Romano Drom / Cesta Rómov

Stredovek a raný novovek — adaptácia, práva, perzekúcia

Na území dnešného Slovenska sa Rómovia objavujú v historických prameňoch už v 14. storočí. V Zemplínskej stolici sú zmienky o nich z rokov 1377 a 1381. Zaujímavá zmienka pochádza z roku 1423, keď kráľ Žigmund Luxemburský na Spiši vydal bezpečnostný list pre tzv. „Cigánske knieža Ladislava“. Ďalší prameň z roku 1417 spomína skupiny, ktoré prechádzali cez Košice aj Bratislavu, predstierajúc – podľa dobových záznamov – že sú pútnici z „Malého Egypta“. 

Tieto dokumenty ukazujú, že už v stredoveku Rómovia v Uhorsku mali istú právnu ochranu (listiny, povolenia), hoci často boli vnímaní ako cudzinci s odlišnými zvykmi, jazykom a kultúrou. 

Životné podmienky, povolania a vzťahy s väčšinovou spoločnosťou

Rómovia sa často živili remeslami — kováčstvom, hudbou, tanečnými a kultúrnymi službami. V konfliktných časoch, napr. počas bojov s Osmanskou ríšou, boli využívaní ako pomocníci, doprovodné jednotky, alebo pri opravách vojenskej techniky. 

V 18. storočí sa objavili pokusy o reguláciu života Rómov v rámci osvietenských reforiem cisára Jozefa II., ktoré môžeme chápať ako snahu o snaha o asimiláciu. Úrady na nich vymáhali ukončenie nomádstva a usadzovanie sa, vzdelávanie detí, zmenu v obliekaní a pod. 

V novoveku bývali Rómovia predmetom výslovných zákazov vstupu, perzekúcií či vyháňania v mnohých častiach Európy, najmä v západnej Európe, Španielsku, Francúzsku či Portugalsku. Takéto politiky mali často rasový, náboženský, ale aj ekonomický podtón (boj o zdroje, obavy z nomádstva, chorôb a pod.). 

19. storočie až prvá svetová vojna — emancipačné tlaky a modernizácia

V 19. storočí s rozvojom národných štátov a moderného práva sa situácia Rómov postupne menila, no rozdielne v závislosti od regiónu. V Uhorsku, vrátane územia dnešného Slovenska, existovali snahy o reguláciu a asimiláciu. Rómovia čelili tlakom zákazu kočovného života, ale aj ohľadom náboženstva, odievania. 

V Rumunsku zostala zvláštnou, tragickou kapitolou história pretrvávajúce postavenie mnohých Rómov ako nevoľníkov, ktoré trvalo približne do polovice 19. storočia – abolícia otroctva bola vyhlásená v Rumunsku oficiálne v roku 1856.

Medzi intelektuálmi a humanistami v Európe narastal záujem o štúdium Rómov v z pohľadu etnografie, folklóru a lingvistiky. Tento záujem však často sprevádzali stereotypy.

20. storočie — dve svetové vojny, holokaust, socializmus

Rómovia v Európe čelili pri druhej svetovej vojne hrozným perzekúciám. V nacistickom Nemecku aj v krajinách, ktoré boli pod jeho kontrolou, boli Rómovia cieľom genocídy, známej ako Porajmos, Samudaripen či Pharrajimos. Odhady obetí sa líšia. Podľa rôznych zdrojov medzi 220 000 až 500 000 Rómov bolo zavraždených. 

Na území Slovenska došlo k viacerým masovým vraždám. Jeden príklad: v novembri 1944, v obci Lutila (okres Žiar nad Hronom) bolo zajatých až 46 členov rómskej komunity, ktorých osudy boli nejasné; ich telá boli neskôr nájdené v masovom pohrebe v Dolnom Turčeku. Tiež obce ako Valaská Belá, Škrípov, Sásová či Dolná Bzová zaznamenali tragické udalosti spojené s popravami Rómov—bez súdneho procesu, motivované rasovou nenávisťou a kolaboráciou s nemeckými okupantmi. 

Obdobie socializmu

Po druhej svetovej vojne, najmä v štátoch východného bloku, vrátane Československa, došlo k procesom ako industrializácia, urbanizácia. Oficiálna politika hlásala snahy o integráciu Rómov. Povojnové režimy často tlačili na usadzovanie nomádnych skupín, vzdelávanie rómskych detí, elimináciu čo najväčšieho počtu „kočovníkov“.