Prehľad správ

Najnovšie články

Tajomstvo stredovekého kódexu

Kniha známa ako Voynichov rukopis, ktorá nedá spávať profesionálnym i...

Sezóna špargle je tu

Jedna z najdelikátnejších zelenín má obmedzenú sezónu od apríla do...

Záhradníkov rok: Burina, alebo liek

Je označovaná aj ako najslávnejšia burina na svete. Anglický názov...

Krutý trest pre škótskeho hrdinu

William Wallace bojoval proti Angličanom za nezávislosť Škótska. Do rúk...

Sagrada Familia má byť dokončená v roku 2026

Nadácia La Sagrada Familia oznámila, že monumentálny kostol v Barcelone...

Pápež automobilového dizajnu

Mimo väčšej pozornosti mainstreamu zomrel 13. marca vo veku 85...

Zatýkanie a väznenie prominentov v minulosti

Martinský Rínok
Zdroj obrázku: Karel Cudlín
6 novembra, 2021
1:34 pm

Po zmene vlády slovenská verejnosť zažila seriál spektakulárnych zatýkaní a predvádzaní rôznych prominentov pred súd. Ťažko vyzbrojení kukláči priamo pred médiami demonštrovali silu represívnych zložiek „s rozviazanými rukami.“ Ako to bolo v minulosti, keď sa mocní prominenti odrazu ocitli v putách? Aj v minulosti, v bývalom komunistickom režime, najmä v jeho počiatkoch, sa niektorým prominentom prihodilo, že z noci do rána sa zásadne zmenil ich život a z privilegovaného postavenia sa ocitli v chladnej cele. Niektorí aj na popravisku. Ako to vtedy prebiehalo?

Po likvidácii politickej demokratickej opozície sa mašinéria totalitného štátu, na ktorú sa po roku 1948 premenilo Československo, ako to už v dejinách býva, obrátila proti svojim stvoriteľom. V osídlach nastražených na polapenie “vnútorného nepriateľa” z prostredia vládnucej štátostrany uviazol v roku 1951 aj Gustáv Husák, jeden z vodcov SNP, významný povojnový politik a vtedy už bývalý predseda vlády na Slovensku.

Po vojne stál Husák na čele Zboru povereníkov. Ten plnil úlohu slovenskej vlády. Husák mal pod kontrolou aj Zbor národnej bezpečnosti (SNB) a aj Štátnu bezpečnosť (StB). Túto svoju policajnú moc zneužil na jeseň roku 1947, keď patril k hlavným organizátorom slovenskej politickej krízy, ktorá predchádzala februárovým udalostiam štyridsiateho ôsmeho roku. Pod jeho vedením slovenskí komunisti vyhnali nátlakovými akciami z vlády a z úradov koaličných demokratov o rok skôr, ako sa niečo podobné udialo v Prahe.

Pri februárovom prevzatí moci v roku 1948 patril Husák opäť k popredným aktérom slovenskej politiky. O 4 dni skôr, ako prezident Beneš v Prahe prijal demisiu nekomunistických ministrov, Husák oznámil slovenským členom v centrálnej Pražskej vláde (!), ktorých delegovali nekomunistické strany, že ich pokladá za zbavených funkcií a dal podať žalobu za vyzvedačstvo na Jána Ursínyho a na Jozefa Lettricha, predsedu Slovenskej národnej rady, za nactiutŕhanie. Bol rýchlejší ako Klement Gottwald a predbehol aj jeho puč, za čo bol odmenený opakovaným zvolením do funkcie predsedu slovenskej vlády – Zboru povereníkov. Všetko nasvedčovalo tomu, že jeho politická kariéra, rozbehnutá počas SNP, jesene 1947 a posilnená bezprostredne po februári 1948 bude dlhá a hviezdna.

Husákov pád a zatknutie prebehlo v tesnej súčinnosti s iným vtedajším vysokým straníckym funkcionárom. „Judášom”, ktorý sa na to podujal, bol ústredný tajomník Komunistickej strany Slovenska Štefan Bašťovanský (nar. 1910). Nič netušiaci Husák prišiel do Bašťovanského kancelárie na Ústrednom výbore komunistickej strany v utorok o 9.00 hodine 6. februára 1951. Všetko vyzeralo ako v iný bežný pracovný deň. Husák bol pred niekoľkými mesiacmi degradovaný z predsedu Zboru povereníkov na vedúceho roľníckeho oddelenia ÚV KSS. Asi predpokladal, že si ho jeho nadriadený pozval na pracovný rozhovor. Miesto súdruha ústredného tajomníka mu vyšli v ústrety traja muži s namierenými revolvermi, ktorí mu oznámili, že ho z rozkazu ministra bezpečnosti zatýkajú, nasadili mu putá, zaviazali oči a odviedli ho. Bez médií, v tichosti.

Husákovmu Judášovi, Bašťovanskému, jeho spolupráca s policajtmi, ani neskoršie verejné označenie Husáka, Clementisa a Novomeského za skupinu „buržoáznych nacionalistov“, špiónov a záškodníkov a dištancovanie sa od nich nepomohlo. O rok neskôr sa sám stal obeťou frakčného boja medzi špičkami režimu, bol zosadený z funkcie, musel rezignovať na poslanecký mandát a v novembri 1952 bol nájdený mŕtvy. Podľa policajnej správy zomrel bez cudzieho zavinenia, špekulovalo sa ale o tom, že bol odstránený.

O niekoľko mesiacov neskôr, 23. novembra 1951, si rýchlu a diskrétnu zatýkaciu scénku pripravili orgány ŠtB aj pri zadržaní Rudolfa Slánského, generálneho tajomníka Komunistickej strany Československa (KSČ) a samotného strojcu červeného teroru. V prípade jeho zatknutia si zahral úlohu Judáša predseda vlády a budúci prezident, Antonín Zápotocký. Ten Slánského s manželkou hostil u seba na večeri, kde ho úmyselne zdržal a neskôr dal príslušníkom komanda ŠtB echo, že Slánský už ide domov. Tam si potom na všemocného generálneho tajomníka strany v prítmí vstupnej haly jeho bytu počkali tajní. Slánský rozsvietil a ocitol sa tvárou tvár agentom ŠtB. Potichu, bez svedkov a bez médií. V neskorých večerných hodinách bol odvezený priamo do väznice. Dožadoval sa stretnutia s prezidentom Gottwaldom, ale márne. To bol začiatok Slánského politického pádu, ktorý po procese skončil jeho popravou (3. december 1952). Režim z procesu nechal vyhotoviť pre propagandistické využitie zvukový a filmový záznam. Vybrané časti zvukového záznamu priebežne vysielal Československý rozhlas a pracovné kolektívy posielali masovo do novín petície žiadajúce exemplárne tresty sionisto, sluhom imperialistov, vojnovým štváčom, zradcom, nepriateľom strany a republiky.

Zaistený Husák po 12 hodinovej ceste z Bratislavy skončil najskôr v pražskej ruzyňskej väznici. Tam ho podľa neskoršieho Husákovho opisu „vyzliekli donaha, dôkladne poprezerali všetky tajné skrýše na tele, ako uši, vlasy i zadnú časť tela, obliekli do väzenských handár.“ Pri tejto procedúre mu príslušníci ŠtB odobrali legitimáciu strany, legitimáciu člena ÚV KSČ a poslaneckú legitimáciu s poznámkou „ako taký gauner a lump mohol byť v strane“. Odfotili ho, pridelili mu číslo 1940 a strčili do cely.

Po dvoch dňoch vyšetrovatelia previezli Husáka v putách a so zaviazanými očami do pivnice zámku v Kolodějoch. „Staral“ sa o neho sadistický vyšetrovateľ štábny kapitán Bohumil Doubek, veliteľ takzvaného sektora VI., kde boli uväznení najťažšie štátno-bezpečnostné prípady. Vyšetrovanie zatknutých bolo v tom čase samostatnou štátnobezpečnostnou zložkou. Bola to jedna z prvých zmien v bezpečnosti, ktoré zaviedli po svojom príchode sovietski poradcovia Lichačev a Makarov.

Kolodejský zámok bol podľa ich inštrukcií prestavaný tak, že hore v niekdajších zámockých komnatách, podľa neskoršieho Husákovho vyjadrenia “na panskom”, boli kancelárie bezpečnosti a pivničné miestnosti premenili na nevykurované väzenské cely. Mali rozmery len 2 × 2,5 m a na zemi bol iba slamník. Pred každou celou stál dozorca a dohliadal na to, aby sa väzni medzi sebou nemohli rozprávať. Väzni museli spať s rukami na prikrývke. Väčšina vyšetrovaných mala na sebe len šaty, v ktorých boli zatknutí. „Bol mrazivý február. Bola taká zima, že stráže pred celami mali kožušinové topánky, kabáty a čiapky a ešte im bolo zima. Ja som bol len v ľahkom oblečení. Vo vyšetrovaniach bolo tak prekúrené, že vyšetrovatelia sedeli len v košeliach, ja som musel stáť stovky hodín v zimníku. Pot sa zo mňa len lial. Z toho horúčavy hore do mrazu dole. A tak stále dookola, cez deň v noci,” napísal Husák v liste, ktorý po svojom prepustení z väzenia ( r.1960) poslal ústrednému výboru Komunistickej strany.

V Kolodejoch strávil tri týždne, potom ho previezli späť do Ruzyne. Keď mu prečítali začiatkom marca 1951 protokol s jeho výpoveďou, ktorú údajne urobil počas mučenia v zámockej pivnici, okamžite svoj podpis pod ňou odvolal ako vynútenú.

Doubek a spol. podľa inštrukcií sovietskych poradcov začali teda druhé kolo výsluchov. Ich metóda spočívala v tom, že za každú cenu chceli od väzňov dostať priznanie, potom toto priznanie už zachovávať a upevňovať ďalšími výpoveďami a udaniami, nedovoliť väzňom už od vypovedaného odstúpiť. Štyri týždne denných a nočných výsluchov so všetkou brutalitou dosiahlo svoj cieľ Husák na hranici úplnej vyčerpanosti v apatii potvrdil „priznanie“ podľa vôle vyšetrujúcich orgánov. Akonáhle dostal trošku oddychu, klamstvá a nepravdy, ktoré o sebe vypovedal, odvolával.

Tretie kolo výsluchov trvalo tri mesiace, od augusta do októbra roku 1951. „Doubek osobne ma niekoľkokrát vypočúval a mučil. Pri jednom výsluchu v septembri 1951 ma tak zmlátil do krvi, že ma musel ošetrovať lekár. Podpísal som nepravdivý protokol o výpovedi zo začiatku novembra 1951. Dobili ma, zlomili a donútili k podpísaniu neprávd a klamstiev…” popisoval ako to prebiehalo Husák.

Husák kládol odpor svojim trýzniteľom a nepriznával sa, resp. odvolával svoje vynútené priznania, v tom bol rozdiel od väčšiny vtedy zatknutých funkcionárov, ktorí sa priznali k všetkému, čo im predložili. Jeho vyšetrovanie sa značne predĺžilo, čo mu s veľkou pravdepodobnosťou zachránilo život a pomohlo to aj niektorým ďalším obvineným.

Keď bol v novembri 1951 zatknutý Slánsky, generálny tajomník KSČ, ktorý krvavý teror v rámci komunistickej elity rozbehol, nabralo vyšetrovanie iný smer a “slovenskí buržoázni nacionalisti” sa ocitli v pozadí záujmu. Iba vyššie postavený z nich, Vlado Clementis, bol priradený k procesu so Slánskym a spol. a spolu s nimi odsúdený na trest smrti a aj popravený. Clementisovi Stalin nikdy neodpustil, že v roku 1939 v emigrácii vo Francúzsku kritizoval podpísanie paktu Ribbentrop – Molotov.

Husák aj Novomeský najvyššiemu trestu ušli. Ich proces prebehol až v apríli roku 1954. Najvyšší súd ich odsúdil v neverejnom procese za trestné činy velezrady, sabotáže a vyzvedačstva. Husák dostal doživotie, Novomeský 10 rokov, okrem nich boli odsúdení ešte ďalšie tri osoby. O tri roky neskôr bol Husák rehabilitovaný a zahájil novú politickú kariéru.

Husákov trýzniteľ, vyšetrovateľ Bohumil Doubek nebol za svoje brutálne metódy nikdy poriadne potrestaný. V júni 1955, keď skončila v Československu éra najbrutálnejšieho stalinizmu, ho síce zatkli, o dva roky neskôr odsúdili na deväť rokov odňatia slobody, ale už po niekoľkých mesiacoch ho prepustili. Neskôr pracoval ako zamestnanec cestovnej kancelárie Čedok, zomrel v roku 1975.

Gustáv Husák sa narodil v roku 1913 v Dúbravke pri Bratislave (dnes mestská časť) ako najmladší z troch detí robotníka v kameňolome a príležitostného roľníka. Po vyštudovaní Právnickej fakulty Univerzity Komenského začal pôsobiť ako advokátsky koncipient, súčasne sa však od mladosti angažoval v ľavicovom hnutí. Od šestnástich rokov bol členom Komunistického zväzu mládeže a ako dvadsaťročný sa stal členom Komunistickej strany Československa. Pred vojnou patril k popredným slovenským ľavicovým intelektuálom, prispieval do ľavicovo zameranej revue DAV, okolo ktorej sa združovali slovenskí ľavicoví intelektuáli. Počas druhej svetovej vojny sa Husák dostal do vedenia slovenskej komunistickej strany a po zriadení ilegálnej povstaleckej Slovenskej národnej rady sa stal jej podpredsedom. Podieľal sa na príprave Slovenského národného povstania, pričom zvažoval aj možnosť povojnového začlenenia Slovenska do Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR). Po sovietskej okupácii v r. 1968 s podporou Leonida Brežneva nahradil v čele KSČ Alexandra Dubčeka a stal sa tvárou dvadsaťročnej „normalizácie“ proti dubčekovmu „socializmu s ľudskou tvárou“. V roku 1975 sa stal Husák československým prezidentom. Na konci svojho politického života menoval ešte ako prezident prvú ponovembrovú vládu a následne 10. decembra 1989 z funkcie prezidenta abdikoval. Zomrel 18. novembra 1991.