Prehľad správ

Najnovšie články

Tajomstvo stredovekého kódexu

Kniha známa ako Voynichov rukopis, ktorá nedá spávať profesionálnym i...

Sezóna špargle je tu

Jedna z najdelikátnejších zelenín má obmedzenú sezónu od apríla do...

Záhradníkov rok: Burina, alebo liek

Je označovaná aj ako najslávnejšia burina na svete. Anglický názov...

Krutý trest pre škótskeho hrdinu

William Wallace bojoval proti Angličanom za nezávislosť Škótska. Do rúk...

Sagrada Familia má byť dokončená v roku 2026

Nadácia La Sagrada Familia oznámila, že monumentálny kostol v Barcelone...

Pápež automobilového dizajnu

Mimo väčšej pozornosti mainstreamu zomrel 13. marca vo veku 85...

Epidémia cholery podnietila vzburu

Martinský Rínok
Zdroj obrázku: Archív MR
19 marca, 2020
8:00 pm

Cholera pochádza z Indie. Tam majú svoj pôvod všetky jej doterajšie európske epidémie. U nakazených jedincov sa prejavuje zápalom čriev, hnačkou, vracaním a svalovými kŕčmi. Na rozdiel od moru, o ktorom sme písali v článku KEĎ EPIDÉMIA PUSTOŠILA EURÓPU choleru prenášajú priamo ľudia medzi sebou a dotykom a vzájomným kontaktom. Prenáša sa aj konzumovaním znečistenej vody a potravín. Pôvodcom cholery je mikrób, ktorého izoloval až v roku 1883 významný nemecký vedec Robert Koch. Je to choroba, ktorej sa mimoriadne darí v nehygienických podmienkach.

Keď v roku 1831 ruské vojsko potláčalo poľské povstanie proti ruskej nadvláde, zavlieklo z južného Ruska do Haliče epidémiu cholery. Odtiaľ táto epidemická choroba zasiahla aj našu krajinu. Celú populáciu zastihla nepripravenú a bez ochrany pred nákazou a jej šírením. Vtedajší doktori pripisovali vinu za jej šírenie zvieratám, alebo že vzniká v organizme pri vnútorných chemických procesoch, ďalší argumentovali nezdravým vzduchom, hnilobou krvi, skazenými telesnými šťavami, alebo pôsobením jedov. Príčiny sa dokonca hľadali aj na oblohe, lebo krátko pred jej rozšírením sa u nás zjavil len veľmi zriedka videný úkaz – polárna žiara. V Bratislave (Prešporku) sa epidémia začala 30. júla 1831 smrťou človeka, ktorý predtým do mesta priviezol maslo z Turca.

Podľa záznamov sa opil, dávil a potom zomrel. Pri pitve sa ukázalo, že v pľúcach mal krv, brucho a črevá zapálené. Už o deň zomrel za podobných okolností istý lodník. Aj on, dostal hnačku a trápil ho smäd. Pitva ukázala to isté. O štyri dni zomrela za podobných príznakov osemnásťročná slúžka. A potom už to išlo rad za radom. Za august 1831 zomrelo na choleru v Bratislave 134 ľudí. Ľudí ovládol strach, šírila sa panika, úzkosť, písali sa testamenty, rozmáhalo sa opilstvo, množili sa surovosti.

Príčina choroby nebola známa, robili sa teda všeobecné opatrenia a najmä sa bojovalo po stránke psychologickej – nepoužívalo sa slovo cholera, mŕtvi nesmeli byť podľa tradície vystretí v domácnostiach; museli ich hneď odniesť do márnice, na pohreboch sa zakázalo zvoniť, zakázal sa pohrebný sprievod, pozostalí sa smeli prizerať pohrebu len z diaľky. Zakázané boli aj náboženské procesie.

Chorých sústreďovali z domácností do zberných miest vytvorených v priestoroch požičaných od bohatých spoluobčanov. Paláce, koniarne a pod. premieňali na dočasné nemocnice. Cholera si v r. 1831 vyžiadala veľké množstvo životov nielen v Bratislave, ale na celom území Uhorska. Svedčia o tom popísané stránky v cirkevných matrikách zomrelých.

Epidémia cholery urýchlila, ako mnohé pohromy pred ňou, sociálne procesy v spoločnosti ocitnúcej sa v kríze. Na Východnom Slovensku bola podnetom na vypuknutie povstania poddaného obyvateľstva v rámci feudálneho Uhorského štátu. Ten aj bez epidémie výrazne zaostával za vyspelejšími krajinami Európy. Panujúci feudálny systém bol brzdou potrebných spoločenských i ekonomických zmien. Najviac pôdy vlastnila šľachta. V jej rukách sa sústreďovala aj politická a štátna moc. Od vlastníkov pôdy boli závislé všetky ostatné vrstvy spoločnosti. Najpočetnejšou skupinou boli poddaní. Zrušenie nevoľníctva v r. 1785 prinieslo nevoľníkom osobnú slobodu, ale len formálne. Zostali naďalej robotou pripútaní k urbárskej pôde, ktorú mohli dedične užívať, ale jej právnym vlastníkom bola feudálna vrchnosť. Poddanská pôda zapísaná v urbáre bola hlavnou živiteľkou vidieckeho obyvateľstva. Na nej spočívali všetky povinnosti voči zemepánovi, cirkvi a štátu. Tej však bolo málo, zvlášť v stoliciach na východnom Slovensku. Feudálna vrchnosť predstavovala 4 – 5 % z celkového počtu obyvateľov a vlastnila takmer 80 % pôdy.

Hospodárska a sociálna situácia východoslovenských poddaných sa zhoršila kvôli slabej úrode v roku 1830. V lete roku 1831 začalo veľké roľnícke povstanie na celom východnom Slovensku. Priamym podnetom k nemu bola cholerová epidémia.

Vláda a uhorské úrady nariadili vykonávanie rôznych opatrení na zamedzenie epidémie cholery. Vyslali oddiely vojska na hranice, aby prekazili styk obyvateľstva s Haličou, kde bolo ohnisko nákazy. Obyvatelia z dedín sa nesmeli vzdialiť ani do susednej obce. Proti cholerové komisie postavili medzi obcami a okolím stráže, zrušili trhy, zakázali zbierať úrodu z polí, odchádzať za obživou do južných krajov.

Nedôveru málo vzdelaného obyvateľstva a nespokojnosť s opatreniami nariadenými vládou vyvolávali preventívne sanitárne opatrenia. Najrozšírenejším liekom bol len bizmutový prášok. Jeho nadmerné použitie spôsobilo smrť otravou. Prvými obeťami boli zdravé deti, ktorým preventívne košický chirurg naordinoval väčšie množstvo. Smrť detí vyvolala hnev voči lekárovi a stala sa jedným zo zdrojov travičskej povery a antipatie k lekárom a úradom

Úrady dezinfikovali studne, vydávali príkazy na vykopanie hromadných hrobov určených na sanitárne pochovávanie, pripravovali a distribuovali chlór a násilím nútili obyvateľstvo užívať prášky. Nič nepomáhalo zastaviť epidémiu. Ľudia umierali po stovkách.

Medzi poddanými vzniklo podozrenie, že úradníci vlády ich chcú otráviť. To sa spojilo so zlou skúsenosťou s miestnou vrchnosťou pri vymáhaní daní, nútení do roboty a pri zaberaní pozemkov. Aj mŕtvych bolo medzi chudobnými najviac, kým v panských sídlach smrť na choleru nebola taká častá.

Samotné povstanie vypuklo 27. júla 1831 v Zemplíne. Najprudší priebeh malo v okolí Trebišova a Vranova. Začiatkom augusta sa rozšírilo na Spiš a do susedného Šariša. Zakrátko aj do ostatných žúp (Abov, Gemer, Novohrad, Turiec, Tekov a Liptov). Vzbúrení poddaní odopierali pracovať, lebo pomery sa podľa nich zmenili – “nerozkazujú už páni, ale chudobní ľudia budú rozkazovať”. Povstanie malo krvavý priebeh. Župní úradníci, lekári, a kňazi boli trýznení, ba i zabití, vyhnaní z kaštieľov, kúrií, ich príbytky boli vyrabované a vypálené.

Napríklad na Spiši v kluknavskom kaštieli grófa Csákyho povstalci zabili a s ním aj 6 úradníkov a miestnych predstaviteľov moci. Vodcom povstalcov bol richnavský richtár Juraj Harman. V Domaňovciach dvoch úradníkov ťažko zranili a vyrabovaný zostal dom správcu. Vážne následky mala vzbura v Smižanoch, kde pre údajné travičstvo bol zabitý vládny zdravotný komisár. Roľnícke povstanie zasiahlo viac ako 150 obcí, celkový počet povstalcov bol okolo 4500.

V katastri obce Haniska (okres Prešov) na vrchole kopca Furča stojí monumentálny pamätník, ktorý je národnou kultúrnou pamiatkou. Jeho oficiálny názov je Pamätník roľníckej vzbury 1831. Zo severnej strany kopca vedie k pamätníku schodisko a chodník.

V reakcii na povstanie panovník vyhlásil stanné právo a Spišská župa vytvorila 7 štatariálnych súdov, ktoré zasadali priamo v obciach. Rozsudky sa vykonávali okamžite. Do 8. novembra 1831, kedy panovník vydal zákaz, bolo popravených obesením 119 povstalcov. Okolo 4000 poddaných, medzi nimi ženy a deti boli odsúdených k telesným trestom a do žalárov.