Prehľad správ

Najnovšie články

Sezóna špargle je tu

Jedna z najdelikátnejších zelenín má obmedzenú sezónu od apríla do...

Záhradníkov rok: Burina, alebo liek

Je označovaná aj ako najslávnejšia burina na svete. Anglický názov...

Krutý trest pre škótskeho hrdinu

William Wallace bojoval proti Angličanom za nezávislosť Škótska. Do rúk...

Sagrada Familia má byť dokončená v roku 2026

Nadácia La Sagrada Familia oznámila, že monumentálny kostol v Barcelone...

Pápež automobilového dizajnu

Mimo väčšej pozornosti mainstreamu zomrel 13. marca vo veku 85...

Záhradníkov rok: Ako na jar ostrihať ruže

Prichádza jar, a teda obdobie jarného rezu ruží. Kľúčom k...

Od čínskej petardy k Elonovi Muskovi

Obyvatelia Číny už v 8. storočí nášho letopočtu poznali zmes liadku, síry a dreveného uhlia. Vytvorili tak strelný prach, ktorému hovorili huoyao. Zmes plnili do dutých rúrok bambusu, konce rúrok utesnili a potom hádzali do ohňa. Nasledovali výbuchy, ktoré mali odháňať zlých duchov. Asi náhoda zrodila prototyp rakety, Najskôr nejaká zle utesnená bambusová petarda okrem výbuchu vyletela aj do výšky. Objav už bolo potrebné len zdokonaliť. Kto prvý a kedy prišiel s nápadom z tejto zábavky urobiť zbraň, nevieme.

Najstaršie známe zobrazenie raketových šípov z Huolongjingu . Ľavá šípka ukazuje „ohnivý šíp“ ( huo jian ), v strede je „šípkový rám v tvare draka“ ( dlhý xing jian jia ) a vľavo je „úplný šíp ohňa“ ( huo jian quan shi ).

S istotou vieme, že prvé bojové nasadenie rakiet je doložené z roku 1232, kedy sa Peking primitívnymi raketometmi bránil proti mongolským hordám. Čingischánovi vojaci novú zbraň od Číňanov odpozerali a “ohnivé šípy” použili pri svojich ťaženiach. Priniesli si ich aj do Európy. Hlavným vojenským účinkom vtedajších nepresných „ohnivých šípov“ bolo splašiť kone protivníka. Psychologický účinok z použitia rakiet ďaleko prevažoval ich smrtiacu silu.
Pri vojenských konfliktoch s mongolskými hordami sa so strelným prachom a raketami zoznámil aj Európania (r.1223-1242). Meno lietajúcej veci poháňanej strelným prachom pochádza z talianskeho “Rocchette”, prvýkrát ho použil taliansky historik Muratorim v roku 1379. Modifikovaná podoba tohto talianskeho výrazu sa dodnes vyskytuje v rôznych európskych jazykoch. Aj naše „raketa“, alebo slovo „rachot“ znamenajúce silný hrmivý zvuk, má pôvod niekde tu.

Začiatkom 20. storočia sa nezávisle na sebe pre raketový pohon na cesty do atmosféra a ešte ďalej nadchli dvaja muži, dnes označovaní za praotcov kozmonautiky. Ruský vedec Konstantin E. Ciolkovskij (1857 -1935) síce rakety nestaval a neexperimentoval s nimi, ale celý život myšlienky o nich rozvíjal v oblasti teórie. V roku 1903 sa vo svojej knihe „Issledovanije mirovych prostranstv reaktivnymi priborami“, zaoberal možnosťou využitia rakiet na kozmické lety.

Druhý „otec koznonautiky“ bol Američan Robert Goddard (1882–1945), ktorý v roku 1912 dokončil svoju matematickú teóriu raketových pohonov na tuhé palivá. Od kvapalinových motorov rakiet, si sľuboval, že jedného dňa by mohli človeka dopraviť až do vesmírneho priestoru. V marci 1926 vypustil prvú raketu na tekuté palivo. Použil zmes benzínu a kyslíka. Jeho raketa letela dve a pol sekundy a dosiahla výšku dvanásť metrov. O štyri roky nato Goddard dosiahol so svojou raketou už výšku šesťsto metrov.

V medzivojnovom Československu experimentoval s raketami Ludvík Otčenášek (1872–1949). Zaoberal sa myšlienkou na zostrojenie rakiet, ktoré by slúžili pre rýchlu medzikontinentálnu dopravu poštových zásielok. Navrhoval tiež reaktívne strely a sondážne rakety, ktoré by štartovali z lietadiel. Na rovnakom princípe sa dnes do vesmíru vypúšťajú satelity pomocou nosičov Pegasus.

Otčenášek v roku 2. marca 1930 na pražskej Bielej hore vystrelil osem rakiet vlastnej konštrukcie, poháňaných strelným prachom. Jedna z nich dosiahla výšku okolo dvoch kilometrov a späť sa vrátila na padáku. O jeho raketách vlastnej konštrukcie sa dozvedelo aj zámorie. V silvestrovskom čísle newyorského denníka Sun sa dokonca objavila správa, že čoskoro chystá let na Mesiac s deväťčlennou posádkou. Mnoho čitateľov na to naletelo a konštruktér dostal stovky ohlasov od záujemcov, ktorí sa chceli letu zúčastniť. Medzi nimi údajne bola istá Sally G. z Pensylvánie, ktorá vtedy do Prahy napísala: “Meriam päť stôp a štyri palce, vážim 138 libier, som blondínka, viem poľsky a anglicky. Pracujem ako ošetrovateľka, je mi dvadsať a chcem s vami letieť na mesiac.”

V roku 1938 skonštruoval Otčenášek ešte dokonalejšie rakety, ktoré doleteli do výšky 2,5 km. Obával sa, aby jeho vynálezy neboli zneužité nacistami. Za zásluhy v raketovom výskume je uvedený aj v Sieni slávy Múzea histórie kozmonautiky v Novom Mexiku medzi menami slávnych osobností dobývania vesmíru, ako napr. Galileo, Kepler, Aldrin, Gagarin, alebo von Braun.

V tom čase ako L. Otčenášek v Československu sníval o svojej rakete na Mesiac aj mladý Nemec Wernher von Braun. Svoju pokusnú raketu vypustil v roku 1934 do výšky 2 500 metrov. V zámeroch nacistického Nemecka sa z pôvodne neškodnej rakety zrodila superzbraň. Priala tomu aj politická klíma. Versaillská mierová zmluva po I. svetovej vojne zakázala Nemecku vlastniť ťažké zbrane, ale o raketách sa v nej nepísalo. Nikoho pri jej podpisovaní nenapadlo, že by sa raz rakety dali vojensky využívať. Hitler vo von Braunových pokusoch vycítil príležitosť a preto výskum rakiet masívne podporoval.

Adolf Hitler veril vo vojenský potenciál rakiet. Mali to byť jeho zázračné „Vergeltungswaffe“ (Zbraň odplaty). Prvé úspešné skúšky tejto novej zbrane prebehli v októbri 1942. Štrnásť metrov dlhý kolos s doletom až 350 kilometrov uniesol tonu výbušnín. Prvá raketa V-2 bola vypálená 8. septembra 1944 na Paríž. Poškodila historickú bránu Porte d’Italie, nikoho však nezabila. Horšie dopadol druhý pokus nacistov v ten istý deň. O 18:43 hod. dopadla V-2 do Chiswicku v západnom Londýne. Počas nasledujúcich niekoľkých mesiacov bolo dohromady odpálených na rôzne ciele 3 172 rakiet V-2. Z nich 1 358 dopadlo na Londýn a 1 610 na belgické Antverpy. V Londýne mali tieto smrtonosné rakety na svedomí 2 754 mŕtvych a 6 523 zranených, teda dvoch mŕtvych na jednu raketu. Antverpy hlásili 1 736 mŕtvych a približne 4 500 zranených. Počet obetí V-2 bol menší ako počet nútene nasadených, ktorí umreli pri ich výrobe. Časti (spaľovacie komory) sa krátko vyrábali aj na Slovensku a výroba V-2 bola plánovaná aj v Česku. Zbraň bola vyvinutá a masovo nasadená príliš neskoro na to, aby ovplyvnila výsledok vojny.

V-2 prišli neskoro, ale jeden typ rakiet zasiahol do vojny včas. Bol to sovietsky raketomet BM 13 -16, prezývaný Kaťuša. Na bojiskách sa prvýkrát objavili v júli 1941 a na konci roka 1944 ich Červená armáda nasadzovala už viac ako desať tisíc. Tieto „Stalinove organy“, ako ich nazvali nemeckí vojaci, neboli síce moc presné, ale dokázali zničiť veľkú plochu bojiska a mali devastačný psychologický účinok.

Na konci vojny sa Američanom podarilo ukoristiť asi stovku rakiet V-2 a ich konštruktér Wernher von Braun sa spolu s celým tímom vydal Američanom do zajatia. Nemecký raketový výskum tak Američanom významne poslúžili v období pretekov o prvenstvo v raketových a vesmírnych závodoch v období Studenej vojny.

V pozadí pretekov mocností o vesmír bolo vojenské využitie rakiet. Sovieti, aj vďaka dielu K. Ciolkovského, si uvedomovali význam rakiet pre ich armádu a vesmírne lety. Napriek povojnovému nedostatku zdrojov, ktorým ZSSR trpel, už v októbri 1957 vypustili prvú družicu Sputnik a v apríli 1961 vyslali na obežnú dráhu prvého kozmonauta Jurija Gagarina.

Po neúspechoch amerických firiem vo vývoji vlastných rakiet, siahli Američania po skúsenostiach Von Brauna a po ukoristenej nemeckej technológii. Tá bola základom americkej rakety Juno 1, ktorá v januári 1958 vyniesla do vesmíru družicu Explorer. Von Braunove nápady poskytli základ neskôr pre superťažkú raketu Saturn V, ktorá v júli 1969 umožnila pilotovaný let k Mesiacu. Saturn V bola najvýkonnejšia.

V spoločnosti Space SpaceX vyvinuli raketové nosiče Falcon, kozmické lode Dragon a začali s komerčným vypúšťaním telekomunikačných družíc. Ďalej vyvíjajú superťažký raketový systém Starship s opakovane používateľnými stupňami nosnej rakety. Cieľom spoločnosti je tak významne znížiť náklady na cestu do vesmíru, a tým umožniť ľudstvu kolonizáciu Marsu.

Cesta na Mars je oveľa zložitejšia a dlhšia, ako bola cesta na Mesiac a už si nevystačíme s raketami veľkosti Saturn V, lebo raketový motor na klasické raketové palivo začína narážať na svoje fyzikálne medze. Aký nový pohon ho vystrieda? Jadrový motor? Alebo snáď motor na princípe antigravitácie?