Prehľad správ

Najnovšie články

Čo potrebujete vedieť o opičích kiahňach

V posledných týždňoch sa aj naše médiá stredného prúde predbiehajú...

Klimatizácia v aute

Od tropických teplôt si zrejme neodpočinieme ešte celú prvú augustovú...

Prečo Biden (ne)musí odísť

Televízny duel medzi úradujúcim prezidentom Bidenom a jeho hlavným protikandidátom,...

Quo vadis Francúzsko?

Voľby do Európskeho parlamentu asi najviac otriasli Francúzskom. Najväčší volebný...

Je tetovanie zdraviu škodlivé?

Dali ste sa, alebo len plánujete podľahnúť módnemu trendu zdobenia...

Vitamín D prináša nádej

Hlavnou príčinou úmrtia tak žien ako i mužov do 65...

Osem desaťročí od konca bitky o Stalingrad

Bitka o Stalingrad bola jednou z kľúčových bitiek celej vojny a predznamenala celkovú porážku nemeckej armády a pád nacistického režimu Adolfa Hitlera. Bitka sa skončila 2. februára 1943. Zahynulo, bolo zranených, alebo v padlo do zajatia spolu približne 1,9 milióna vojakov.

Mesto Stalingrad nesúce meno komunistického diktátora Josifa Vissarionoviča Stalina sa dnes už tak nevolá. Bolo premenované za N. Chruščova. Nevrátilo sa ani k pôvodnému predrevolučnému pomenovaniu Carycin, ako sa nazývalo od roku 1589, ale prijalo meno podľa rieky na brehoch ktorej leží – Volgograd. Mesto bolo vybudované na útesoch nad riekou a tiahlo sa v dĺžke 25 kilometrov pozdĺž jej západného brehu. Bol to v tom čase významný dopravný uzol a sídlo obrovského strojárenského závodu na výrobu traktorov.

Útok na Stalingrad bol súčasťou širšej nemeckej ofenzívy, ktorá sa začala koncom júna 1942. Hitler zamýšľal zaútočiť súčasne v dvoch smeroch. V jednom smere plánoval útok na Kaukaz a v druhom regionálne centrum na Volge, ktoré nieslo meno jeho odporcu – Stalingrad. Cieľom Nemcov bolo zmocniť sa ropných polí na Kaukaze a vedľajšou úlohou bolo prerušiť riečnu dopravu na Volge a odrezať centrálne Rusko od dodávok surovín z juhu. Od tohto zámeru ho nedokázali odhovoriť jeho generáli, ktorí ho upozorňovali, že sily Wehrmachtu nie sú v takom stave, aby mohli udrieť na oba ciele v rovnakom čase. Pod tlakom nemeckého postupu v polovici júla 1942 sovietske velenie vytvorilo nový Stalingradský front, ktorý mal vyplniť medzeru vzniknutú nemeckým prielomom a pripraviť obranu mesta.

Hitler úlohu postupu k Volge zveril svojej osvedčenej 6. armáde pod velením generála Friedricha Paulusa (1890 – 1957) .V polovici augusta 1942 bola 6. armáda už šesť týždňov na pochode, keď 23. augusta dosiahla nemecká tanková kolóna Volgu severne od Stalingradu. Nemci začali ostreľovať východný breh, prerušili riečnu dopravu a zakopali sa pozdĺž železnice. Hoci tým bola pôvodná úloha 6. armády splnená, Hitler navyše pôvodnému plánu očakával, že Paulus dobyje aj celé mesto.

Stalin sa už v lete rozhodol, že mesto, ktoré nieslo jeho meno, nebude evakuovať. Nariadil tak v presvedčení, že vojaci Červenej armády budú s väčším odhodlaním bojovať za živé mesto s obyvateľmi. Prípravy na obranu ale neboli dostatočné. Protivzdušná obrana bola improvizovaná, polovica protilietadlových diel mala ženskú obsluhu. Obyvateľstvo povinne kopalo protitankové priekopy a budovalo zákopy a opevnenie okolo mesta.

Bitka sa začala v nedeľu 23. augusta 1942 trojdňovými náletmi všetkých dostupných lietadiel Luftwaffe. Pri týchto náletoch zahynulo asi 40 000 obyvateľov. Samotná 6. armáda musela vyčkať, až k Volge dorazia jej pomaly postupujúce hlavné sily. Nemci síce disponovali rýchlo sa pohybujúcimi tankovými jednotkami a menším počtom motorizovaných jednotiek, ale prevažná časť vojska sa pohybovala pešo a ťahala zásoby a vybavenie koňmo. Nemecké vojská na konci leta 1942 pred samotnou bitkou o Stalingrad sa nachádzali na najvzdialenejšom konci nebezpečne dlhej zásobovacej trasy.

Nemecký pozemný útok sa začal až začiatkom septembra 1942. Boje prebiehali aj na pomery vojny na východnom fronte s nezvyklou urputnosťou. Svedčí o tom aj dobývanie jednej z dominánt Stalingradu, obrieho obilného sila. Nemecký vojak Wilhelm Hoffmann si do svojho denníka 16. septembra poznamenal: „Náš prápor a tanky útočia na silo. Prápor zaznamenáva ťažké straty. Silo neokupujú muži, ale diabli ktorých žiadne guľky alebo plamene nemôžu zničiť.“ O dva dni neskôr si Hoffmann zapísal: „Bojuje sa v sile. Ak sú takto bránené všetky budovy v Stalingrade, potom sa žiadny z našich vojakov nevráti do Nemecka.“ Obilné silo bolo Nemcami dobyté 22. septembra.

Nemci za tvrdých pouličných bojov postupovali do centra mesta a k brehu Volgy veľmi pomaly. Bojovalo sa doslova o každý dom. Týždenné straty Nemcov boli 20 000 vojakov. Straty mohli byť doplnené len vojakmi stiahnutými z krídiel Paulusovej armády. Do bojov o mesto stiahnuté nemecké jednotky nahrádzali na krídlach zoskupenia nemeckí spojenci, ktorí sa ťaženia v Stalingrade zúčastňovali so svojimi jednotkami . Boli to slabšie vyzbrojené a vycvičené jednotky Rumunov, Talianov, Chorvátov a Maďarov.

Na začiatku novembra 1942 sa začala ruská zima a počas niekoľkých dní klesla teplota na mínus 30 stupňov. Paulus už 10. novembra požiadal Adolfa Hitlera, aby mu dovolil stiahnuť sa zo Stalingradu. Hitler ale nariadil, aby útočil ďalej. V tej chvíli držali Nemci už deväť desatín mesta vo svojich rukách.

V tejto situácii velitelia Červenej armády vycítili príležitosť a začali ku Stalingradu prisúvať posily a sústreďovať ich južne a severne od mesta – celkom 750 000 čerstvých vojakov. Mimoriadne dôležité bolo utajenie celej operácie. Nebolo to jednoduché, pretože v októbri na front k Stalingradu premiestnili materiál v 33 236 a v novembri v 41 461 vagónoch. Každodenne na cestách pri fronte premávalo 27-tisíc nákladných áut. Od 1. do 19. novembra cez Volgu pokrytú ľadom prešlo 10-tisíc koní, 430 tankov, 600 diel, 14-tisíc áut a okolo 7-tisíc ton vojenského materiálu.

Červená armáda udrela 19. novembra o 6:30 ráno. Útok začal 80 minútovou delostreleckou priehradnou paľbou a nasledoval potom protiútok na rumunskú 3. armádu, ako aj nemecké jednotky, ktoré boli Rumunom vyslané na pomoc. Juhozápadný front získal asi 30 000 zajatcov. O dva dni neskôr Sovieti zaútočili aj z juhu. Počas niekoľkých hodín ruské tanky prerazili obranné línie a iba za štyri dni sa obe ruské armády spojili a Nemcov a ich spojencov nepriedušne obkľúčili. Do kotla padlo 250 000 vojakov. Celá nemecká 6. armáda, časť 4. tankovej armády, Rumuni, Maďari, Chorváti sa ocitli v obkľúčení. Generál Paulus požiadal o povolenie prebiť sa zo stalingradského kotla, ale Hitler mu nariadil zostať na mieste s tým, že mu pošle na pomoc ďalšie jednotky. Vrchný veliteľ Luftwaffe Hermann Göring sľúbil, že letectvo zvládne obkľúčené vojsko zásobovať. Za priaznivého počasia sa počítalo s dodávkou 500 ton materiálu denne. Hitler s tým súhlasil, hoci vedel, že je to málo, lebo Paulusova armáda potrebovala denne najmenej 800 ton zásob zbraní, munície, paliva a potravín. Nemecký letecký most dodával v lepšom prípade len polovicu toho, čo bolo potrebné. Rusi ovládli vzduch a sústredili okolo obkľúčených Nemcov sedem svojich armád. Mohli ich nechať vyhladovať a zamrznúť, ale rovnako ako Hitler boli aj Rusi Stalingradom a jeho symbolickým významom pre vojnovú propagandu akoby posadnutí.

Na Štedrý večer 1942 rozhlas v Nemecku vysielal vlastenecký pozdrav od jednotiek zo Stalingradu. Bol to ale propagandistický podvod – v skutočnosti vysielanie nemeckého vojenského rádia zo Stalingradu skončilo už týždeň pred Vianocami. Ako štedrovečerné večeru dostali nemeckí vojaci karbonátok z mletého konského mäsa s trochou bielej kapusty. O pár dní neskôr ale prešli na znížené dávky potravín. Na jedného muža bol prídel 50 gramov chleba na deň.

Rusi ponúkli Nemcom 8. januára 1943 kapituláciu a s ňou teplo, lekársku starostlivosť a jedlo. Dôstojníci si mohli ponechať osobné chladné zbrane. Hitlerova odpoveď na Paulusovu žiadosť kapitulovať, čím by sa predišlo zbytočným stratám na životoch, bola nemilosrdná: „Kapitulácia neprichádza do úvahy, 6. armáda si musí splniť svoje historické poslanie v Stalingrade, aj keby mala prísť o posledného muža“. Podľa Hitlera každý deň, keď 6. armáda odoláva, pomôže Nemecku na iných frontoch. O dva dni neskôr, 10. januára, Rusi na obkľúčené nemecké jednotky zaútočili. Mysleli si, že za štyri dni Nemcov úplne zničia, lenže o dva týždne neskôr sa ešte stále bojovalo.

„Vojská bez potravín a munície. Efektívne velenie ďalej nemožné. Kolaps neodvratný. Armáda žiada o povolenie kapitulovať, aby zachránila životy zostávajúcich vojakov,“ reportoval 24. januára 1943 generál Paulus Adolfovi Hitlerovi. Ten ale kapituláciu odmietal. Hitler menoval 31. januára Paulusa poľným maršalom. Týmto gestom od neho očakával, že sa veliteľ 6. armády zastrelí, lebo dovtedy žiaden nemecký maršal nekapituloval. Lenže Paulus v ten istý deň, 2. februára 1943, aj so svojim štábom očakávanie Hitlera nesplnil. Hlavná časť obkľúčených nemeckých síl pod jeho velením sa vzdala. Bol to psychologický bod obratu vojny – od tej doby bude Červená armáda poháňať Wehrmacht na západ. Cena za víťazstvo bola strašná. Podľa údajov z roku 1993 stratili sovietske jednotky pri obrane Stalingradu a následnej operácii Urán vedúcej k obkľúčeniu Nemcov najmenej 1,1 milióna vojakov. Počet civilných obetí z radov obyvateľov Stalingradu ide tiež do státisícov.

Maršal Friedrich Wilhelm Ernst Paulus (1890-1957 ) bol v rokoch 1943 -1953 v sovietskom zajatí, kde prednášal vojenskú teóriu a taktiku na sovietskych vojenských školách a po návrate so zajatia zvyšok života strávil v Nemeckej demokratickej republike (NDR), kde učil na Vyššej policajnej škole v Drážďanoch. Považoval sa za tragickú postavu nemeckých vojenských dejín. Cítil zodpovednosť za katastrofu pri Stalingrade Zomrel vo veku 66 rokov deň pred 14.výročím porážky pri Stalingrade.

Pre Nemcov sa útok na Stalingrad skončil úplnou ľudskou i materiálnou katastrofou. Dve nemecké armády boli zničené, 24 generálov, 2 000 dôstojníkov a 90 000 vojakov padlo do zajatia, 150 000 vojakov zahynulo. Nemci prišli o materiál na vyzbrojenie celej štvrtiny svojej armády. Stratené boli aj rumunská, talianska a maďarská armáda. Katastrofa sa nedala zatajiť. V Nemecku preto propaganda zorganizovala v dňoch 3. až 6. februára 1943 štátny smútok za hrdinov, „ktorí zomreli, aby Nemecko žilo“ a ktorých neporazili nejakí „slovanskí podľudia“, ale generál Zima, teda nepriaznivé podmienky Ruska.

Do Nemecka sa zo sovietskych pracovných lágrov desať rokov po vojne vrátilo z 90 000 stalingradských zajatcov iba 6 000 zúbožených bývalých nemeckých vojakov a dôstojníkov.

Komisia zriadená západonemeckou vládou zistila, že 3 060 000 nemeckých vojakov bolo počas vojny zajatých Červenou armádou a že z nich 1 094 250 zomrelo v zajatí (549 360 od roku 1941 do apríla 1945 a 542 911 od mája 1945 do 1. júla 1955).