Prehľad správ

Najnovšie články

Sezóna špargle je tu

Jedna z najdelikátnejších zelenín má obmedzenú sezónu od apríla do...

Záhradníkov rok: Burina, alebo liek

Je označovaná aj ako najslávnejšia burina na svete. Anglický názov...

Krutý trest pre škótskeho hrdinu

William Wallace bojoval proti Angličanom za nezávislosť Škótska. Do rúk...

Sagrada Familia má byť dokončená v roku 2026

Nadácia La Sagrada Familia oznámila, že monumentálny kostol v Barcelone...

Pápež automobilového dizajnu

Mimo väčšej pozornosti mainstreamu zomrel 13. marca vo veku 85...

Záhradníkov rok: Ako na jar ostrihať ruže

Prichádza jar, a teda obdobie jarného rezu ruží. Kľúčom k...

Ako sobáše zničili impérium

Habsburgovci boli jedným z najúspešnejších panovníckych rodov v celej Európe, ktorí vo veľkom vládli od 13. storočia do roku 1918 . Rozľahlá ríša monarchie svojho času zahŕňala Rakúsko, Uhorsko, Čechy, Slovinsko, Slovensko a Chorvátsko, ako aj veľké časti Poľska, Rumunska a Talianska. Obratnou sobášnou politikou vytvorili Habsburgovci pochádzajúci z politicky a vojensky nedôležitého a chudobného Rakúska impérium. Najmä španielska vetva rodu bola mocná a bohatá a na vrchole moci slnko nad ich ríšou nezapadalo. Aby ich mocenská štruktúra rozprestretá po celej Európe prežila, sobášili sa medzi sebou dlhých 200 rokov. Ich zahraničná politika bola založená na princípe, že nech iné mocnárstva vedú vojny, ale, oni radšej aplikujú sobášnu politiku a tak si získavajú spojencov a moc.

Všetko to začalo zatrpknutým chudobným Maximiliánom I. (1459 – 1519) S menom tohto panovníka je spojené založenie habsburskej svetovej ríše, ktorá pretrvala až do začiatku 20. storočia. Vďaka premyslenej sobášnej politike zaistil dynastii veľmocenské postavenie. Maximiliánovi sa podarilo oženiť sa s najbohatšou dedičkou Európy, arcivojvodkyňou Máriou Burgundskou. Mária, svojho času jedna z najbohatších žien Európy, priniesla venom bohaté burgundské dedičstvo, tvoreného niekoľkými územnými celkami po oboch stranách hranice s Francúzskom; z nich najdôležitejšie boli vlastné burgundské vojvodstvo, územie dnešného Belgicka, Luxemburska a časť Holandska.

Ako sa Habsburgovci dostali na trón v Španielsku? Na začiatku bol skvelý Maximiliánov diplomatický ťah. V roku 1496 oženil svojho syna Filipa so španielskou infantkou Janou Kastílskou . V dôsledku úmrtí ďalších možných dedičov takto sobášom získali Habsburgovci nástupnícke práva v zjednotenom Španielsku a jeho zámorských kolóniách. Skutočnej vlády v Španielsku sa však ujal až Maximiliánov vnuk Karol v roku 1516 po smrti Ferdinanda II. Aragónskeho, svojho starého otca z matkinej strany.

V priebehu 16. storočia sa Španielsko stalo poprednou globálnou superveľmocou. Vďaka prílivu zlata a striebra zo svojich amerických kolónií si mohlo dovoliť vydržiavať silnú armádu a námorníctvo, vďaka ktorým dominovalo svetovým moriam ale aj európskym a americkým bojiskám. V tejto dobe zažíva nebývalý rozkvet aj španielska kultúra, 16. a 17. storočie sa preto označuje za španielsky zlatý vek, Siglo de Oro, doslovný preklad je storočia zlata.

Zatiaľ čo Maximilián I., zakladateľ habsburgskej sobášnej politiky, ako milovník rytierskych turnajov prezývaný „posledný rytier“, bol ešte so svojou bradou a tvárou v norme, krása španielskeho panovníckeho rodu postupne v nasledujúcich generáciách rapídne upadala. Postupne sa totiž charakteristickým znakom rodu stala takzvaná „habsburská čeľusť“, ktorá z generácie na generáciu silnela. Dolnú čeľusť mali vysunutú dopredu spolu s nápadne vyklenutou spodnou perou a dlhým nosom. Črty sú viditeľné aj na zdobených portrétoch vtedajších panovníkov, v skutočnosti musel byť živý dojem oveľa neharmonickejší, ako ho zobrazili dvorní maliari na idealizovaných obrazoch.

Podozrenie, že za nápadnou škaredosťou sú blízke príbuzenské vzťahy tu bolo už dávno. V románoch „Goya“ od Liona Feuchtwangera a „Mladosť kráľa Henricha IV.“ od Heinricha Manna sú španielski vládcovia vykreslení ako zdegenerovaný klan. Teraz sa na tento „zdegenerovaný klan“ pozrela veda.

Genetik Román Vilas z univerzity v Santiagu de Compostela v Španielsku skúmal 15 členov španielskej vetvy rodiny. Keď sa Filip I. v roku 1496 oženil s Johankou Kastílskou, krajina spadala pod vládu rodu. Následne dvesto rokov vládli celému Španielsku . Na začiatku boli vynikajúci panovníci s ktorých menami je spojený vzostup Španielska na koloniálnu veľmoc. Nakoniec dosiahol rod zániku v osobe Karola II., ktorý bol nešikovný vládca, neplodný a sužovaný veľkými zdravotnými problémami. Keď vo veku 38 rokov zomrel, rodová línia španielskych Habsburgovcov bola skončená. Skúmanie vedcov potvrdilo tézu, že charakteristický tvar hlavy a výraz tváre španielskej vetvy rodu Habsburgovcov je výsledkom pokračujúceho príbuzenského kríženia

Úpadok Habsburgovcov v Španielsku ďaleko presahuje samotnú rodinu, pretože paralelne s fyzickým zánikom ich panovníkov zanikol aj význam španielskeho svetového impéria. Vedci analyzovali rodokmeň viac ako 20 generácií. Priemerný stupeň inbrídingu Habsburgovcov je 0,093. To znamená: Deväť percent materských a otcovských génov sa zhoduje, pretože rodičia mali rovnakých predkov. Pre porovnanie: Ak sú dvaja bratranci manželia , hodnota je 0,0625. Špecialisti na orálnu a maxilofaciálnu chirurgiu analyzovali zachované portréty a preskúmali ich na degeneratívne črty. Čím výraznejšia bola na portréte tzv. habsburská tvár – vyčnievajúca spodná čeľusť a vpadnutá stredná tvár – tým vyššia bola hodnota spoločných rodičovských génov.

Španielsky kráľ Filip IV. sa oženil s Máriou Annou Rakúskou, ktorá si mala pôvodne vziať jeho zosnulého syna. Podobne, ako iní Habsburgovci, aj Filip IV. splodil niekoľko nemanželských detí a tie boli úplne zdravé. Deti s Máriou Annou sa naopak narodili mŕtve, alebo zomreli krátko po narodení. Piata generácia predkov v skutočnosti počíta 32 ľudí, no manželstvá v rámci rodiny tento počet znížili len na desať za Karola II.

Symptómy boli najzávažnejšie u Filipa IV., Karola I. a Karola II. Cisár Karol V. mal „dlhú, mŕtvolnú tvár a krivé ústa“, napísal taliansky diplomat Antonio di Beatis v roku 1517. Posledný španielsky Habsburg Karol II. mal masívne čeľustné kosti, obrovský jazyk, epilepsiu a ďalšie choroby. Karol II. vedel rozprávať až vo veku štyroch rokov a chodiť sa naučil ako osemročný. Mal podľa výskumníkov inbrednú hodnotu 0,25 – t. j. ekvivalent detí bratov a sestier. Rodičia nešťastného Karola II. boli navzájom pokrvná neter a strýko…

Vilasov tím predpokladá, že habsburskú čeľusť spôsobil recesívny gén. Tieto gény vstupujú do hry iba vtedy, keď obe kópie génu v osobe nesú rovnakú vlastnosť. Ak má človek „zdravý“ gén, účinok je potlačený – môže sa však preniesť na potomstvo. Pokračujúce príbuzenské kríženie zvyšuje pravdepodobnosť, že recesívny gén sa objaví dvakrát a prejaví sa. Okrem viditeľných dôsledkov príbuzenská plemenitba masívne znižovala aj šance na prežitie potomkov.

Samotní Habsburgovci neurobili nič, aby zastavili rozklad svojej pokrvnej línie, hoci aj bez znalosti modernej genetiky bola známa súvislosť medzi príbuzenskými vzťahmi a dedičnými chorobami. Habsburgovci však vždy volili moc pred zdravím. Ich dominantný vplyv na Európu bol založený na skutočnosti, že vetvy rodu, ktoré vládli v rôznych oblastiach kontinentu, boli opakovane prepojené manželskými zväzkami. Ak by sa od tejto praxe upustilo, manželstvá by podľa nich oslabili súdržnosť rodiny.

Po smrti Karola II. sa rozpútala vojna o španielske dedičstvo. Kedysi mocné Španielsko sa stalo hračkou cudzích mocností. Na trón sa napokon dostali Bourbonovci z Francúzska. Ich nárok na španielsky trón bol založený na zmluve, ktorú Karol II. podpísal v čase, keď bol už úplne šialený.