Prehľad správ

Najnovšie články

Čo potrebujete vedieť o opičích kiahňach

V posledných týždňoch sa aj naše médiá stredného prúde predbiehajú...

Klimatizácia v aute

Od tropických teplôt si zrejme neodpočinieme ešte celú prvú augustovú...

Prečo Biden (ne)musí odísť

Televízny duel medzi úradujúcim prezidentom Bidenom a jeho hlavným protikandidátom,...

Quo vadis Francúzsko?

Voľby do Európskeho parlamentu asi najviac otriasli Francúzskom. Najväčší volebný...

Je tetovanie zdraviu škodlivé?

Dali ste sa, alebo len plánujete podľahnúť módnemu trendu zdobenia...

Vitamín D prináša nádej

Hlavnou príčinou úmrtia tak žien ako i mužov do 65...

Trištvrte storočia od smrti Jana Masaryka

Vyhadzovanie politických odporcov z okna má v Prahe krvavú tradíciu. Prvá krvavá defenestrácia nábožensky a mocensky zmenila Česko. Druhá rozpútala vojnu trvajúcu tri desaťročia a tretia smrť spojená s pádom z okna predznamenala teror proti odporcom nastupujúceho komunistického režimu v Československu.

1419: Tragický pád z okna radnice

júla 1419 prišlo k defenestrácii pražských radných z okna Novej radnice. Bola to krvavá ozvena udalosti, ktoré sa udiali pred piatimi rokmi na koncile v Kostnici. Teológ Jan Hus (okolo 1370 – 1415), bývalý rektor pražskej univerzity a obľúbený kazateľ tam bol upálený ako heretik. Jedným z jeho nasledovníkov bol radikál Jan Želivský. 30. júla 1419, po búrlivej kázni, pochodoval spolu s davom k radnici pražského Nového Mesta, kde bolo uväznených niekoľko utraquistov, ako sa nazývali nasledovníci kalichového spoločenstva. Bez okolkov vyhodili z okna starostu, dvoch členov rady, zástupcu sudcu, ako aj ďalších piatich poslancov a sluhu. Vonku ich čakala falanga oštepov a oštepov, ktoré im priniesli smrť. Ďalší člen rady zomrel v mučiarni.

Niekoľko križiackych armád, ktoré boli proti husitom zmobilizované ich nedokázalo zničiť. V roku 1434 sa husitské vojny skončili rozdelením husitov a porážkou ich radikálneho krídla. Nakoniec musel pápež akceptovať, že Čechy, jedna z najbohatších krajín v Európe, väčšinou nasledovali svoju vlastnú denomináciu. Šľachta sekularizovala cirkevný majetok a tvrdila, že si zvolí svojho kráľa. Práve české vyznanie, české sebavedomie a sloboda panstva vyvolali o 199 rokov neskôr druhé vyhadzovanie odporcov z okna – defenestráciu.

1618: Pád z kancelárie na Hradčanoch

Česká šľachta svojím protestantským vyznaním signalizovala aj svoju nezávislosť od koruny, ktorú od roku 1526 držali Habsburgovci. V apríli 1609 získala skupina šľachticov od cisára Rudolf II. “List veličenstva”, ktorý zabezpečil šľachte úplnú náboženskú slobodu. Zhromaždenie rozhorčených protestantov, ktoré sa konalo 22. mája 1618 na pražskom hrade, obvinilo z porušovania svojich práv katolíckych miestodržiteľov Slavatu z Chlumca a Bořitu z Martinic. Protestanti ich spolu s ich pisárom vyhodili z okna. Dopadli však do priekopy na kopu hnoja a prežili. Druhá pražská defenestrácia iniciovala začiatok povstania českých protestantských stavov proti katolíckym Habsburgovcom. Zároveň to bol prvý konfliktov Tridsaťročnej vojny (1618 -1648). Boje sa odohrávali predovšetkým v strednej Európe. Odhaduje sa, že vojna si vyžiadala od 4,5 do 8 miliónov životov a predpokladá sa, že v niektorých oblastiach Nemecka zomrelo až 60% obyvateľstva.

1948: Pád z okna kúpeľne v Černínskom paláci

Skoro ráno 10. marca 1948, iba dva týždne po komunistickom puči v Československu (25. februára 1948), našli zamestnanci ministerstva zahraničných vecí na nádvorí Černínskeho paláca, pod oknom kúpeľne služobného bytu, mŕtve telo ministra Jana Masaryka. Ležal iba v pyžame na dlažbe nádvoria. Po privolaní kriminálnej polície sa čoskoro dostavili aj agenti tajnej služby (ŠtB) a prípad od polície okamžite prevzali. Palác uzavreli, prehľadali ministrov služobný byt. Od tej chvíle vyšetrovanie utajili, verejnosť a médiá z neho vylúčili. Na celé desaťročia sa táto smrť stala predmetom dohadov a špekulácií. Vyšetrovanie bolo obnovené v roku 1968 a niekoľkokrát aj po roku 1989. Dodnes nie je jednoznačne dokázané, kto a na koho príkaz „samovyhodenie“ ministra Masaryka z okna inicioval.

Oficiálne verzia smrti obľúbeného ministra zahraničných vecí a syna prvého prezidenta Československa, T. G. Masaryka, znela, že išlo o samovraždu. Zo šokovanej československej verejnosti málokto veril v jeho samovraždu. Režim okamžite spustil propagandu: „Vládne prezídium oznamuje, že 10. marca 1948 v skorých ranných hodinách minister zahraničných vecí Jan Masaryk dobrovoľne odišiel zo života, ktorý bol vždy naplnený prácou pre vlasť a ľud.“ Rozhlas túto správu o pár hodín doplnil, že „trpel stavom slabosti a zdá sa možné, že vo chvíli nervového zrútenia sa vytlačil z okna svojho bytu do nádvoria paláca, kde padol. Do poslednej chvíle nejavil známky depresie. Naopak, napĺňal ho živý optimizmus. Začalo sa vyšetrovanie.”

Nový komunistický režim sa ani nesnažili skutočne zakryť to, čo pravdepodobne jeho tajní agenti urobili. Nenašiel sa samovražedný list, dokonca ani len falošný. Do obehu vypustili informácie, že minister „dostával zo zahraničia listy, ktoré ho vážne obviňovali z jeho postoja v nedávnej politickej kríze“ a že to psychicky neuniesol. Naopak, jeho tragická smrť by sa dala jednoznačne vysvetliť, ak by sa predpokladalo, že išlo o vraždu, alebo o takú akciu agentov ŠtB, ktorých „pomoc“ sa skončila tragédiou.

Iba niekoľko dní pre touto udalosťou, 20. februára 1948, odstúpilo dvanásť nekomunistických členov československej koaličnej vlády, ktorej predsedal vodca KSČ, tvrdý stalinista Klement Gottwald. Nekomunistickí ministri tak chceli protestovať proti odvolaniu všetkých nekomunistických veliteľov polície v Prahe komunistickým ministrom vnútra Nosekom a vynútiť si tak nové voľby. Z nekomunistických ministrov nepodali demisiu iba dvaja ministri, minister národnej obrany generál Ludvik Svoboda a minister zahraničných vecí Jan Masaryk, ktorý bol vtedy chorý a rokovaní sa nezúčastňoval. Plán nekomunistickej časti vlády, že nadpolovičná väčšina jej členov z vlády odíde a prezident republiky Beneš bude musieť vypísať nové voľby sa tak nezrealizoval. Gottwaldovi sa podarilo v tejto situácii odradiť nevyliečiteľne chorého prezidenta Edvarda Beneša od mocenského politického kroku, rozpustenia parlamentu.

Namiesto pádu vlády, 25. februára prijal Beneš Gottwaldove návrhy a prísahu zložila nová vláda Klementa Gottwalda. K tomuto rozhodnutiu prezidenta Beneša prispelo aj to, že komunistická strana organizovala masové demonštrácie proti novým voľbám, hrozila generálnym štrajkom odborov a ulicami Prahy pochodovali ozbrojené šíky Ľudových milícií. Minister zahraničných vecí Jan Masaryk, nekomunista, pokračoval vo funkcii aj v novej vláde. Urobil tak po váhaní, či sa dá novému kabinetu k dispozícii. Gottwald mal teda vo vláde politika, ktorý bol na Západe veľmi vážený. Akciu agentov možno urýchlilo to, že Masaryk tajne plánoval na 11. marca 1948 odchod do Londýna a komunisti sa obávali, že emigruje.

Syn významného otca

Jan Masaryk (1886 – 1948) niesol neľahký osud syna významného otca so šarmom, ktorý občas skrýval za cynizmus, svetáctvo a pôžitkárstvo. Bol tak trochu umelcom a zároveň humanistom, ktorý sa snažil zachrániť myšlienky svojho otca v zmenenom svete. Jeho otec TGM bol spoluzakladateľom Československa a jeho prvým prezidentom. Jan Masaryk, narodený v roku 1886 bol jeho tretím dieťaťom, ktoré sa narodilo z manželstva s bohatou americkou klaviristkou Charlottou (1850-1923). Preto časť mladosti Jan prežil v USA a po celý život hovoril perfektne anglicky, ale s americkým prízvukom. Slúžil ako dôstojník v rakúsko-uhorskej armáde počas 1. svetovej vojny a v roku 1919 vstúpil do novozaloženej diplomatickej služby ČSR, ktorej bol jeho otec prezidentom. Po funkciách vo Washingtone a Londýne sa v roku 1922 stal štátnym tajomníkom ministra zahraničných vecí Edvarda Beneša. V roku 1938 ako veľvyslanec ČSR v Londýne nedokázal zabrániť politike britského premiéra Nevilla Chamberlaina vedúcej k Mníchovskej dohode a verejne preto odstúpil. Po Mníchove odišiel do emigrácie v USA. Po istom čase, na prehováranie Beneša, sa vrátil do Londýna, kde od roku 1940 pôsobil ako minister zahraničia v Benešovej exilovej vláde. Masaryk vo svojich prejavoch vysielaných BBC k Čechom a Slovákom propagoval znovunastolenie slobodnej ČSR. Bolo jasné, že Masaryk bude po skončení vojny riadiť zahraničnú politiku ČSR – aj keď sa to Sovietom a ich spojencovi Klementovi Gottwaldovi vôbec nepáčilo. Komunisti vnímali Jana Masaryka ako nebezpečného oponenta, ktorý by mu, najmä v prípade emigrácie na Západ, spôsobil ako symbol demokratického Československa veľa problémov.

Po Masarykovej smrti Gottwald prinútil Beneša odstúpiť 7. júna 1948 po tom, čo prezident odmietol podpísať novú komunistickú ústavu. Beneš o tri mesiace na to zomrel. Kreslo po Benešovi obsadil „prvý robotnícky prezident“ Klement Gottwald.

Vyšetrovanie v réžii ŠtB

Prvé vyšetrovanie Masarykovej smrti sa samozrejme skončilo konštatovaním že išlo o samovraždu z náhlej depresie. Vyšetrovaním boli poverení príslušníci ŠtB, ktorých úlohou nebolo prípad objasniť, ale nájsť dôkazy, podľa ktorých išlo o režimom hlásanú samovraždu. Neboli vypočutí všetci dôležití svedkovia, nebola napríklad obhliadnutá rímsa pod oknom, na ktorej boli stopy, ale ani miesto dopadu tela, nebolo zabránené manipulácii s telom pred tým, ako bolo odfotené. Dôkazy, o ktorých svedkovia hovorili, sa stratili, napríklad cigaretové ohorky, medzi ktorými bol aj ohorok cigarety ruskej značky, hoci bolo známe, že Masaryk fajčil striktne len jeden druh domácich cigariet. V byte bol obrovský neporiadok, hoci večer tam mal poupratované. Konečná lekárska správa sa odlišovala od tej, čo pri obhliadke hovoril lekár Tupý, ako sám neskôr priznal žene, na podpísanie pozmenenej verzie ho donútil minister vnútra Nosek. Bol pozmenený čas smrti, vynechané niektoré zranenia, ktoré lekár na tele našiel.

Vyšetrovanie po roku 1989

Vyšetrovanie sa obnovilo v reformnom roku 1968. Hľadanie pravdy o smrti Jana Masaryka bolo jednou z hlavných tém „pražskej jari”. Prehovorili ľudia, ktorí sa v roku 1948 hovoriť báli. Vyšetrovanie sprevádzali debaty v televízii, kde vystupovali svedkovia, pamätníci a ministrovi spolupracovníci. Tvrdenia, že ho zavraždili, či spáchal samovraždu, boli tak 50 ku 50. V roku 1969 s nástupom normalizátorov bol vyšetrovací tím vymenený a vyšetrovanie uzatvorené s tým, že šlo o samovraždu, alebo nešťastnú náhodu.

Partizánske komando

Po novembri 1989. sa opäť oficiálne vyšetrovalo v rokoch 1993 -1995. Vyšetrovanie označilo Masarykovu smrť ako nešťastnú náhodu, za ktorú je zodpovedné domáce stranícke vedenie a ním poverené 5-členné “partizánske komando”, ktoré údajne Jana Masaryka v byte prepadlo, aby našli kompromitujúce materiály. Podľa vyšetrovateľov sa Masaryk snažil pred komandom uniknúť zo svojho bytu a vyliezol cez okno kúpeľne na rímsu pod oknom. V tejto spojitosti s „partizánskym komandom“ padlo aj meno Viliama Šalgoviča.(r. 1919) Ten bol v rokoch 1945-1951 spravodajským dôstojníkom československej armády, spojencom Bedřicha Reicina, ktorý bol v tom čase námestníkom ministra obrany a ťažiskom jeho pôsobenia bolo organizovanie provokácií proti nekomunistickým vojakom . Osobne dával rozkazy na fyzické a psychické týranie obvinených. Reicin bol odsúdený a popravený v roku 1952 spolu s Rudolfom Slánskym, ktorý bol v čase smrti Jana Masaryka generálnym tajomníkom KSČ. Viliam Šalgovič bol neskôr jeden z hlavných predstaviteľov konzervatívneho prúdu v KSČ a člen kolaboračného prosovietskeho krídla. Začiatkom februára 1990 spáchal samovraždu.

V roku 1996 bolo vyšetrovanie smrti Jana Masaryka pre nedostatok dôkazov zastavené.

Ďalšie vyšetrovanie

V roku 2003 Úrad pre dokumentáciu a vyšetrovanie zločinov komunizmu dospel k záveru, že nemohlo ísť ani o samovraždu, ani o nešťastnú náhodu. Záver bol, že Jan Masaryk bol neznámymi páchateľmi fyzicky napadnutý v služobnom byte ministerstva zahraničných vecí v Černínskom paláci. Pri potýčke bol zo spálne zatlačený do kúpeľne a odtiaľ pri plnom vedomí násilím vyhodený z okna na nádvorie budovy. Pádom z výšky 14,5 metra utrpel mnohé vážne zranenia, ktorým na mieste podľahol. Pre záver vyšetrovateľa bol rozhodujúci posudok experta na biomechaniku Jiřího Strausa, ktorý urobil analýzu pádu: „K pádu tela došlo jednoznačne vystrčením druhou osobou, telo padalo vo vertikálnej polohe s dopadom na nohy.” Podľa odborníka Masaryk nespadol priamo z okna, ale z rímsy pod oknom, odkiaľ bol “vystrčený aktívnym silovým pôsobením osobou druhou (minimálne jednou) a nastal urýchlený koordinovaný pád”.

Sovietska stopa

V roku 2006 sa v tlači objavila verzia, že Jana Masaryka zabili samotní Sovieti. Ruský publicista Leonid Paršin v médiách tvrdil, že vrah Jana Masaryka sa volal Michail Iľjič Belkin a zomrel v roku 1980 v Moskve. Paršinova matka Jelizaveta sa s Belkinom osobne poznala. Informáciu, že práve on sa podieľal na vražde Jana Masaryka počula podľa Paršina priamo z Belkinových úst. Paršinová aj Belkin boli počas druhej svetovej vojny dôstojníkmi sovietskej kontrarozviedky SMERŠ a po vojne pracovali ako takzvaní “nelegáli” pre sovietsku tajnú službu vo vtedajšom Československu. Paršinová v Československu vystupovala ako Mária Kovalíková a zomrela v roku 2002 v Moskve. Belkin o tom, že spoločne s ďalším dôstojníkom menom Bondarenko vyhodil Jana Masaryka z okna, rozprával až v 60. rokoch, keď sa ako zlomený človek vrátil z gulagu, kam jeho súdruhovia pri jednej z čistiek na pár rokov poslali.