Ako svet na dva roky prišiel o najznámejší úsmev

V auguste 1911 zmizlo z parížskeho Louvru jedno z najcennejších diel svetového umenia Mona Lisa od Leonarda da Vinciho. Správa o jej krádeži šokovala celý svet, obrátila pozornosť na múzeum, ktoré si dovtedy verejnosť sotva všímala, a z neznámeho talianskeho robotníka urobila symbol odvážneho činu i národného sentimentu. Príbeh o tom, ako sa La Gioconda stratila a znovu našla, je fascinujúcou kombináciou ľudskej vášne, náhody a histórie, ktorá zmenila postavenie jedného obrazu navždy.

Krádež, ktorá sa zdala nemožná

Písal sa pondelok 21. augusta 1911 – deň, keď mal Louvre ako zvyčajne zatvorené pre verejnosť. V chodbách múzea sa pohybovalo len niekoľko pracovníkov a údržbárov. Medzi nimi aj Vincenzo Peruggia – taliansky maliar, tesár a niekdajší zamestnanec Louvru, ktorý poznal jeho priestory ako svoju dlaň. Mal jednoduchý plán: vojsť ráno, keď tam ešte nikto nie je, zvesiť Mona Lisu zo steny, ukryť ju pod svoj biely pracovný plášť a nepozorovane odísť.

Na prvý pohľad šialený nápad. No realita vtedajšieho Louvru mu hrala do karát. Bez kamerového systému, bez strážnej služby v modernom zmysle slova, s nedokonalým evidenčným systémom. Peruggia jednoducho odskrutkoval sklenený rám, obraz zložil a odniesol ho do úzkej údržbárskej chodby, kde strávil celú noc. Na druhý deň ráno, keď sa múzeum otvorilo, sa cez vedľajší vchod vytratil – s obrazom pod kabátom.

Objav, ktorý prišiel neskoro

Zmiznutie obrazu si nikto nevšimol okamžite. V utorok ráno prišli dvaja maliari do sály, kde Mona Lisa visela, aby vytvorili jej kópiu. Zbadali prázdne miesto na stene, no predpokladali, že obraz bol dočasne odnesený kvôli fotografovaniu. Až o niekoľko hodín neskôr, keď sa kustódi uistili, že obraz nie je v žiadnom z ateliérov, spustil Louvre poplach.

Správa o krádeži sa rozšírila ako blesk. V priebehu niekoľkých hodín o nej písali parížske denníky, a v nasledujúcich dňoch aj tlač po celom svete. Na mieste činu sa zhromaždili davy, polícia uzavrela múzeum a prehľadávala každý kút.

Francúzska verejnosť bola v šoku – ako mohol niekto ukradnúť najcennejší obraz z najprestížnejšieho múzea sveta? No paradoxne, až do tej chvíle Mona Lisa nebola všeobecne známa. Pre mnohých bola len jedným z tisícov renesančných portrétov. Krádež z nej urobila ikonu.

Zrod legendy

Keď noviny prinášali každý detail prípadu, obraz sa stával slávnym. Jeho záhadný úsmev zapĺňal titulné strany, karikaturisti ho kreslili do vtipov, básnici o ňom písali verše.

Parížska polícia, vedená komisárom Alphonseom Bertillonom, vypočúvala stovky ľudí. Medzi podozrivými sa ocitli dokonca dvaja umelci – mladý Pablo Picasso a básnik Guillaume Apollinaire. Obaja boli krátko zadržaní, no rýchlo prepustení pre nedostatok dôkazov. Picasso po rokoch priznal, že to bol jeden z najponižujúcejších momentov jeho života.

Louvre zostal bez svojho klenotu, zatvorený celý týždeň. Keď sa znovu otvoril, návštevníci prichádzali nie kvôli tomu, čo bolo v ňom, ale kvôli tomu, čo v ňom chýbalo. Ľudia sa tlačili pred prázdnym rámom, aby videli miesto, kde kedysi visela Mona Lisa.

Zlodej, ktorý si myslel, že zachraňuje národné dedičstvo, nevedomky vytvoril globálnu senzáciu.

Motív: patriotizmus alebo márnivosť?

Peruggia nebol profesionálny zlodej. Jeho čin nebol motivovaný peniazmi. Keď ho neskôr chytili, tvrdil, že chcel obraz „vrátiť Taliansku“, pretože podľa neho patril jeho rodnej krajine. Leonardo da Vinci bol predsa Talian – prečo by mal byť jeho najznámejší obraz v Paríži?

Jeho verzia mala záblesk nacionalistickej romantiky, ktorá vtedy v Európe rezonovala. Taliansko, len niekoľko desaťročí po svojom zjednotení, túžilo po symboloch kultúrnej hrdosti. Zlodej sa považoval za jednoduchého muža, ktorý koná v mene národa.

Iné teórie však naznačujú, že išlo skôr o márnivosť a túžbu po uznaní. Niektorí tvrdia, že veril, že ho Taliansko odmení ako hrdinu. Ďalší, že chcel obraz predať. Pravda zrejme leží niekde uprostred: medzi vlastenectvom, hlúposťou a túžbou po výnimočnosti.

Dva roky ticha

Po krádeži sa po Mone Lise akoby zľahla zem. Francúzske úrady prehľadali stovky bytov, prístavov a hraníc. Nikto však netušil, že obraz sa celé dva roky ukrýval v malej skrini Peruggiovho bytu na predmestí Paríža.

Žil bežný život, striedal práce a zrejme s obrazom občas hovoril – podľa výpovedí jeho známych o ňom hovoril s podivným pátosom, akoby bol jeho opatrovníkom.

Až v roku 1913 sa Peruggia rozhodol, že je čas obraz „vrátiť domov“. Napísal list florentskému obchodníkovi s umením Alfredovi Gerimu, v ktorom mu ponúkol „umelecké dielo ukradnuté z Louvru“. Geri s ním dohodol stretnutie vo Florencii – a keď Peruggia otvoril kufor s obrazom, Geri okamžite spoznal originál. Zavolal políciu.

Triumfálny návrat

Keď sa správa o objavení Mony Lisy rozšírila, Taliansko oslavovalo zlodeja obrazu ako národného hrdinu. Na krátky čas bol vystavený v galériách vo Florencii, Ríme a Miláne – tisíce ľudí sa prišli pokloniť jej záhadnému úsmevu.

Francúzsko, hoci zahanbené, prijalo jej návrat s úľavou. Po takmer dvoch rokoch bola Mona Lisa vrátená do Louvru, kde prešla dôkladnou kontrolou a znovu zavesená na svoje miesto.

Peruggia bol súdený v Taliansku a dostal mierny trest – len niečo vyše roka väzenia, z ktorého si odsedel pár mesiacov. Jeho čin sa vysvetľoval vlasteneckými pohnútkami a francúzske úrady sa rozhodli vec uzavrieť bez ďalších medzinárodných komplikácií.

Ako krádež zmenila dejiny umenia

Pred rokom 1911 bola Mona Lisa ceneným dielom, no nie symbolom svetového umenia. Jej sláva sa zrodila až po krádeži. Vďaka masívnemu mediálnemu záujmu sa stala tvárou renesancie, záhadným objektom túžby, predmetom štúdií a interpretácií.

Psychológovia skúmali, prečo práve tento obraz vyvoláva taký záujem. Historici umenia poukazovali na jeho inovatívnu kompozíciu, sfumatovú techniku a melancholickú atmosféru. No verejnosť zaujímala iná otázka – prečo sa usmieva?