15. marec, deň kedy zabili senátori Cézara

Cézar vstúpil do rímskej i svetovej histórie predovšetkým ako úspešný vojvodca. Podarilo sa mu rozšíriť rímsku moc do Galie (dnes časti Francúzska, Švajčiarska, Holandska a Nemecka) a viedol prvú inváziu Rimanov do Británie (55 pred Kr.). Pri návrate z vojenského ťaženia z obavy pred baraním na zodpovednosť zo strany svojich politických rivalov porušil zákon a prekročil na čele armády rieku Rubikon, označujúcu hranicu medzi provinciami a vlastnou Itáliou. Za túto rieku nesmeli rímske légie vstúpiť. Cézar si uvedomil, že bez vojska by bol v Ríme vydaný na milosť svojim protivníkom. Tento jeho čin rozpútal občiansku vojnu. 

Po víťazstve sa stal nespochybniteľným pánom Rímskej ríše. Tento krok zároveň znamenal začiatok konca rímskej republiky. To podnietilo opozíciu zo strany senátorov. Jej vodcom sa stal Caesarov blízky priateľ Marcus Iunius Brutus. Sprisahanci si dali meno Liberatores (Osloboditelia).

Historik Plutarchos v diele „Životopisy slávnych Grékov a Rimanov“ uvádza, že po Caesarovom zavraždení Brutus vystúpil, aby prehovoril k senátorom, ale nemal ku komu. Senátori utiekli. Brutus na čele Osloboditeľov potom smeroval ku Kapitolu za výkrikov: „Rimania, opäť sme slobodní!“ Namiesto očakávanej radosti sa im ale od obyvateľov Ríma dostalo mlčanie. Hneď ako sa správa o vražde v meste rozšírila, ľudia sa zatvárali v domoch a čakali, čo bude nasledovať. Sprisahanci strávili na Kapitole celú noc. Tu sa k ním pridali niektorí ďalší senátori, ktorí sa sami na vražde nepodieľali, ale schvaľovali Caesarovo odstránenie.

Sprisahanci na čele s Brutom očakávali, že ich čin Rimania príjmu ako oslobodenie a dôjde k obnoveniu princípov republiky. Všetko dopadlo inak. V prvom rade za to mohla obrovská popularita, ktorú si Caesar svojim vystupovaním a reformami získal u nižších vrstiev. Pre masy obyčajných Rimanov bola vražda ich dobrodinca sprisahaním skupinky bohatých senátorov, ktorí videli v Caesarovej politike ohrozenie vlastného prominentného postavenia.