Prehľad správ

Najnovšie články

Najväčšia súkromná výstava

Hovorí sa, že hra LEGO® začína rozvíjať potenciál dieťaťa od...

Pochovaný zaživa

Čo by ste urobili, keby ste sa narodili do biednych...

Viete, ako vznikol Netflix?

Pred desaťročiami televízne seriály fungovali tak, že televízia nový diel...

Dali by ste si kávičku na cintoríne?

Začiatok novembra má v našich končinách zaužívaný priebeh.

Ako svet na dva roky prišiel o najznámejší úsmev

V auguste 1911 zmizlo z parížskeho Louvru jedno z najcennejších...

Romano Drom / Cesta Rómov

Rómovia sú jedna z najrozmanitejších, no zároveň často marginalizovaných komunít...

Dali by ste si kávičku na cintoríne?

Začiatok novembra má v našich končinách zaužívaný priebeh. Väčšina Slovákov sa vyberie na cintoríny spomenúť si na svojich zosnulých. Priniesť kvety, zapáliť sviečku. Pre nás sú cintoríny miesta s pietnou atmosférou. Veci sa však menia. Zo sveta prichádzajú nové trendy. Britský denník THE GUARDIAN publikoval reportáž z Berlína, kde pôsobia v priestoroch cintorínov a dokonca i už nepoužívaného krematória, kaviarne. Možno u nás niečo nepredstaviteľné, v Berlíne trend.

„Ide skôr o život ako o smrť“: rastúca popularita berlínskych cintorínskych kaviarní

Zatiaľ čo cintoríny v nemeckom hlavnom meste sú už dlho zakorenené v komunitách, niektorí majitelia kaviarní zašli ešte o krok ďalej.

Sú krásne ukryté v niektorých z najtichších a najlistnatejších kútov centra Berlína a pre ich vášnivých návštevníkov sú spôsobom života medzi mŕtvymi.

V nemeckom hlavnom meste sa nachádza asi tucet cintorínskych kaviarní – nie nevyhnutne priestorov na smútok, hoci aj nimi môžu byť – ale slúžia hlavne ako ostrovčeky pokoja v rušných štvrtiach.

Na rozdiel od Paríža alebo New Yorku, kde pohrebiská tradične zaberajú rozsiahle plochy na historických okrajoch mestskej krajiny, berlínske cintoríny sú už dlho v ľudskom meradle a primárne kiezbezogen, čiže zakorenené v komunitách.

V poslednom desaťročí došlo k rozmachu, keď sa kaviarne otvorili v múroch cintorínov a dokonca aj v bývalom krematóriu. Počiatočné obavy, že by sa zákazníci vyľakali alebo by sa smútiaci urazili, sa ukázali ako do značnej miery neopodstatnené.

Jedna kaviareň s názvom Lisbeth sídli v bývalej farskej sále obklopenej vzrastlými japonskými čerešňami. Vedie ju 30-ročná talianska rodáčka Chiara de Martin Topranin, ktorá ju našla prostredníctvom vágne napísaného online inzerátu, v ktorom hľadala „niekoho, kto by prevádzkoval pekné miesto v štvrti Mitte s veľkou záhradou“.

Pri cappuccine s výhľadom na zvlnené pole náhrobných kameňov protestantského cintorína Sophien hovorí, že sa najprv zdráhala, keď majitelia budovy prezradili, že bude pracovať na cintoríne.

„Pre mňa ako Talianku to bolo nemysliteľné,“ hovorí. „Pre nás je smrť niečo, čo treba skrývať. Keď som to povedala rodine, povedali mi: ‚Chiara, zbláznila si sa?‘ Ale čím viac som o tom premýšľala, tým viac som si myslela: musíš to urobiť.“

Odkedy nastúpila do tejto funkcie,predtým študovala psychológiu, si čoskoro všimla že klientela prichádza „s inou energiou ako v bežnej pouličnej kaviarni“. „Hneď ako prejdú bránami cintorína, zdajú sa byť o niečo empatickejší, o niečo jemnejší.“
Snaží sa nájsť krehkú rovnováhu so svojimi hosťami, rešpektuje tých, ktorí trpia v záchvate smútku, a zároveň neodrádza tých, ktorí hľadajú príjemné, aj keď nezvyčajné, miesto na obed.

„Nikdy neakceptujem svadby,“ hovorí. „Urobím narodeninovú oslavu, ale musí byť primeraná – nikdy nie veľká oslava. Mala som hostí, ktorí si vzali svoj Aperol spritz medzi náhrobné kamene. Potom som dosť prísna a hovorím, že existuje limit.“

Hoci berlínske Friedhofscafés neustále rastú na popularite, len málo stálych návštevníkov si uvedomuje ich korene v kríze AIDS a v meniacich sa praktik týkajúcich sa smrti a pohrebu.

Bernd Boßmann je všeobecne uznávaný ako otec hnutia cintorínskych kaviarní, keďže prvú v Nemecku otvoril v roku 2006. Finovo sa nachádza v berlínskej štvrti Schöneberg, ktorá je už viac ako storočie ústredným bodom života LGBTQ+ komunity.

Boßmann, veterán boja za výskum HIV v 80. rokoch, sa sám priznal k svojej sexuálnej nezávislosti počas obdobia, ktoré podľa neho bolo často označované za „mor gayov“. Videl nespočetné množstvo mladých priateľov, ktorých v najlepších rokoch zabili, mnohí z nich boli pochovaní na legendárnom Starom Matúšovom cintoríne, kde o storočie skôr odpočívali vydavatelia rozprávok bratia Grimmovci.

„Uvedomil som si však, že hoci to bolo pekné miesto pre mŕtvych, pre živých to bolo hrozné,“ hovorí 65-ročný Boßmann. „Nebolo tam príjemné miesto na sedenie, nikde nebolo miesto na kúpu kvetov, dokonca ani miesto na záchod. Vtedy som si všimol malú opustenú budovu pri bráne.“ Z tejto budovy sa zrodilo Finovo.

Takmer po 20 rokoch Boßmann odovzdal vedenie kaviarne aj s kvetinárstvom Red Poppy a vďaka tomu vznikli podobné podniky po celom meste, pričom každý z nich má svoj vlastný štýl.

Keďže nové generácie Nemcov čoraz častejšie volia kremáciu pred pohrebom, cintoríny sa stretávajú s finančnými problémami pri udržiavaní svojich rozľahlých pozemkov s klesajúcim dopytom. Spustnutie urobilo z mnohých terč vandalizmu a kriminality.

Medzitým prudko vzrástli ceny komerčných nehnuteľností , čo robí z prestavby opustených cintorínskych budov atraktívnu perspektívu.

Mnohí návštevníci tvrdia, že blízkosť smrti je pre nich prekvapivo upokojujúcim zážitkom.

„Zašiel som za roh a uvidel som skupinu smútiacich, ako držia smútočnú reč,“ hovorí André, 37-ročný sociálny pracovník, počas neskorých raňajok v kaviarni Friedberg na zalesnenom cintorínskom komplexe v štvrti Kreuzberg.

„Potichu som obišiel kaviareň a dostal sa ku vchodu.“ Skupina oblečená v čiernom za oknom sa rozlúčila a z reproduktorov hrala pieseň Neila Younga. Hovorí: „Osobne by som považoval za super, keby môj vlastný pohreb mohol byť takýto, pričom by sa okolo mňa stále odohrával každodenný život.“

O niečo južnejšie sa nachádza štvrť 21 Gramm v Neuköllne – rozsiahla multikultúrna štvrť, ktorá bola epicentrom berlínskej gentrifikácie – ktorá sa považuje za „maličkú oázu“ pri rušnej Hermannstraße.

Svoje meno dostala podľa mýtickej váhy ľudskej duše. Kaplnka odpočinku v románskom štýle bola pred ôsmimi rokmi opusteným skladom, kým sa nanovo nezačal jej život ako miestne centrum.

„Je to také svieže a zelené uprostred všetkých tých líp a vždy je to naozaj živé. Takže je to oveľa viac o živote ako o smrti,“ hovorí učiteľka jogy, ktorá býva v byte s výhľadom na cintorín.

„Pochádzam z Litvy a u nás máme príslovie, že vždy, keď niekto v rodine zomrie, niekto sa narodí. Takže je to tu to isté, však? Smrť a znovuzrodenie.“

Kaviareň Mars v kultúrnom komplexe Silent Green v severnej časti Wedding sa nachádza v budove vyradeného krematória s výhľadom na pohrebisko na Gerichtstraße, čo evokuje podobné myšlienky o pulzujúcom spoločenskom živote a smrteľnosti.

Ukrajinci Julian Herasymenko a Ruslana Šabelnyková si v tieni týčiaceho sa tehlového komína vybrali Mars, „pretože má strašidelnú atmosféru Twin Peaks“, čím odkázali na surrealistický hororový americký televízny seriál z 90. rokov.

Ako začínajúci dizajnéri vo svojich dvadsiatich rokoch, ktorí žijú v Berlíne od rozsiahlej ruskej invázie do ich krajiny , tvrdia, že ich tento priestor láka viac než len zmrzlina a káva. „Je to tam tiež naozaj krásne,“ hovorí Ruslana Šabelniková. „Má dobré služby a môžete sa tam skryť pred vonkajším svetom – perfektná kombinácia.“

Autorka článku: Deborah Cole

Originál článku:

https://www.theguardian.com/world/2025/oct/28/cemetery-cafes-trend-berlin-germany