Mária Terézia porodila 16 detí. Tri z nich si pamätáme dodnes

Svoje pätnáste dieťa Mária Terézia vydala v r. 1770 v mene záujmov monarchie iba ako štrnásťročnú za francúzskeho následníka trónu Ľudovíta. Sobášom sa malo vytvoriť pevné spojenectvo s Francúzskom a tým vyvažovať vzrastajúcu moc a apetít Pruska. Na názor samotnej Márie Antoinetty sa nikto nepýtal.

Pre Máriu Antoinettu bol manžel Ľudovít „ošklivý a tlstý.“ Navyše to bol introvert a trpel istým delikátnym sexuálnym problémom. Zasiahla svokra Mária Terézia a vyslala do Paríža syna, budúceho cisára Jozefa II., aby s tým skúsil niečo spraviť. Ten sa s Ľudovítom XVI. dôverne porozprával – a ono to asi skutočne pomohlo. „Od Vašej cesty to bolo čoraz lepšie,“ pochválil sa mu v liste francúzsky kráľ. „Dúfam, že budúci rok neprejde bez toho, aby som Vám dal synovca alebo neter.“ V apríli 1778, po ôsmich rokoch márneho čakania, Mária Antoinetta konečne otehotnela. V tých časoch, nemať dediča trónu znamenalo nemať pre krajinu istotu.

Mária Antoinetta míňala obrovské sumy nielen na svoje sídlo Malý Trianon, ale aj šaty a šperky, ale štedro obdarúvala aj svoje dvorné dámy a obľúbenkyne. Vytvorila si svoj súkromný svet. Prebudovala zámoček Malý Trianon a jeho okolie. Okrem samotného zámočku tam boli pavilóny, rybník, idealizovaná farma, mlyn, stáda zvierat. V tomto svete žila so svojim vlastným dvorom. Mária Antoinetta v Malom Trianone unikla formálnosti kráľovského dvora. Všetko sa tam mohlo diať podľa „par ordre de la Reine“ (na základe kráľovninej vôle). Nikomu nebolo dovolené vstúpiť do sídla bez kráľovninho výslovného dovolenia. Ani jej manželovi, kráľovi Francúzska. Bez povolenia mohli vstúpiť iba jej obľúbenkyne – kňažná de Lamballe a vojvodkyňa de Polignac.

O tom, čo sa v Malom Trianone dialo, sa Parížom a kráľovstvom šírili reči a aj zveličené klebety. Bola stále pre Francúzov „Rakúšanka“, ktorá príliš veľa míňa. Vyčítali jej, že zatiaľ čo ona kupuje šperky a drahé šaty, kráľovstvu sa nedarí. Pravda bola taká, že Francúzsko vyčerpávala náročná koloniálna expanzia.

Býva jej prisudzovaný výrok „Nech jedia koláče“, ktorým vraj reagovala na správy o tom, že francúzsky ľud už nemá chlieb. V tomto prípade, je obeťou ohovárania, lebo tento výrok napísal spisovateľ Jean Jaques Russeau v knihe Vyznania (r.1767), teda v čase, keď bola Mária Antoinetta iba dvanásťročná. Russeau tieto slová vložil v knihe do úst „veľkej princeznej“. Takže výrok patrí skôr do úst matky nešťastnej Márie Antoinety, samotnej Márii Terézii. Aj keď fakty krívali, výrok o koláčoch dobre dlhodobo slúžil kritikom monarchie a Mária Antoinetta sa jeho prostredníctvom stala symbolom od reality odtrhnutej monarchie.

Vo Francúzku sa v druhej polovici 18. storočia formovala bohatšia meštianska vrstva, a medzi ňou sa šírila aj vzdelanosť. O daniach a osude krajiny rozhodovali stále iba dva privilegované stavy, šľachta a cirkev. Navyše cirkevní hodnostári a šľachta boli od daní oslobodení. Meštiansky stav sa domáhal podielu na rozhodovaní. Chýbajúce peniaze v štátnej pokladni, obmedzená sloboda tlače a ignorantstvo kráľovského dvora voči tretiemu stavu boli výbušná zmes.

Ľudovít XVI., ktorý nebol dobrý panovník. V lete 1788 bol kráľ nútený vyhlásiť bankrot štátnej pokladne a zvolal na jar 1789 generálne stavy. Po katastrofálnej neúrode v roku 1788 nasledovala krutá zima. Koncom februára 1789 bolo ľud vyhladovaný. Povstania po celej krajine sa množili. Všetko vyvrcholilo 14. júla 1789 útokom na Bastilu.

Bola to práve Mária Antoinetta, ktorá si ako prvá v kráľovskej rodine uvedomila blížiaci sa koniec monarchie vo Francúzsku. Chcela zachrániť seba, svojho manžela a dve ich deti, útekom do zahraničia. Verila, že na viedenskom dvore svojho brata Jozefa II. nájde útočisko pred revolúciou. Paríž spolu s kráľom a deťmi opustili v noci 16. júna 1791. Revolucionári ich chytili o deväť dní neskôr.

Bývalý kráľ bol postavený pred revolučný tribunál a súdený už ako obyčajný občan Capet. Bol odsúdený na trest smrti a 3. januára 1793 sťatý gilotínou, ktorú obsluhoval „hlavný kat republiky“ Charles Henri-Sanson.

Po smrti manžela Mária Antoinetta bola držaná vo väzení. Jakobíni ju posmešne nazývali vdova Capetová. Napriek podmienkam v ktorých sa ocitla, Mária Antoinetta odmietala pochopiť, že jej arogantné správanie voči revolucionárom nie je práve spôsob, ako sa zachrániť. Výbor pre verejné blaho váhal s konečným rozhodnutím, lebo sa bál odplaty v podobe vyhlásenia vojny zo strany jej brata Jozefa II. Stále predsa bola rakúska arcivojvodkyňa a sestra cisára. Navrhovalo sa, že zostane žiť v domácom väzení, alebo ju pošlú do niektorej zámorskej kolónie.