Prehľad správ

Najnovšie články

Papyrus z Herculanea vydal tajomstvo

Stovky papyrusových zvitkov uložených kedysi v knižnici luxusnej rímskej vily...

Tajomstvo stredovekého kódexu

Kniha známa ako Voynichov rukopis, ktorá nedá spávať profesionálnym i...

Sezóna špargle je tu

Jedna z najdelikátnejších zelenín má obmedzenú sezónu od apríla do...

Záhradníkov rok: Burina, alebo liek

Je označovaná aj ako najslávnejšia burina na svete. Anglický názov...

Krutý trest pre škótskeho hrdinu

William Wallace bojoval proti Angličanom za nezávislosť Škótska. Do rúk...

Sagrada Familia má byť dokončená v roku 2026

Nadácia La Sagrada Familia oznámila, že monumentálny kostol v Barcelone...

Tajomstvo stredovekého kódexu

Kniha známa ako Voynichov rukopis, ktorá nedá spávať profesionálnym i amatérskym bádateľom od svojho objavenia sa na začiatku 2O storočia, je v súčasnosti v majetku Univerzitnej knižnice v Yale. Je oprávnene nazývaná aj “svätým grálom” kryptografie. Najlepšie mysle ľudstva sa snažili vyriešiť záhadu knihy pozostávajúcej z podivných ilustrácií a textu napísaného v neznámom jazyku, ale nedokázali význam dešifrovať. Nedávno rešpektovaný vedecký časopis Social History of Medicine (vydávaný Oxfordskou univerzitou) publikoval štúdiu, ktorá zrejme poskytuje vodítko ako najtajomnejšej knihe v histórii Európy porozumieť.

Voynichov kódex je ilustrovaný rukopis napísaný neznámym autorom v neznámom jazyku s použitím písmen neznámej abecedy. Prvým známym majiteľom knihy bol cisár Svätej ríše rímskej Rudolf II. (1552 – 1612), ktorý žil v Prahe a preslávil sa hlavne ako nenásytný zberateľ umeleckých diel, vedeckých kuriozít, podporovateľ rôznych astronómov, mudrcov, alchymistov, astrológov, hľadačov kameňa múdrosti a pod. Po jeho smrti rukopis zmizol a objavil sa až v roku 1912.

Rukopis objavil v roku 1912 na jezuitskej akadémii v Ríme a kúpil od jezuitov poľský antikvariátnik žijúci najskôr v Londýne a potom v USA Wilfrid Voynich (1865 – 1930). Ako obchodník a zberateľ sa zaoberal rukopismi z 11. až 13. storočia. Kódex bol prvýkrát bol verejnosti predstavený v roku 1915 a Voynich ho vlastnil až do svojej smrti.

Od roku 1969 je rukopis v knižnici vzácnych kníh a rukopisov Beinecke univerzity v Yale . V roku 2020 zverejnila univerzita celý rukopis online vo svojej digitálnej knižnici vo veľmi veľkom rozlíšení a tak si ho môže prezerať a zamýšľať nad jeho tajomstvami lúštiteš záhady z celého sveta.

Rukopis je písaný na pergamene a má 240 strán, existujú však dôkazy, že niektoré strany chýbajú. Text je písaný zľava doprava a niektoré strany sú zložené z listov rôznych veľkostí. Väčšina strán má fantastické ilustrácie, niektoré hrubo farebné. Zobrazené sú skupiny ľudí, fiktívne rastliny a astrologické symboly. Z 303 rastlín zobrazených na stránkach rukopisu nebola žiadna spoľahlivo identifikovaná. Väčšina textu je napísaná neznámym písmom, text je písaný zľava doprava. Väčšina znakov sa skladá z jedného alebo dvoch jednoduchých ťahov perom. Existuje spor o tom, či sú určité znaky odlišné, ale v texte použitých 20 až 25 znakov by predstavovalo prakticky celú abecedu. Výnimkou je niekoľko desiatok vzácnejších znakov, ktoré sa vyskytujú v celej knihe len raz, alebo dvakrát. Neexistuje žiadna zrejmá interpunkcia.

Zobrazené sú skupiny ľudí, fiktívne rastliny a astrologické symboly. Z 303 rastlín zobrazených na stránkach rukopisu nebola žiadna spoľahlivo identifikovaná. Väčšina textu je napísaná neznámym písmom, text je písaný zľava doprava. Väčšina znakov sa skladá z jedného alebo dvoch jednoduchých ťahov perom. Existuje spor o tom, či sú určité znaky odlišné, ale v texte použitých 20 až 25 znakov by predstavovalo prakticky celú abecedu. Výnimkou je niekoľko desiatok vzácnejších znakov, ktoré sa vyskytujú v celej knihe len raz, alebo dvakrát. Neexistuje žiadna zrejmá interpunkcia.

Chemické analýzy ukázali, že rukopis bol napísaný dubovým žlčovým atramentom, ktorý bol charakteristický pre stredovek. Minerálne a rastlinné pigmenty v atramente boli v súlade s receptami tej doby. Rádiokarbónové datovanie určilo, že pergamen bol vytvorený v rokoch 1404 až 1438. Ak aj boli v minulosti úvahy, ktoré pripisovali autorstvo niektorým významným osobnostiam, moderné forézne postupy ich autorstvo vylúčili. Filozof Roger Bacon bol v tom čase už mŕtvy, Leonardo da Vinci sa ešte nenarodil a Amerika ešte nebola Kolumbom objavená, čiže nemôže ísť o dielo inšpirované predkolumbovskou kultúrou, ako tvrdila jedna z hypotéz.

Dlhoročné početné pokusy vedcov a profesionálnych kryptoanalytikov o dešifrovanie textu zlyhali. Zlyhania viedli k teórii, že Kódex je podvod, alebo ho napísal a ilustroval duševne chorý človek.

Nedávno bol publikovaný prelomový článok “Voynichov rukopis, Dr. Johannes Hartlieb a šifrovanie ženských tajomstiev”, ktorý na základe novej metódy prináša aj novú hypotézu, kto by mohol byť autorom kódexu. Autormi vedeckého článku sú Keegan Brewer z Macquarie University (Austrália) a Michelle Lewis zo Sam Houston University (USA). Nie sú to skúsení kryptoanalytici. Prvý je zamestnanec Fakulty mediálnych komunikácií, druhý je biológ. Rozhodli sa však pristupovať k problému záhadnej knihy z nezvyčajného uhla výskumu.

Výskumníci si povedali, že ak nevieme dnes prečítať text a význam kresieb na základe kryptoanalýzy, potom by sme sa mohli skúsiť iný prístup. Pokúsme sa pochopiť dobový myšlienkový okru autora /autorov Kódexu. Každý z nás predsa, ako súčasník svojej doby v ktorej žije a tvorí, je ovplyvnený tými, ktorí sú mu myšlienkovo, spoločensky a kultúrne blízki. Rozhodli sa teda preštudovať spôsob myslenia súčasníkov z obdobia tvorcu Voynichovho kódexu s nádejou, že potom možno pochopia kontext toho, čo autor do knihy zašifroval.

Potom sa Keegan Brewer a Michelle Lewis pokúsili určiť geografiu vytvorenia Kódexu. Študovali kresby a venovali pozornosť symbolom, ktoré sú v Kódexe vyobrazené – zverokruh, dizajn koruny a špeciálny tvar cimburia hradieb. Tieto charakteristické detaily naznačujú, že rukopis bol vytvorený pravdepodobne v južnom Nemecku, alebo v severnom Taliansku.

Jedna časť kódexu obsahuje mnoho obrazov nahých žien kúpajúcich sa v rybníkoch, alebo kanáloch. “Mysleli sme si, že takéto kresby nemajú miesto v rukopise o bylinkách alebo astronómii,” povedal hlavný autor štúdie Keegan Brewer. Ak by však autor písal napríklad o zdraví žien, metódach počatia alebo antikoncepcii, potom by tieto ilustrácie pravdepodobne mali špecifický význam. Aby pochopili, o čom by to mohlo svedčiť, skúmali kultúru gynekológie a sexuológie v neskorom stredoveku. V prvom rade sa obrátili na známu osobnosť slávneho bavorského lekára Johannesa Hartlieba (1410-1468), ktorý žil približne v rovnakom čase kedy bol vytvorený Voynichov rukopis.

Doktor Hartlieb bol veľmi zaujímavý človek. Zanechal po sebe pomerne veľa diel. Témami boli liečivé byliny, mágia, astronómia a hygiena. Najmä je známy ako autor “Knihy zakázaných umení, povier a čarodejníctva”, publikovanej v roku 1456, ktorá obsahuje prvý známy recept na “Margaretinu masť”, teda zloženie krému, ktorým čarodejnice pomazali svoje telá, aby mohli lietať na metle.

Keď Johaness Hartlieb písal na “ženskú tému“ používal “tajné listy”, teda šifry, alebo vymyslenú abecedu. Nechcel, aby sa lekárske poznatky, ako sú antikoncepčné metódy, alebo potraty, dostali do nesprávnych rúk. Hartliebove “tajné” rukopisy sa však nezachovali. Avšak v jednej zo svojich nezašifrovaných kníh, napísanej pre mužov -aristokratov hovorí, že tajomstvá ženského potešenia, správne sexuálne polohy pre počatie, antikoncepcia, diéty, ktoré vzbudzujú túžbu, a iné “zakázané” vedomosti by mali byť pre ženy a obyčajných ľudí neprístupné. Obával sa, že sprístupnenie týchto poznatkov obyčajným ľuďom a hlavne ženám, rozpúta vlnu morálneho úpadku, ľudstvo sa ponorí do hriechu promiskuity, žiadostivosti, mimomanželského a predmanželského sexu. A druhým dôvodom jeho utajovania vedomostí bolo, že v tých časoch mocní, najmä cirkev, posielali ľudí na druhý svet za oveľa nevinnejšie veci.

Takže pre súčasných bádateľov po tajomstvách Kódexu tu bola jasná stopa – šifrovanie lekárskych poznatkov bolo v neskorom stredoveku bežnou praxou.

Vyzbrojení predstavami stredovekých lekárov o ženskej anatómii, začali študovať rozety, najväčšiu a najkomplexnejšiu ilustráciu Voynichovho kódexu. Skladá sa z 9 rôznych kruhov, ktoré sú navzájom spojené podivnými kanálmi a priechodmi. V týchto kruhoch sú nakreslené hradné múry, komíny, bizarné dekoratívne prvky a dokonca aj dve slnká naraz. Záver výskumníkov je, že kresba odráža názory neskorých stredovekých lekárov na sex a počatie.

V tom čase sa verilo, že ženské lono má sedem vnútorných komôr a dva otvory, jeden vonkajší a jeden vnútorný. Deväť veľkých kruhov rozety (ružice) podľa vedcov symbolicky opisuje túto štruktúru. Starí lekári verili, že v genitáliách panien je päť malých žíl. Vidíme ich aj na obrázku vo forme piatich skúmaviek. Steny hradu sú tiež nakreslené z nejakého dôvodu. Slovo “zámok” sa v tej dobe v nemeckom jazyku v prenesenom význame používalo na označenie intímnych orgánov ženy. A dve slnká v ľavom hornom a pravom dolnom rohu celej kompozície s 9-timi rozetami sú odkazom na Aristotela, ktorý veril, že je to práve slnko, ktoré poskytuje embryu prirodzené teplo a energiu.

Podľa autorov publikovanej štúdie je pred nami ešte dlhá cesta, kým bude Kódex úplne rozlúštený. Novátorský prístup však poskytuje kľúč k pochopeniu vnútornej logiky rukopisu a k zámeru autora.