Prehľad správ

Najnovšie články

August 68 v Martine

Napriek tomu, že prvé vojská štátov Varšavskej zmluvy pod velením Sovietskej armády vstúpili na územie Československa (ČSSR) už v noci 20. augusta, symbolom augusta 1968 sa stal až nasledujúci deň.
Autor mapy: Andrej Žiarovský
Československo napadli vojská “spriatelených” krajín z troch strán. Bola to najväčšia vojenská operácie v Európe od skončenia druhej svetovej vojny. Nasadených bolo 800 lietadiel, šesťtisíc tankov, dvetisíc diel a špeciálne raketové jednotky. Počet vojakov sa udáva od 300 do 750 tisíc. Po auguste 68 v Československu už sovietska armáda „dočasne“ v krajine zostala. Keď v roku 1989 padol komunistický režim, bolo ich tu 73 500 vojakov a viac ako 40 tisíc rodinných príslušníkov. Poslední vojaci opustili územie Česko – Slovenska až 21. júna 1991.
Autor fotografie: Dana Kyndrová, zdroj: pametnaroda.cz

21. augusta 1968 tesne pred druhou hodinou rannou odvysielal Československý rozhlas vyhlásenie predsedníctva ÚV KSČ pod názvom Všetkému ľudu Československej socialistickej republiky. Rozhlas vyzýval všetkých občanov „republiky, aby dodržiavali pokoj a nekládli postupujúcim vojskám odpor“.

Na niektorých miestach sa situácia výrazne zdramatizovala a padli prvé výstrely. Najkritickejšia bola situácia v Prahe. Zo slovenským miest bola situácia najvážnejšia v Bratislave a Košiciach. Tam v prvý deň okupácie zahynulo sedem ľudí. K použitiu zbraní zo strany okupantov dochádzalo najčastejšie v súvislosti s prejavmi nesúhlasu občanov proti postupujúcim vojskám. Najmä mladí ľudia hádzali rôzne predmety na ich tanky a transportéry, občania stavali prekážky znemožňujúce transport, pokrikovali a presviedčali vojakov, obracali smerovníky na križovatkách.

Krajinu v priebehu hodín zaplavili podomácky písané a maľované letáky a heslá. Okupačný vojaci nevedeli kde a ani prečo sa vlastne v Československu nachádzajú. To zvyšovalo ich nervozitu. Preto proti protestujúcim občanom strieľali aj bez zjavného motívu. Na Slovensku sa uvádza 21 osôb, ktoré zahynuli v dôsledku augustovej okupácie. Okrem usmrtených občanov počas augustových udalostí bolo množstvo zranených. Ústav pamäti národa SR, ktorý získal údaje z dokumentácie ministerstva vnútra, eviduje 130 prípadov zranených občanov. Najviac ich bolo v Košiciach, až 71. Presný počet mŕtvych v dôsledku okupácie, či tých, ktorí boli cudzími vojskami zranení, však ostane asi už nejasný.

Dnes už nebohý pamätník augustových udalostí v Martine, pán Ján Masár, v auguste 1968 tajomník OV KSS, v minulosti (r. 2008) na noc z 20. na 21. augusta spomínal takto: „Asi o tretej ráno 21. augusta 1968 ma zobudil veliteľ martinských kasární Kovalík, ktorý mi oznámil, že nás obsadzujú Rusi. Urýchlene sme zvolali predsedníctvo OV KSS a už o štvrtej sme z rozhlasu počúvali známe stanovisko Predsedníctva ÚV KSČ, ktoré odsúdilo vstup vojsk. Väčšina z nás v tom mala jasno a na svojich predchádzajúcich postojoch sme nič nezmenili. Niektorým ale narástli krídla a Pavlovič s víťazným tónom v hlase poznamenal: Tak kde sú tí strojári, ktorí ma chceli odvolať. Keď nás ráno navštívili ozbrojení ruskí velitelia, bol medzi nimi aj Sudarkin, pred vtedajším sídlom OV KSS sa zišla obrovská masa ľudí protestujúca proti tomu, čo sa stalo. Sudarkinovi, ktorý hľadal kontrarevolucionárov, som otvorene povedal, že nie sú vítaní a že ich vnímame ako okupantov. Veľmi sa vtedy nahneval a dookola opakoval, že sú tu na pozvanie, aby chránili socializmus. Mysleli sme si svoje.

Odmietli sme aj jeho požiadavku vyzvať ľudí, aby sa rozišli. Nepustili sme ich ani do kasární, a tak sa Rusi „utáborili“ za priekopským hrádkom (ľudovo Atilák – pozn. red.) v Košútoch. V novinách potom vyšiel článok s titulkom – Vpád Tatárov. Ľudia sa správali hrdinsky – neustále protestovali a spisovali rôzne výzvy a rezolúcie. Tie sa uverejňovali aj v novinách a hlásili v turčianskom rozhlase Kriváň. Neskôr ho Rusi lokalizovali a rozhlas prestal fungovať. Sudarkin sa snažil cenzurovať aj noviny, povedal, že bez jeho pečiatky nevyjde ani jeden výtlačok. Neskôr prišli so zákazom nočného vychádzania – neustále sa snažili eliminovať protesty občanov. Bol to však nerovný boj. Presila bola veľká a my sme nechceli riskovať ľudské životy. Ozbrojený odpor bol vylúčený, to by si z nás nikto na zodpovednosť nezobral. Rusi sa ale stále niečoho báli a neskôr vpálili aj do strojární. Dostali sa údajne k informácii, že tanky, ktoré sa tam vyrábajú, majú proti nim zaútočiť. Bolo to smiešne. Zrejme sa aj cítili trápne, keď žiadnych ozbrojených kontrarevolucionárov nenašli.“ (Zdroj: My Turiec 21. 8.2019, Roman Kopka: Ján Masár ruským veliteľom: Nie ste vítaní, ste okupanti)

Medzi prvé strategické ciele, ktoré sa snažili okupačné vojská dostať pod kontrolu, boli televízne a rozhlasové štúdiá, vysielače a redakcie novín a časopisov. Prakticky z noci na ráno sa v celej krajine sformovali „ilegálne“ redakcie, ktoré sa snažili obyvateľom poskytovať najčerstvejšie informácie. V ilegalite pôsobilo množstvo reportérov, novinárov, či obyčajných občanov, ktorí neustále prinášali aktuálne informácie z ulíc. Stanoviská postupne zaujímali rôzne inštitúcie, zväzy, spolky, podniky, pracovné kolektívy, školy, univerzity. Všetci vydávali vyhlásenia odsudzujúce násilné vtrhnutie vojsk VZ na územie ČSSR.

Masový nesúhlas obyvateľstva sa prejavoval demonštráciami, vylepovaním plagátov, často aj v ruštine, rozširovaním letákov, popisovaním verejných priestranstiev, ulíc, domov, historických pamiatok a pod. Spočiatku ľudia postávali na uliciach a s neistotou v očiach hľadeli na prichádzajúce vojenské kolóny, krátko na to však začali klásť odpor.

V Martine v tých dňoch okrem plagátov a letákov, ktoré vyrábali, vylepovali a distribuovali samotní občania, vychádzali (aj v mimoriadnych vydaniach) NÁRODNÉ NOVINY a TURČIANSKY STROJÁR. Z pohľadu na ich prvé stránky je vidieť, ako sa prvotný šok z okupácie zmenil na odpor a celonárodnú solidaritu. Bohužiaľ, tento celonárodný odpor a solidarita pretrvali iba krátko. O niekoľko mesiacov sa začal proces plazivej „normalizácie“ a mnohí z autorov článkov bolo za svoje postoje v auguste 1968 prenasledovaní a skončili ako „kontrarevolucionári“. Boli vyhodení zo zamestnania, nebolo im dovolené sa na dve nasledujúce desaťročia poriadne zamestnať, ich deťom bolo znemožnené riadne študovať, cestovať a podobne. Aj takýto mrazivý pocit v nás zostane pri listovaní si martinskými novinami z augusta 1968.

 

 

Zdroj fotoreprodukcií: Ústav pamäti národa

Prehľad správ

Najnovšie články