Kto som?

Som štastná. A to aj napriek tomu, že:
– mám boky a zadok veľký ako Texas
– mám celulitídu (je to totiž len problém zlého osvetlenia a málo elastanu v silónkach)
– môj vek sa blíži k veľkosti mojich topánok
– som 2/3 grafomanka s kadenciou myšlienok a otázok, ktoré mňa samotnú vyvádzajú z
komfortnej zóny.

No v prvom rade som svojská, autentická a neviem sa nabažiť pocitu, keď mojou
sebastrednosťou a ľahkou iróniou aspoň na malú chvílku spríjemním život iným. A ešte som
zabudla… bezpochyby oplývam obrovskou skromnosťou. Ano, toto presne som.

Časť prvá: CARRIE BRADSHAW Z ALIEXPRESSU

Rada píšem.
Už v 6 rokoch som si vypestovala túto úchylku a drží ma to do dnes. Jedného dňa prišla
ponuka. Sadni si a píš!…alebo môžeš aj stáť, ale píš!
Píš, o čom chceš…aké jednoduché.
Píš, ako chceš…ešte jednoduchšie.
Tak som si podľa návodu sadla…a nič…tak som sa postavila…a ešte väčšie nič….hovorím si,
že tento manuál asi úplne nie je vytvorený podľa mojich predstáv, a naliala som si tekutú
inšpiráciu. Čakám…ale že úplne nič. Keď už zlyhala inšpirácia, prichádza na rad veda, lebo
však fakty sú fajn, fakty má rád každý. Tak teda! Ako k tomu pristupovať? No opäť vedecky. fakty“:

FAKT č. 1) Potrebujeme poznať našu cieľovú skupinu. Tak si vravím…OK, toto dám! Nie
som predsa náročná. Podstatná vzorka by mala vedieť v prvom rade čítať.

FAKT č. 2) Poznajme ciele písania článku, lebo chceme nadviazať s čitateľom bližší vzťah.
Dobre, tu vzniká prvotný zádrhel. Ale zamyslime sa, nejde predsa o vzťah ako taký…nikde
nie je napísané, že ten vzťah, musí byť pozitívny…má to byť len vzťah. OK, toto tiež dám!

FAKT č. 3) Číselný význam v štýle „10 naj…“ nesmie chýbať. Už šípim problémik. Prečo
číslo 10, alebo 5, alebo 3, to je vraj minimum. Vravím si, prečo by nie, ale znížime
nároky…2 sú ideál. Keď vymýšľam, čo chcem piť, rozhodujem sa medzi studeným alebo
teplým, neexistuje ďalších 8 medzistupňov. Problémik vyriešený, drobná úprava nikdy ešte
nikomu neublížila…prirodzene, považujem tento bod za splnený!

FAKT č. 4) Písanie vo forme rozhovoru. Aaaa narazila kosa na kameň! Celý život žijeme s
informáciou, že na rozhovor treba aspoň dvoch ľudí…seriózne…ja nepotrebujem na
rozhovor niekoho druhého. Rozprávam sa prevažne sama. Sama seba sa opýtam, sama sebe
si odpoviem, sama seba sa pochválim, sama seba sa zneistím, dokonca som v tom tak dobrá,
že sama sebe dokážem dodať také fakty, ktoré možno aj trošku neexistujú, ale dokonale
zapadajú do mojej konšpirácie, takže je priam nutnosť, aby som im vlastne uverila. Nuž a v
neposlednom rade: Som samonasierací typ. Pri predstave, že v rozhovore pri neočakávanej
odpovedi túto funkciu v sekunde preberie niekto za mňa!!!…uffff… Pre dobro ľudstva, tento
bod bez akejkoľvek úpravy fakt radšej vynechám.

Nakoniec, o čom idem písať? Neviem. Aký odkaz Vám chcem odovzdať? Neviem. A
objektívne, kto to bude čítať? V podstate neviem, ale už cítim v prstoch vibrácie…

Viem, že čas je drahocenný, preto prosím zostaňte pozitívni a sledujte moje blogy každé dva týždne!

Vaša Mici