensku.
Mária Terézia a František Lotrinský mali spolu neuveriteľných 16 detí. Šesť z nich zomrelo ešte za života Márie Terézie. Tri z jej detí sa vynímajú z radov súrodencov. Prvý, korunný princ Jozef II., ktorý sa narodil ako štvrté dieťa a sa stal neskôr spoluvládca a nasledovník na tróne. Druhá, Mária Antoinetta, ktorá sa narodila ako pätnáste, predposledné dieťa a jej život sa skončil na popravisku. Stala sa manželkou francúzskeho kráľa Ľudovíta XVI. A spolu s ním skončila pod gilotínou počas Veľkej francúzskej revolúcie. A tretia, najobľúbenejšia dcéra, prezývaná v rodine Mimi, ktorá sa síce až tak skvelo nevydala ako jej mladšia sestra Mária Antoinetta, ale zapísala sa do dejín kultúry.
Najobľúbenejšia: Mária Kristína „Mimi“ (1742 – 1798)
Najobľúbenejším dieťaťom cisárovnej bol dcéra Mária Kristína (1742 – 1798), zvaná Mimi. Možno to bolo preto, že sa narodila v deň 25. narodenín svojej matky. Bola v poradí piate dieťa. Mimi bola krásna, mala talent na maľovanie i na hudbu. Rodičia ju rozmaznávali a údajne sa preto chovala k ostatným súrodencom povýšenecky. Ako jediné cisárske dieťa dostala povolenie vydať sa z lásky, tak ako predtým jej mama. Ostatné deti sa museli sobášiť v mene politických a diplomatických záujmov ríše.
Mimi založila vo Viedni umeleckú zbierku Albertina. Tá je dnes jedna z najvýznamnejších svetových galérií. Okrem tohto činu sa zapísala do histórie aj tým, že mala tri roky trvajúci vrúcny erotický vzťah so svojou švagrinou, manželkou vlastného brata Jozefa II., Izabelou Parmskou. Izabela však čoskoro, vo veku 22. rokov zomrela na kiahne a Mimi sa vrátila k manželovi a k umeniu. Zomrela ako 56-ročná.
Na štvrtýkrát sa to Márii Terézii podarilo. Porodila chlapca. Ten sa mal stať cisárom Svätej ríše rímskej, uhorským kráľom, českým kráľom, arcivojvodom rakúskym… Jozef II. je považovaný za jednu z najvýznamnejších postav obdobia osvietenstva a za panovníka, ktorý uskutočnil revolučné zmeny. Matka ho od malička pripravovala na budúcu úlohu vládcu. Zaujímal sa o politiku, zákony a riadenie mocnárstva. Už ako desaťročný sa zaujímal o vhodnú nevestu. So súhlasom Márie Terézie si vybral Isabelu Parmskú. On ju vrúcne miloval, ona jeho skôr nie a dávala prednosť jeho sestre Mimi… Zomrela ako 22-ročná na kiahne a Jozef II. Ovdiovel bez potomka.
Do druhého manželstva s Jozefou Bavorskou Jozefa II. už matka donútila. Po dvoch rokoch Jozefa Bavorská tiež zomrela na kiahne. Jozef II. sa nezúčastnil ani jej pohrebu. Po jej smrti sa už Jozef tretíkrát neoženil.
V roku 1765 sa stal po otcovi cisárom Svätej ríše rímskej a panoval po boku svojej matky. Ich spoločné panovanie vôbec nebolo idylické, lebo egoistický a tvrdohlavý Jozef II. chcel ríšu reformovať okamžite a Mária Terézia ho v jeho snažení brzdila.
Jozef II. počas svojho života cestoval inkognito ako gróf Falkenstein. Na cestách sa stretával s obyčajnými ľuďmi a vďaka týmto stretnutiam sa chcel vcítiť do ich života. Práve poznatky, ktoré získal na svojich početných cestách, boli východiskom pre jeho neskoršie reformy. Aj v slovenskej a českej (hovoril aj po česky) ľudovej slovesnosti máme príbehy o cisárovi, ktorí v prestrojení navštevoval obyčajných ľudí a snažil sa od nich čerpať podnety pre zlepšenie pomerov.
Po smrti Márie Terézie v r. 1780, sa mu rozviazali ruky. Nenechal sa ako ona formálne korunovať za českého a ani uhorského kráľa, aby nebol viazaný pri centralizácii monarchie a mohol svoje reformy zavádzať absolutisticky. Uskutočnil sériu pragmatických reforiem v duchu osvietenstva. Počas svojej vlády vydal množstvo patentov (patent = listina s platnosťou zákona) v rôznych oblastiach.
Jozef II. zrušil nevoľníctvo (v roku 1781 v rakúskej časti monarchie a v roku 1785 v Uhorsku). Zrovnoprávnil tzv. Tolerančným patentom (r.1781) vierovyznania, o rok na to zrušil diskrimináciu Židov (r.1782). Židia sa odvtedy mohli venovať väčšine bežných povolaní, mohli študovať na univerzitách a mohli vlastniť aj pôdu. Bolo zrušené ich označovanie žltým krúžkom a mohli byť oslovovaní „pán“. Naďalej však nemohli napríklad pracovať v štátnych službách.
Jozef II. uvoľnil cenzúru a snažil sa v mnohých oblastiach hospodárstva, školstva, hygieny a pod. zmodernizovať štát. Zreformoval aj súdnictvo. Prijal nový Trestný zákonník a nový Občiansky zákonník. Zrušil trest smrti a mučenie. Občiansky zákonník hlásal rovnosť ľudí pred súdom a celkovo rovnaké práva a povinnosti občanov. Zakázal prácu detí do 8 rokov.
Presunul mnohé centrálne uhorské úrady z vtedajšieho Prešporka do Viedne a Budína. Trnavskú univerzitu presťahoval do Pešti. V administratíve zrušil v Uhorsku stáročia existujúce šľachtické stolice a nahradil ich desiatimi štátnymi dištriktami (r.1785). Spojil tak napríklad Liptovskú, Turčiansku a Oravskú stolicu. Po jeho smrti sa však toto jeho nariadenie zrušilo. Jeho reformy narážali na odpor cirkvi a feudálnej triedy. Ešte počas svojho života však väčšinu zo svojich reforiem pod ich tlakom musel odvolať.
Zomrel nečakane v roku 1790 na tuberkulózu. K jeho predčasnej smrti prispela aj prepracovanosť. Na náhrobný kameň si nechal vyryť epitaf: „Tu odpočíva Jozef II., ktorý vo všetkom, čo robil, zlyhal.“
Obeť revolúcie: Mária Antoinetta (1755-1793)
Svoje pätnáste dieťa Mária Terézia vydala v r. 1770 v mene záujmov monarchie iba ako štrnásťročnú za francúzskeho následníka trónu Ľudovíta. Sobášom sa malo vytvoriť pevné spojenectvo s Francúzskom a tým vyvažovať vzrastajúcu moc a apetít Pruska. Na názor samotnej Márie Antoinetty sa nikto nepýtal.
Pre Máriu Antoinettu bol manžel Ľudovít „ošklivý a tlstý.“ Navyše to bol introvert a trpel istým delikátnym sexuálnym problémom. Zasiahla svokra Mária Terézia a vyslala do Paríža syna, budúceho cisára Jozefa II., aby s tým skúsil niečo spraviť. Ten sa s Ľudovítom XVI. dôverne porozprával – a ono to asi skutočne pomohlo. „Od Vašej cesty to bolo čoraz lepšie,“ pochválil sa mu v liste francúzsky kráľ. „Dúfam, že budúci rok neprejde bez toho, aby som Vám dal synovca alebo neter.“ V apríli 1778, po ôsmich rokoch márneho čakania, Mária Antoinetta konečne otehotnela. V tých časoch, nemať dediča trónu znamenalo nemať pre krajinu istotu.
Mária Antoinetta míňala obrovské sumy nielen na svoje sídlo Malý Trianon, ale aj šaty a šperky, ale štedro obdarúvala aj svoje dvorné dámy a obľúbenkyne. Vytvorila si svoj súkromný svet. Prebudovala zámoček Malý Trianon a jeho okolie. Okrem samotného zámočku tam boli pavilóny, rybník, idealizovaná farma, mlyn, stáda zvierat. V tomto svete žila so svojim vlastným dvorom. Mária Antoinetta v Malom Trianone unikla formálnosti kráľovského dvora. Všetko sa tam mohlo diať podľa „par ordre de la Reine“ (na základe kráľovninej vôle). Nikomu nebolo dovolené vstúpiť do sídla bez kráľovninho výslovného dovolenia. Ani jej manželovi, kráľovi Francúzska. Bez povolenia mohli vstúpiť iba jej obľúbenkyne – kňažná de Lamballe a vojvodkyňa de Polignac.
O tom, čo sa v Malom Trianone dialo, sa Parížom a kráľovstvom šírili reči a aj zveličené klebety. Bola stále pre Francúzov „Rakúšanka“, ktorá príliš veľa míňa. Vyčítali jej, že zatiaľ čo ona kupuje šperky a drahé šaty, kráľovstvu sa nedarí. Pravda bola taká, že Francúzsko vyčerpávala náročná koloniálna expanzia.
Býva jej prisudzovaný výrok „Nech jedia koláče“, ktorým vraj reagovala na správy o tom, že francúzsky ľud už nemá chlieb. V tomto prípade, je obeťou ohovárania, lebo tento výrok napísal spisovateľ Jean Jaques Russeau v knihe Vyznania (r.1767), teda v čase, keď bola Mária Antoinetta iba dvanásťročná. Russeau tieto slová vložil v knihe do úst „veľkej princeznej“. Takže výrok patrí skôr do úst matky nešťastnej Márie Antoinety, samotnej Márii Terézii. Aj keď fakty krívali, výrok o koláčoch dobre dlhodobo slúžil kritikom monarchie a Mária Antoinetta sa jeho prostredníctvom stala symbolom od reality odtrhnutej monarchie.
Vo Francúzku sa v druhej polovici 18. storočia formovala bohatšia meštianska vrstva, a medzi ňou sa šírila aj vzdelanosť. O daniach a osude krajiny rozhodovali stále iba dva privilegované stavy, šľachta a cirkev. Navyše cirkevní hodnostári a šľachta boli od daní oslobodení. Meštiansky stav sa domáhal podielu na rozhodovaní. Chýbajúce peniaze v štátnej pokladni, obmedzená sloboda tlače a ignorantstvo kráľovského dvora voči tretiemu stavu boli výbušná zmes.
Ľudovít XVI., ktorý nebol dobrý panovník. V lete 1788 bol kráľ nútený vyhlásiť bankrot štátnej pokladne a zvolal na jar 1789 generálne stavy. Po katastrofálnej neúrode v roku 1788 nasledovala krutá zima. Koncom februára 1789 bolo ľud vyhladovaný. Povstania po celej krajine sa množili. Všetko vyvrcholilo 14. júla 1789 útokom na Bastilu.
Bola to práve Mária Antoinetta, ktorá si ako prvá v kráľovskej rodine uvedomila blížiaci sa koniec monarchie vo Francúzsku. Chcela zachrániť seba, svojho manžela a dve ich deti, útekom do zahraničia. Verila, že na viedenskom dvore svojho brata Jozefa II. nájde útočisko pred revolúciou. Paríž spolu s kráľom a deťmi opustili v noci 16. júna 1791. Revolucionári ich chytili o deväť dní neskôr.
Bývalý kráľ bol postavený pred revolučný tribunál a súdený už ako obyčajný občan Capet. Bol odsúdený na trest smrti a 3. januára 1793 sťatý gilotínou, ktorú obsluhoval „hlavný kat republiky“ Charles Henri-Sanson.
Po smrti manžela Mária Antoinetta bola držaná vo väzení. Jakobíni ju posmešne nazývali vdova Capetová. Napriek podmienkam v ktorých sa ocitla, Mária Antoinetta odmietala pochopiť, že jej arogantné správanie voči revolucionárom nie je práve spôsob, ako sa zachrániť. Výbor pre verejné blaho váhal s konečným rozhodnutím, lebo sa bál odplaty v podobe vyhlásenia vojny zo strany jej brata Jozefa II. Stále predsa bola rakúska arcivojvodkyňa a sestra cisára. Navrhovalo sa, že zostane žiť v domácom väzení, alebo ju pošlú do niektorej zámorskej kolónie.