Zbohom, Angela!
- Martinský Rínok
- Zdroj obrázku: Zdroj fotografie: DPA
V Prahe sa Angela Merkelová spriatelila so svojím školiteľom Zdeňkom Havlasom (nar.1951) a aj budúcim ponovembrovým šéfom Akadémie vied ČR, Rudolfom Záhradníkom (1928 – 2020, v rokoch 1993–2001 predseda AV ČR). Okrem toho sa v Česku naučila, vďaka znalosti ruštiny, obstojne hovoriť aj po česky a tiež variť knedle.
V ten večer, keď padal berlínsky múr (9.11.1989), tak ako každý štvrtok, vedkyňa Angela Merkelová nebola s nadšenými davmi pri múre, ale bola v saune.
Vďaka kontaktom jej otca, ktorý hral významnú úlohu v protestantskej cirkvi v NDR, netrvalo dlho a Merkelová vstúpila po páde múru do (východo)nemeckej politiky. Ešte do konca roka 1989 sa pridala k strane „Demokratischer Aufbruch“ (DA, Demokratický začiatok) a stala sa zástupkyňou hovorcu vlády v prvej a aj poslednej slobodne zvolenej vláde v NDR pred zjednotením Nemecka, ktorú viedol Lothar de Maizière (nar. 1940), dobrý známy jej otca.
Ďalšia politická cesta Merkelovej viedla do Kresťansko-demokratickej únie (CDU). Mala iba 35 rokov a v tradičnej mužskej strane vyčnievala. „Vyzerala ako typická východonemecká vedkyňa, ktorá sa vôbec nezaujíma o svoj vzhľad. Nosila účes podľa hrnca, neforemné sukne a k nim sandále,“ spomína si na to obdobie Lothar de Maizière. Práve on odporučil mladú vedkyňu Helmutovi Kohlovi, keď ten zostavoval prvý kabinet zjednoteného Nemecka. Kohl ju menoval do funkcie ministerky pre ženy a mládež.
V roku 1998 sa stala generálnou tajomníčkou strany a už o rok na to mein Mädchen Angela šokujúco vyrazila dych všetkým, nielen svojmu stvoriteľovi Helmutovi Kohlovi. Médiá po prehratých voľbách vytiahli médiá na Kohla škandál okolo ilegálneho financovania strany. Merkelová, ako generálna tajomníčka CDU, sa od svojho politického stvoriteľa a patróna nielen dištancovala, ale útočným listom publikovaným tesne pred Vianocami 1999 v novinách Frankfurter Allgemeine Zeitung ho vyzvala k rezignácii na funkciu čestného predsedu CDU. Dievčatko Angela rázne vyšuplo zjednotiteľa Nemecka Helmutha Kohla (1930 – 2017) z kresla čestného predsedu a poslala ho do politického dôchodku. Ten už mohol s rozbehnutým „dievčatkom“ Angelou zúčtovať len vo svojich komentároch k jeho pripravovaným memoárom. Novinárovi o bývalej chránenkyni povedal, že „z politiky EÚ nič nechápe“ a dokonca ju obvinil aj z nedostatku spoločenskej výchovy a taktu. „Pani Merkelová nevedela ani poriadne držať vidličku a nôž. Na štátnych recepciách som ju opakovane musel napomenúť, aby sa vzchopila.“
Najobľúbenejším filmom Angely Merkelovej, podľa jej vlastného vyjadrenia, je dederónska snímka z roku 1973 Legenda o Paulovi a Paule (Die Legende von Paul und Paula). V súvislosti s tým, ako sa „odmenila“ svojmu stvoriteľovi kancelárovi Kohlovi, je zaujímavé odcitovať si anotáciu k filmu tak, ako ju uvádza distribútor: „Film odhaľuje skutočnú podobu medziľudských vzťahov, formovaných častokrát pokrytectvom, neverami, kariérizmom, na pozadí života vo (východonemeckom) socializme.“
Merkelová ovládla stranu CDU a aj nemeckú politiku na dlhé roky. V roku 2000 bola ako prvá žena zvolená za predsedníčku CDU. O päť rokov neskôr sa stala aj prvou nemeckou kancelárkou. Rady funkcionárov CDU okolo nej sa postupne zaplnili jej lojálnymi podriadenými, ktorí ju nijako neohrozovali a neprejavovali žiadne nezávislé ambície. Byť vtedy v CDU výraznou osobnosťou sa stalo nebezpečným. Pokiaľ sa medzi špičkou strany občas našiel niekto, kto by mohol byť Merkelovej konkurenciou, jeho kariéra rýchlo skončila nejako neslávne. Na druhej strane príslušníkom svojho fanklubu dokázala tolerovať evidentnú neschopnosť zastávať verejné i stranícke funkcie a posúvala ich ešte na vyššie posty. Napríklad svoju obľúbenkyňu, ministerku obrany Ursulu von der Leyenovú, za ktorej ministrovania Bundswehr nemal funkčné tanky, ale ona ako ministerka riešila tehotenské kombinézy pre vojačky, nakoniec pretlačila až na post súčasnej šéfky Európskej komisie.
Merkelová prevzala jednu z najúspešnejších pravicových strán Európy a počas jej vládnutia vyštiepala z nej všetky konkurenčné talenty a myšlienkovo ju vyklieštila natoľko, že z nej zostal len zabehnutý mechanizmus pre technokratický výkon moci. CDU sa v Nemecku začalo posmešne hovoriť „Kanzlerinwahlverein“ (kancelárkin volebný spolok). Strana stratila tvár, a aj ideologický obsah, stratila aj vôľu čokoľvek významné robiť.
Do migračnej krízy v roku 2015 platilo, že Merkelová riadi svoju politiku tak, aby nebolo ohrozené jej postavenie na vrchole rebríčka najobľúbenejších politikov. Ak došlo vo verejnej mienke k nejakému otrasu, tak sa prispôsobila, aj za cenu postupu „odvolávam, čo som odvolala“. Takúto piruetu predviedla po Fukušime v otázke jadrovej energetiky, keď krátko predtým jej kabinet prijal ambiciózny plán rozvoja výroby atómovej energie. Piruetu urobila aj v otázke migrácie, najmä z islamských krajín. Od tvrdenia, že islam je nekompatibilný s nemeckou kultúrou k politike otvorenia hraníc Nemecka masovej migrácii pod heslom „Wir schaffen das“ – čo znamená zhruba „To dokážeme“.
Po rokoch vyhýbavých odpovedí v roku 2021 vyslovila nahlas, že sa považuje za feministku. Potom, čo ju v roku 1995 napadol pes, má zo psov hrôzu. Keď si na ich spoločné rokovanie v roku 2007 v Soči priviedol Vladimír Putin svojho labradora, vyhlásila: „Chápem, prečo to musel urobiť. Dokázať, že je muž … Bojí sa svojich vlastných slabostí.“
Prezývku Mutti si Angela Merkelová vyslúžila napriek faktu, že nemá deti. Nemci o nej premýšľali ako o matke, ktorá vedie svoju krajinu. Teraz, prvá žena na poste nemeckej kancelárky, v politike končí. Čo môžeme očakávať, že po nej zostane?
Jej odchod do politickej penzie asi zmení veľa terajších konštánt. Vlastne už aj zmenil. Štyri roky trvajúci, vopred ohlásený odchod do dôchodku, spôsobil, že dnes je CDU po šestnástich rokoch „mutti“ hegemónie polomŕtva strana. Už bez Merkelovej na kandidátke dosiahla najhorší volebný výsledok vo svojej histórii. Viac ako 400 tisíc jej členov bude v najbližšom období hlasovať o novom predsedovi. Iróniou je, že predsedom má veľkú šancu stať sa Friedrich Merz, dlhoročný kritik a odporca politiky Merkelovej, bývalý šéf frakcie CDU v Spolkovom sneme, ktorý bol v minulosti z vedenia strany pre svoj potenciál ohroziť šéfku rázne vypudený.
Aj na medzinárodnom poli začala demontáž Merkelovej dedičstva. Taliansky premiér Mario Draghi a francúzsky prezident Emmanuel Macron podpíšu na budúci týždeň dohodu, ktorá môže zmeniť rovnováhu síl v Európe po tom, čo z funkcie Angela Merkelová odíde. S odvolaním sa na svoje zdroje v talianskej vláde o tom v utorok 16. novembra informovala agentúra Reuters. Macron i Draghi majú teraz ambíciu spoločne formovať európsku politiku. Bez Merkelovej tútorstva.
V každom prípade, bez Angely Merkelovej, nás čakajú zaujímavé časy. V Nemecku i v Európe.
Michal Ernest