Prehľad správ

Najnovšie články

Záhradníkov rok: Burina, alebo liek

Je označovaná aj ako najslávnejšia burina na svete. Anglický názov...

Krutý trest pre škótskeho hrdinu

William Wallace bojoval proti Angličanom za nezávislosť Škótska. Do rúk...

Sagrada Familia má byť dokončená v roku 2026

Nadácia La Sagrada Familia oznámila, že monumentálny kostol v Barcelone...

Pápež automobilového dizajnu

Mimo väčšej pozornosti mainstreamu zomrel 13. marca vo veku 85...

Záhradníkov rok: Ako na jar ostrihať ruže

Prichádza jar, a teda obdobie jarného rezu ruží. Kľúčom k...

Ultraspracované potraviny majú škodlivé účinky na zdravie

Ultraspracované potraviny (UPF) sú vedcami priamo spájané až s 32...

Autá zo západu neboli pre každého

Martinský Rínok
Zdroj obrázku: Fronta pred TUZEX-om v BA_zdroj_Archív MR
27 júna, 2020
10:18 am

Do predajní Tuzexu ľudia za socializmu chodili nakúpiť za bony džínsy, alebo elektroniku. Mali tam aj západný alkohol, cigarety a výrobky domáceho priemyslu, ktoré smerovali prevažne na export a ktoré sa v bežných predajniach nedali kúpiť, alebo boli úzkoprofilové. V troch Tuzexoch, v Prahe, Bratislave, a v Košiciach sa predávali aj osobné automobily. Niektoré modely dovezené z kapitalistického Západu a aj exportné verzie domácich Škodoviek. V Tuzexe sa nakupovalo za bony, alebo za tvrdú západnú menu.

Tuzexové bony získavali ľudia dvojakým spôsobom. Buď pracovali ako diplomati, športovci, umelci, alebo budovatelia elektrární, letísk, cukrovarov a pod. v zahraničí a časť honorárov, alebo mzdy im bola štátom, ktorú v zahraničí dostávali, ukladaná doma na účet a pri návrate „konvertovaná“ na bony. Druhý spôsob, pre tých, čo nemali takúto možnosť pracovať legálne v zahraničí, bony mohli získať iba na čiernom trhu od vekslákov. Tuzexové koruny, tzv. bony existovali v podobe odberného poukazu – „bankoviek“ v rôznej nominálnej hodnote (od 0,50 po 500,00) a platnosť takejto poukážky bola jeden rok. Tuzexové koruny boli vlastne paralelná mena s oficiálnym a aj neoficiálnym kurzom.

Výmenný kurz bonov za valuty určoval štát a kurz bonov k oficiálnej mene, československej korune si „trhovo“ určil čierny trh. Veksláci ich ponúkali ku koncu režimu v kurze päť-šesť korún za jeden tuzexový bon. Ich predaj a nákup bol medzi občanmi formálne zakázaný. Boli teda v podstate horúcim tovarom, ktorý koloval v spoločnosti. Mladšie ročníky nájdu informácie o tejto kapitole „šedej“ socialistickej ekonomiky, ktorej opraty držali pevne v rukách veksláci, v českom kultovom filme BONY A KLID (1987).

Veksláci pred TUZEXOM. V tomto prípade nejde o autentických vekslákov, ale iba o hercov. Fotografia je z nakrúcania filmu BONY A KLID. Autor fotografie: Herbert Slavík, reprodukované z knihy Poslední revoluce

Aby si bežný občan mohol kúpiť nové auto iba mať peniaze mu nestačilo. Musel mať aj známosti, alebo ponúknuť zaujímavú protislužbu. Záujemcov bolo vždy viac ako automobilov v ponuke. Domáce Škodovky, modely dovezené z ostatných socialistických krajín, ako aj západné značky, boli úzkoprofilový tovar. Záujemcovia častokrát strávili pred predajňou Mototechny celé dni a noci, aby sa zapísali do poradovníkov na nové autá. Samozrejme, že pre isté skupiny ľudí, ktorí v tomto nedostatkovom systéme tovaru a služieb mohli ponúknuť pracovníkom Mototechny adekvátnu protihodnotu, vo fronte na poradovník stáť nemuseli.

Ľudia s bonmi na tom boli lepšie. Domáce Škodovky sa dali za bony kúpiť aj v Tuzexe. Išlo o kusy vyrobené pre náročnejšie západné trhy, takže boli o niečo luxusnejšie, ako tie pre obyčajný ľud, ktoré sa dostávali do Mototechny. Čas od času aj Mototechna mala v ponuke „západné“ značky za koruny a záujem prevyšoval možnosti.

Prvé západné autá sa v predajniach v komunistickom Československu objavili v päťdesiatych rokoch. Boli to RENAULT R4CV, SIMCA Aronde, FIAT 600, FORD Anglia a HILLMAN Minx.

Zdroj obrázkov: Archív MR

Automobilky SIMCA a HILLMAN už neexistujú. Najmä autá od francúzskej značky SIMCA, ktorú v roku 1979 ju pohltil Peugeot, boli u nás veľmi populárne. Vlastniť elegantnú Simcu nebola bežná vec.

Automobil SIMCA 1301, rok výroby 1968 vlastnil aj Alexander Dubček. Bolo to jeho jediné vlastné auto, ktoré si vo svojom živote doprial. Údajne na tomto aute urobil sám aj niekoľko úprav. Dubčekov automobil SIMCA 1301 so ŠPZ BAB 15-25 v reštaurovanej podobe existuje dodnes a bol niekoľkokrát vystavený na rôznych motoristických podujatiach.

V továrni SIMCA sa vyrábali aj modely značky CHRYSLER pre Európu. Model CHRYSLER 1800 sa dostal i do československých predajní Mototechny ako aj do Tuzexov. Táto „amerika“ mala štvorvalcový 1,8 litrový motor s výkonom 97 koní. V Mototochne stál baťovských 99 000 Kčs a v Tuzexe necelých 25 000 tuzexových bonov.

Talianske fiatky patrili medzi západnými značkami v socialistickom Československu k najdostupnejším. Záujemca sa skôr dostal k Fiatu, ako k SAAB-u, alebo CHRYSLER-u. Cez Tuzex sa na našich cestách postupne objavili mnohé modely z Turína. V šesťdesiatych rokoch to bola 850-ka, neskôr modely 127, 128 a 131. V osemdesiatkach boli na našich cestách hitom elegantné MIRAFIORI a ľudovejšie UNO a ku koncu éry tuzexových áut prišlo Tipo.

Zdroj fotografií: Archív MR

Francúzska značka RENAULT bola v našich končinách v rokoch socializmu ešte pevnejšie usadená ako taliansky FIAT. Prvé Renaulty, napr. model R4CV, sa objavili už spolu s otvorením predajní Tuzexu.

Neskôr, v rokoch sedemdesiatych, prišli na naše cesty postupne modely R 5,6,12,15,16 a 20. V rokoch osemdesiatych sa predávali u nás modely R 18,20,21,9 a R11. Na naše cesty sa dostalo pár „športových“ trojdverových kupé Fuego.

Iná francúzska značka – PEUGEOT, ktorá má výrobný závod v Trnave a jej autá s levom na kapote sú dnes akoby domáce, začala s Československou socialistickou republikou obchodovať na rozdiel od iných francúzskych značiek, pomerne neskoro. Niekoľko rokov pred pádom režimu sa do republiky priviezli modely levíčat 205 a 309.

Veľká Británia bola po vojne tradičným výrobcom osobných automobilov. Dva modely značky FORD boli svojho času u nás veľmi obľúbené. V sedemdesiatych rokoch to bol elegantný sedan Cortina a v rokoch osemdesiatych prišla z britských ostrovov na naše cesty Sierra.

Dobový test FORD-u Sierra. Tento model bol na západe novinkou roku 1982. Motoristický test časopisu Svět motorů, predstavujúci tento model Fordu bol redakciou robený až v roku 1986, keď sa auto objavilo v predajniach Tuzexu.
Zdroj: Archív MR

Pre lepšie pochopenie atmosféry automobilovej kultúry doby socializmu sa pozrime do dobovej tlače. Najväčší vtedajší československý motoristický časopis Svět motorů chcel priniesť čitateľom test Sierry, tak si auto musel požičať od čitateľa a redaktori zakryli svoj úmysel odvolávaním sa na záujem verejnosti, lebo sa začal predaj týchto automobilov v Tuzexe… „Hlubší zájem o toto vozidlo mezi našimi motoristy vyvolala především zpráva o zahájení dovozu a prodeje automobilu Ford Sierra s motorem 1600 cm3 prostřednictvím PZO Tuzex. Nelze se proto divit, že jsme s povděkem přijali pobídku našeho dlouholetého čtenáře a spolupracovníka – uskutečnit potřebné jízdy a měření pro test Světa motorů s jeho sierrou. Díky jeho pochopení jsme mohli tento nesporně zajímavý automobil podrobit obvyklým měřením.“

Samostatnou kapitolou na našich cestách boli švédske SAAB-y. Vlastníctvo automobilu tejto značky bola prestížna záležitosť. Boli populárne pre svoju kvalitu nehrdzavejúcej „švédskej ocele“. Ako prvý sa v Československu objavil dizajnérsky zaujímavý model 96. Dobová československá reklama o ňom hovorila ako o „aute, ktoré má všetko, čo má mať každé auto.“ Neskôr prišiel do Československa aj nezničiteľný model SAAB 99.

Značka Citroën v roku 1971 predala do Československa 200 kusov modelu GS. Predával sa výhradne v TUZEXE. Stál 16 900 bonov. Priemerná mzda bola v tom roku 1 964 korún. Režim v tom čase svojim občanom poskytol iného „francúza“ v masovejšom meradle. Od toho istého roku sa do ČSSR dovážali rumunské autá značky DACIA. Boli vyrábané podľa licencie od Renaultu. V tom isto roku ako DACIA 1300 prišiel do TUZEXOV aj FIAT 127.

Na zábere z kultového socialistického TV-seriálu Nemocnica na okraji mesta je strieborná HONDA Civic a za jej volantom herec Josef Abrhám. Zahral si postavu seriálového doktora Blažeja. Ten vlastnil striebornú japonskú Hondu Civic, ktorú mu pri sledovaní seriálu závidela celá republika. V jednej scéne má prísť k naháňačke medzi Hondou a Ladou šoférovanou hercom Jaromírom Hanzlíkom a autá majú skončiť v sebe. Produkcia seriálu mala veľký problém ako to urobiť, aby sa pri nakrúcaní autá nerozbili, najmä aby škody neutrpela Blažejova Honda.

Nový automobil HONDA Civic z roku 1975 sa dal kúpiť iba v Tuzexe a stál 18 000 bonov. Na čiernom trhu by si veksláci za túto sumu zapýtali približne 90 tisíc korún. Priemerná mzda bola v tom roku 2 313 Kčs. Preto produkcia seriálu informovala vedenie televízie, že v žiadnom prípade nedovolí, aby vozidlo pri filmovej naháňačke riadil herec Josef Abrhám a že to radšej zverí kaskadérom.

A ešte je tu jeden bizarný dôvod, prečo produkcia opatrovala Hondu ako oko v hlave. „Další důvod tohoto rozhodnutí je, že vůz Honda můžeme pro natáčení získat pouze od soukromníka a případné škody není možno Československou televizí nahradit, neb nákup poškozených dílů lze provést pouze za valuty.“ Ako to vyriešili, aby automobilová scéna bola akčná ako zo západného filmu a požičaná Honda zostala celá? Poškodila sa iba Lada, ktorú riadil Hanzlík. Kameramani to vynaliezavo nakrútili tak, že Honda vyviazla bez škrabnutia a divák na obrazovke nič nespoznal. Automobilové naháňačky s rozbíjaním západných áut si československá televízia a kinematografia nemohli dovoliť.

FIAT UNO. Táto v tej dobe u nás, ale i v ostatnej Európe, populárna fiatka stála v roku 1985 pre československého občana v Tuzexe 21 950 bonov. Pre porovnanie, ŠKODA 120 „iba“ 13 350 bonov a už spomínaný FORD Sierra 35 450 bonov.

Japonská značka TOYOTA sa dostala do ČSSR ako barter za traktory ZETOR. V roku 1970 sa ich takto doviezlo z Japonska 402 kusov. Tristo sa z nich predalo v Tuzexe za bony a ostatné v Mototechne za koruny. V Mototechne mala Corona cenovku 110 tisíc Kčs. Zvyšných sto kusov išlo priamo do taxislužieb k „lepším“ hotelom v Prahe, Brne a do požičovní pre cudzincov. V tej dobe to už bol výbehový model, ktorý sa vyrábal od roku 1964. U nás tento model od Toyoty mal v garáži pražský arcibiskup kardinál Tomášek a údajne v tej súkromnej aj posledný komunistický prezident Gustáv Husák.

Autá za dlhy

Československo dlhé roky vyvážalo do spriatelenej Líbie zbrane, expertov, strojárske výrobky, doktorov a pod. Postupne sa nahromadili za tovary a služby pohľadávky ktoré naše podniky zahraničného obchodu nevedeli vymôcť. Preto vymysleli trojstranný biznis. Dlhy socialistickej džamahírie Líbia voči socialistickému Československu boli postúpené kapitalistickej juhokórejskej firme Daewoo. Tá ich asi dokázala lepšie, ako naši obchodníci vymôcť. Daewoo nám za to zaplatilo tovarom. Do našich obchodov, najmä do Tuzexu sa v r. 1986-87 nahrnula elektronika od tohto kórejského výrobcu. Okrem elektroniky, ocele, lodí a pod. Daewoo vyrábalo v licencii aj osobné autá. Tak nám poslali do Československa 3 tisícky svojich Racerov. DAEWOO Racer bol vlastne OPEL Kadet predchádzajúcej generácie, ale na našom trhu to bola moderná automobilová bomba s nemeckými génmi.

Novučičký kórejský DAEWOO Racer stál 189 tisíc Kčs. Bolo to najdrahšie auto, ktoré sa v tej dobe u nás ponúkalo za koruny v Mototechne. Racer bol trikrát drahší ako vtedy najlacnejšia ŠKODA 105 (57 780 Kčs) a dvakrát drahší ako najlepšia verzia novinky, ŠKODA Favorit 136 LS (89 123 Kčs). A o pár mesiacov sa všetko zmenilo. Rôzne autobazáry s dovezenými autami so západu a showroomy automobilových značiek s novými modelmi, ktoré boli dovtedy pre väčšinu ľudí ťažko splniteľným snom, postupne zaplavili krajinu. Začala rozhodovať už len peňaženka kupujúceho.