Prehľad správ

Najnovšie články

Najväčšia súkromná výstava

Hovorí sa, že hra LEGO® začína rozvíjať potenciál dieťaťa od...

Pochovaný zaživa

Čo by ste urobili, keby ste sa narodili do biednych...

Viete, ako vznikol Netflix?

Pred desaťročiami televízne seriály fungovali tak, že televízia nový diel...

Dali by ste si kávičku na cintoríne?

Začiatok novembra má v našich končinách zaužívaný priebeh.

Ako svet na dva roky prišiel o najznámejší úsmev

V auguste 1911 zmizlo z parížskeho Louvru jedno z najcennejších...

Romano Drom / Cesta Rómov

Rómovia sú jedna z najrozmanitejších, no zároveň často marginalizovaných komunít...

Myš. Žije tu s nami, ale odkiaľ prišla?

Je len málo druhov zvierat, ktoré sa rozšírili takmer po celom svete tak, ako myš domáca. Máme s ňou jedno spoločné. Oba druhy, človek aj myš, dobyli svet a dnes sa cítime všade ako doma. Doteraz však nebolo jasné, kedy a ako prišla myš do Európy. Na túto otázku našli odpoveď vedci, keď zrekonštruovali jej cestu z pôvodných oblastí výskytu v Ázii. Malé hlodavce sa však do Európy dostali neskôr a inými cestami, ako sa doteraz predpokladalo.

Tri poddruhy myši domácej pôvodne pochádzajú z oblastí, kde sú dnes India, Pakistan, Afganistan a Irán. Domáce myši sa tam prekvapivo usadili až tisíce rokov po usadení sa ľudí a zavedení poľnohospodárstva. Tam sa ľuďom prilepili na päty a postupne sa dostali do skoro všetkých kútov sveta. Medzinárodný výskumný tím pod vedením Thomasa Cucchiho z Prírodovedného múzea v Paríži vo svojej štúdii publikovanej v časopise Scientific Reports (máji 2020) informoval, že preskúmali kostrové pozostatky celkovo 829 myší zo 43 archeologických lokalít v Ázii a Európy z obdobia pred 40 000 až 3 000 rokmi.

Myš domáca (Mus musculus) predstavuje extrém globalizácie invazívnych cicavcov. Aby mohli sledovať jeho synantropizáciu (dej, pri ktorom sa areál výskytu rozširuje, prípadne zahusťuje vplyvom činnosti človeka) a následné invazívne šírenie tohto hojne rozšíreného druhu, analyzovali starovekú mitochondriálnu DNA z kostrových pozostatkov, ktoré našli pri vykopávkach archeológovia.

Prvé náznaky blízkeho spolužitia ľudí a myší boli nájdené v Levante, regióne východne od Stredozemného mora. Podľa výskumníkov sa tu západná myš domáca Mus musculus domesticus usadila asi pred 14 500 rokmi v blízkosti dedín lovcov a zberačov. Hlodavce spočiatku farmárov do ich príbytkov nenasledovali, ako sa predtým predpokladalo. Urobili tak až v nasledujúcich tisícročiach, keď sa s rozvojom poľnohospodárstva rozšírili z územia Levanty na celý Blízky východ.

Myš domáca podnikla svoj prvý výlet do Európy asi pred 11 000 rokmi. Pravdepodobne priplávala na lodi ako čierny pasažier na ostrov Cyprus. Na pevninskú Európu sa jej však stále ešte dlho nepodarilo dostať. Keďže Levanta bola úzko spojená s Európou prostredníctvom obchodných ciest, vedci predpokladali, že ako prvý sa na európskom kontinente usadil Mus musculus domesticus.
Výsledky výskumu DNA ukázali, že východný poddruh myši domácej, Mus musculus musculus ovládol náš kontinent iba pred 6 500 rokmi a že prvá myš do Európy neprišla z Blízkeho východu, alebo z Cypru, ale z pevninskej euroázijskej stepi spolu s nomádmi, ktorí dokočovali na územie dnešného Rumunska a Srbska.

Západná myš Mus musculus domesticus sa do Európy dostala asi pred 4 000 rokmi s druhou vlnou prisťahovalectva, prišla pravdepodobne obchodnou loďou. Jej pozostatky možno nájsť na mnohých archeologických náleziskách v Grécku.

K myšiam sa pridalo ďalšie zviera, ktoré si našlo v Európe cestu k ľuďom. Pred 6 500 rokmi vo východnej Európe a pred 4 000 rokmi v južnej Európe mohla invázia myší viesť aj k prvému ľudskému sprostredkovanému rozšíreniu sa mačiek.

Mačky pravdepodobne žili bok po boku s ľuďmi tisíce rokov pred ich skutočnou domestikáciou. Najskôr sa približne pred10 000 rokmi pripojili k farmárom na Blízkom východe na území Levanty a dnešného Turecka. Ľudia boli radi, že domáce chlpaté dravce držali hladné hlodavce ďaleko od sýpok s obilím a začali si preto mačky postupne domestikovať. Spočiatku to bola vzájomná prospešnosť pre obe strany.

Mačky, napriek mnoho tisícročnému spolužitiu, si našu spoločnosť veľmi nevážia. V skutočnosti trvalo dlho, kým nám vyliezli do lona a zmenili sa na domáceho miláčika. Mačky sa v starom Egypte stali nielen domácimi zvieratami, ktoré chránili obilniny pred hlodavcami, ale aj božstvom. Boli natoľko uctievané, že nebolo nezvyčajné, aby boli mumifikované. Egypťania podľa egyptológov verili, že zvieratá majú v posmrtnom živote jedinečné postavenie. Mohli robiť spoločnosť mŕtvym, predstavovali bohov a bohovia ich ako obete podľa Egypťanov dobre prijali.

Prvým skutočným domácim miláčikom v ľudských príbytkoch bol však pes. Kedy a kde presne sa u ľudí „najlepší priateľ človeka“ udomácnil, zatiaľ nie je celkom jasné. Ľudia v minulosti pravdepodobne premenili vlka na psa dvakrát. Raz v Ázii a raz v Európe asi pred 15 000 rokmi. Švédski vedci dokázali pomocou analýzy DNA identifikovať aj 35 000 rokov starú kosť psieho predka. Pred 9 000 rokmi lovci sobov z ostrova Žochov vo Východosibírskom mori mohli byť prví, ktorí začali systematicky chovať a rozmnožovať záprahové psy pre ich jedinečné vlastnosti.

Súčasní potomkovia plemien chrtov sú reinkarnáciou dnes už vyhynutých staroegyptského plemena Tesem. Egypťania nemilovali iba mačky, ale aj iné zvieratá, napríklad psy či rôzne druhy vtákov. Plemeno Tesem, ktoré poznáme z fresiek z egyptských hrobiek, bol domestikovaný pes, ktorý bol vysoko cenený pre svoje schopnosti pri love králikov, zajacov a vysokej zveri. Prepožičal svoj profil Anubisovi, bohovi mŕtvych a sprievodcovi duší, ktorý viedol dušu zosnulého do Siene pravdy, kde dušu súdil boh Osiris. Psy si v Egypte vysoko cenili ako súčasť rodiny. Keď pes zomrel, rodina ho nechala mumifikovať s takou starostlivosťou, akú by venovali ľudskému členovi rodiny.