Prehľad správ

Najnovšie články

Prečo padol Rím

Pád Západorímskej ríše v roku 476 nášho letopočtu a procesy, ktoré k tomu viedli, sú laickou verejnosťou, ale aj publicistami v oblasti politiky a histórie interpretované ako vzdialená analógia horúcej súčasnosti v Európskej únii. Existujú predpoklady, že tak ako dnes, aj vtedy existoval celý rad problémov a okolností, ktoré viedli ku kolapsu moci.

V septembri 476 nadišiel čas konca pre západnú časť Rímske ríše. Germánsky vodca žoldnierov Odoaker poslal posledného rímskeho cisára do dôchodku a cisárske regálie poslal do Konštantínopolu, kde bolo od čias cisára Konštantína, druhé centrum ríše spravujúce jeho východnú časť. Už nie sú potrebné, uviedol Odoaker v posolstve.

Impérium, ktoré takmer 700 rokov dominovalo stredomorskému svetu a Európe od severu Afriky až po Škótsko, už neexistovalo. Odoaker začal vládnuť už nie ako cisár, ale ako kráľ (rex) nad zvyškami Západorímskej ríše.

Napriek všetkým útokom a stratám ostal východ Ríma nedotknutý a premenil sa na Byzantskú ríšu, ktorá mala mať ďalších takmer 1000 rokov. Ale to je už iný príbeh. Ale ako sa mohlo stať západnej časti ríše niečo tak dovtedy nepredstaviteľné?

Flavius Odoaker (okolo 433 - † asi 493, Ravenna) pochádzal z germánskeho kmeňa Skírov. Bol rímsky dôstojník a v roku 476 sa stal prvým nerímskym panovníkom. Vládol v rokoch 476 až 493. Zdroj ilustrácie: Wikimedia.org

Každá generácia si vytvorila vlastný obraz kolapsu. Na túto tému bolo predložených množstvo teórií a sotva nejaký významný mysliteľ a publicista si nechal svoj názor iba pre seba. Klasickým dielom v tejto oblasti je šesťzväzkové dielo „Úpadok a zánik Rímskej ríše“ od Edwarda Gibbona (1737 – 1794).

Portrét Edwarda Gibbona od Joshua Reynoldsa. Zdroj ilustrácie: Wikimedia.org

K tomu, čo Gibbona viedlo k štúdiu problematiky a vytvoreniu diela vo svojich pamätiach napísal: „Bolo to 15. októbra 1764, keď som premýšľajúc sedel medzi ruinami Kapitola a bosí mnísi spievali nešpory v Jupiterovom chráme, vtedy sa po prvý raz objavila v mojej hlave myšlienka opísať úpadok a zánik cisárstva.“

Pre bežného záujemcu o túto problematiku je aj u nás dostupná výborná publikácia „Pád Rímskej ríše“ od Michaela Granta. Pre ľudí, ktorí chcú vniknúť do problému hlboko, odporúčame diela od nemeckého historika a odborníka na dejiny Ríma, neskorej antiky, prepojenie filozofie a histórie, Alexandra Demandta (nar.1937). Našiel približne 400 príčin pádu Zapadorímskej ríše.

Často sa meniaci cisári v 3. storočí, povyšovaní na trón svojimi vojakmi, uvrhli Rím do vážnej krízy. Početnými reformami sa cisárovi Diokleciánovi podarilo od roku 284 postaviť ríšu na nový základ. Moc bola rozdelená medzi štyroch panovníkov, ktorí spravovali jednotlivé časti impéria, ale v spoločnom mene.

Nechceným dôsledkom tejto reformy bolo, že byrokracia rástla, aby vyťažila z daní čo najviac. Armáda bola rozdelená na pohraničné a mobilné jednotky. Rím už nebol absolútnym centrom politiky a kultúry, ale lokálne centrá sídlami v Miláne, v západonemeckom Trieri (Trevír), Nikomédii (dnešný Izmit v Turecku), v centre Dolnej panónie Sirmiu (dnešná Sremska Mitrovica) a v gréckom Solúne.

Jeden z tetrarchov, Konštantín, zničil tento systém na začiatku 4. storočia tým, že sa postupne stal jediným vládcom. Na konci svojej vlády legalizoval kresťanstvo ako štátne náboženstvo a na východe postavil nové hlavné mesto celej ríše Konštantínopol.

Tento výrazne zmenený stav usporiadania Rímskej ríše sa ukázal ako dostatočne silný na to, aby dlho obstál proti agresívnym vonkajším útočníkom a neskôr masám migrantov, ktorých hnala cez hranice nádej na lepší život. Títo bojovníci sa však už neregrutovali z dovtedy pre Rimanov anonymných „germánskych kmeňov“, ale skôr z veľkých kmeňov, ktoré Rimania vnímali pod ich menami ako Alamanov, Frankov, alebo Gótov. Mnohí z nich predtým slúžili ako žoldnieri v rímskej armáde, čo z nich robilo obzvlášť nebezpečných protivníkov.

Navyše, so vzostupom Novoperzskej ríše Sasánovcov sa objavila nová svetová veľmoc, ktorá v početných vojnách spochybnila nárok Ríma na svetovládu. Vonkajšie konflikty spotrebovali značné zdroje. Tieto zdroje boli navyše zaťažené početnými vnútornými uzurpáciami moci. Mnoho ambicióznych generálov siahalo po cisárskom tróne, čo viedlo k nekonečným občianskym vojnám. Minimálne v 4. storočí si povstania vo vnútri ríše pravdepodobne vyžiadali vyššiu krvavú daň, ako boje proti vonkajším nepriateľom.

V roku 375 pribudol ďalší hráč komplikujúci situáciu. Vo východnej Európe sa objavili noví agresívni barbari – kočovní jazdci, ktorí mali vynikajúce zbrane – Huni. Ich pôvod nie je dodnes definitívne objasnený. Títo kočovníci si najskôr vybudovali ríšu v južných ruských stepiach a postupovali na Západ. Gótske skupiny pod ich tlakom sa potom pretlačili cez hranicu ríše na Dunaji a v roku 378 dokázali zničiť armádu východného Ríma pri Adrianopole. Vláda v Konštantínopole nemala inú možnosť, ako usadiť Gótov na cisárskej pôde ako federatívcov. Posilnili tým vlastnú vojenskú moc Ríma, no zaťažili cisársku kasu. Predovšetkým ponúkli príklad pre napodobiteľov, iné cezhraničné germánske kmene.

V roku 406 Vandali, Suevi a Alani prekročili Rýn a pochodovali až do Španielska. Vandali odtiaľ dobyli bohatý sever Afriky a pripravili tak západný Rím o jeho najdôležitejšieho dodávateľa obilia a daní. Vizigóti vyplienili Rím v roku 410 a Vandali v roku 455. Kým sa na tróne Západu striedali slabí cisári, častokrát len deti, moc v rukách držali vojenskí majstri (magister militum), ktorí mali často barbarský pôvod. Germánski armádni králi založili de facto svoje od Ríma nezávislé ríše, proti ktorým stále vyčerpanejšia Západná ríša nemala prostriedky na mocenský zásah.

Vojenský veliteľ Flavius Aëtius spolu s Vizigótmi a Burgundmi dokázal v roku 451 poraziť Hunov na Katalaunských poliach a odvrátiť ich postup na Západ. Aby zlikvidoval údajného konkurenta v boji o moc, zavraždil cisár Valentinianus III. svojho víťazného vojvodcu Aëtiusa. Tým sa pripravil o svoju najdôležitejšiu oporu.

Po tom, čo v roku 468 zlyhalo posledné úsilie znovu dobyť Afriku spolu s východným Rímom, Západné impérium sa napokon stalo hračkou germánskych bojovníkov. Posledný cisár Romulus bol v roku 476 zbavený titulu. Skutočnú moc však už dávno nemal.

Posledný cisár Romulus odovzdáva odznaky cisárskej moci novému vládcovi, Germánskemu vodcovi žoldnierov Odoakerovi. Zdroj ilustrácie: Wikimedia.org

Západná časť ríše zmizla z mapy. Ale prečo? Dobré dve generácie predtým, v roku 393, cisár Theodosius I. opäť zjednotil obe polovice ríše pod svoju vládu. Otázka príčin takého rýchleho úpadku Západu preto vyvolala širokú škálu odpovedí.

Mnohé vysvetlenia znejú povedome: Rím padol, pretože ho obsadili barbarskí migranti, pretože nekonečné vojny pohltili príjmy, zrútili sa zásoby potravín, nadmerná byrokratizácia a zvyšovanie daní zničilo ekonomiku, pretože novo vládnuce kresťanské náboženstvo vyvolalo krvavé náboženské rozbroje, dekadentné elity odmietali vojenskú službu, že koniec antického klimatického optima viedol k hladomoru, epidémie zdecimovali obyvateľstvo či cisári a uzurpátori stratili konsenzus o spoločných hodnotách ríše.

Trasy barbarských útočníkov do Rímskej ríše. Zdroj ilustrácie: Wikipedia.org

Barbari nechceli ríšu zničiť, chceli svoj podiel na jej bohatstve a výdobytkoch civilizácie. Ich integrácii však bránili ubúdajúce zdroje. Namiesto toho sa Góti, Frankovia a Huni zapojili do domácich rímskych politických bojov, v ktorých bola s ich pomocou zničená myšlienka kedysi mocnej ríše.

Podporte článok zdieľaním

Facebook
Email
Telegram
WhatsApp
Pocket

Článok pokračuje pod reklamou

Prehľad správ

Najnovšie články