Daň za psa Viete, za čo platíte?

Pes je pre mnohých majiteľov šťastie a radosť. Pre obec však predstavuje predmet uloženia miestnej dane. Prečo sa teda daň za psa vyberá a aký to má zmysel?

Daň za psa spadá do kategórie miestných daní, ktorú ukladá mesto alebo obec. Každá samospráva má tak vlastnú politiku pri výbere daní za psa a je len na jej rozhodnutí, či zavedie takúto daň a v akej sadzbe.

Niektoré samosprávy pristúpili ku kroku zrušenia dane za psa, napríklad obec Kláštor pod Znievom. V meste Martin je sadzba dane za psa stanovená v závislosti od plemena a miesta držania psa. Pohybuje sa od 9 Eur do 67 Eur za jedného psa na rok, s výnimkou prípadného oslobodenia od dane.

Zdôvodnenie výberu dane za psa

Logický úsudok našepkáva, že ak občania za niečo zaplatia, mali by dostať od mesta nejakú službu. Definícia daní však hovorí niečo iné. Ide o akýsi platobný nástroj, ktorým sa získavajú príjmy do rozpočtu mesta bez toho, aby bolo daňovým poplatníkom za to poskytnuté ekvivalentné protiplnenie. Inak povedané, majitelia psov sú síce povinní platiť za svojho štvornohého miláčika, avšak nemôžu očakávať „niečo za niečo“. Okrem toho, ide o platbu, ktorá sa neviaže na konkrétny účel, preto ju mesto nemusí použiť na veci súvisiace s riešením chovateľských problémov. Zaplatená daň tak putuje do mestskej kasy a môže byť použitá na akékoľvek iné verejné výdavky podľa uváženia mesta. Jediný limit spočíva v hospodárnosti, efektívnosti, účinnom a účelnom využívaní týchto prostriedkov. V praxi sa tým pokrývajú náklady na prevádzkovanie útulku či odchyty túlavých zvierat. Tu väčšinou angažovanie samospráv končí a prestávajú sa vyvíjať ďalšie aktivity smerujúce k priaznivému rozvoju spolužitia občanov a psov.

Z pohľadu majiteľov psov by však sadzba dane mala odrážať náklady, ktoré sa vynaložia do problematiky riešenia chovu psov. Platí to najmä v prípadoch, keď samosprávy, medzi ktoré patrí aj mesto Martin, určujú zbytočne veľký rozdiel vo výške dane za psov chovaných v rodinných domoch a v bytoch. Často sa to odôvodňuje tým, že psi v rodinných domoch neznečisťujú verejné priestranstvá v takej miere, ako psi z bytov. Ako argument by to obstálo, ak by mesto do čistenia priestranstiev od exkrementov systematicky a sústavne investovalo. Takýto prístup má však za následok, že vysoké sadzby dane za psa neodradia od jeho chovu, ale od prihlásenia do mestskej evidencie.

Preto by sa malo mesto zamerať – namiesto odstrašovania v podobe vysokých daní – na zvyšovanie percenta evidovaných psov, čo by do mestskej kasy zároveň prinieslo aj vyššie príjmy. Ľahšie by sa tak uvoľnili v rozpočte investície do riešenia jestvujúcej chovateľskej problematiky.

Vhodným riešením by bolo začať s dôslednou evidenciou psov a majiteľov psov motivovať návratnosťou. Mesto by mohlo v rámci verejnoprospešných služieb zo svojho rozpočtu zabezpečiť napr. vybudovanie parkov pre venčenie psov či poskytovať bezplatne vrecká na exkrementy. Znížil by sa tak počet sťažností na vyskytujúce sa exkrementy na verejných priestranstvách. Eliminovalo by to aj výskyt otráv rôznymi jedmi či návnad z mäsa, v ktorých sú umiestnené ostré predmety.

Príklady motivácie občanov na prihlásenie psa možno nájsť aj v novomestskej a staromestskej samospráve, ktoré poskytujú zľavu pre psy s výcvikom, psy z útulku či kastrované, alebo sterilizované psy.