Prehľad správ

Najnovšie články

Štyristo rokov od popravy významnej osobnosti z Turca

Aj na vtedajšie pomery to bola krutá udalosť. Odohrala sa presne pred 400 rokmi, 21. júna 1621 na Staromestskom námestí v Prahe. Štyri dni pred popravou stĺkali tesári javisko pre veľkolepé barokové divadlo uprostred Prahy. Okrem popraviska postavili aj tribúny pre prominentných divákov.

Habsburgovci sa spektakulárnou popravou kruto pomstili vodcom českého povstania, ktoré sa koncom roka 1620 skončilo vojenskou porážkou českých stavov. Po bitke na Bielej hore (8. november 1620) sa povstalecké vojsko rozpadlo a rozutekalo. Český kráľ Fridrich Falcký deň po bitke opustil Prahu a utiekol z krajiny. Víťazní Habsburgovia sa „českým pánom“ pomstili krutou smrťou. Poprava bola predzvesťou celoeurópskeho konfliktu, tzv. Tridsaťročnej vojny medzi protestantami a katolíkmi. Z 27 popravených bolo 26 protestantov a jeden katolík. Ten tam bol pridaný možno práve preto, aby Habsburgovci neboli obviňovaní, že išlo o náboženskú pomstu. Medzi popravenými „českým pánmi“ sa ocitol aj Slovák s rodinnými koreňmi z Turca.

Po prehratej bitke na Bielej hore žiadali porazené české stavy cisára o odpustenie. Odpoveď víťaza však bola nekompromisná. Zemské výsady pre Čechy boli zrušené, kráľovský miestodržiteľ začal hon na rebelov. Vo februári 1621 vyzval politických uprchlíkov, aby sa sami do 6 týždňov dobrovoľne prihlásili. Väčšinou tak aj urobili a do troch dní bolo pozatýkaných 61 osôb. Nasledoval súdny proces, ktorý bol zrežírovaný ako justičná fraška. Predsedom tribunálu bol sám miestodržiteľ, prokurátorom bol Přibík Jeníšek z Újezda. Toho kedysi vzbúrenci po 3. pražskej defenestrácii (23. mája 1618) vypovedali z krajiny a teraz ich v mene monarchie žaloval a navrhoval im tresty. Proces sa neriadil platným zemským právom, ale cisárskymi smernicami a obhajoba nesmela dostať slovo. Ako dôkaz viny stačil výrok súdu, že vina je všetkým „všeobecne známa“.

Pôvodne malo byť v tomto procese odsúdených na smrť celé direktórium povstania, teda 30 ľudí. Mešťan Martin Fruwein z Podolí sa zabil skokom z okna toalety skôr, ako bol predvedený k výsluchu a tak sa vyhol poprave. Napriek tomu dva týždne po jeho smrti, v čase popravy ostatných, jeho hlavu pribili na šibenicu na Konskom trhu (dnes Václavské námestie), telo rozštvrtili a pribili pred mestské brány. Pavel Kavka z Říčan, aj keď patril k direktóriu povstalcov, predsa sa dokázal z obvinení vďaka svojej výrečnosti „vysekať“ a miesto popravy ho čakal doživotný žalár na hrade Zbiroh. Posledný, ktorý ušiel meču kata Mydlářa, bol Jan Theodor Sixt z Ottersdorfu, staromestský mešťan a člen direktória. Ten bol na príhovory príbuzných u miestodržiteľa a aj s ohľadom na jeho zlý zdravotný stav, ktorý mu neumožňoval sa aktívne zúčastňovať činnosti direktória, na poslednú chvíľu omilostený a poslaný do vyhnanstva v Sasku.

Kolorovaný dobový drevoryt. Zdroj: Wikimedia.org
Justinián I. Veľký (482 – 565), Zdroj ilustrácie: Wikimedia.org
Kat a jeho pomocníci poslali v pondelok 21. júna 1621 na druhý svet 27 „českých pánov“, z toho boli tri osoby stavu panského, sedem rytierov a sedemnásť mešťanov. Samotná poprava trvala od skorej rannej piatej hodiny celé štyri hodiny až do deviatej hodiny a podľa dobových správ použil kat Jan Mydlář štyri meče. Niektorí odsúdenci boli najsôr podrobení iným trestom, ako uťatie ruky a pod., po zoťatí hlavy ešte aj rozšvrtení. Časť odsúdených, nižšie postavení mešťania, boli obesení. Najprísnejšie zo všetkých bol potrestaný práve Ján Jessenius, ktorému najskôr vyrezali za živa jazyk za to, že nabádal uhorské stavy k rebélii proti cisárovi, potom odsekli hlavu, nasledovalo rozštvrtenie tela a jeho rozvešanie na rôznych popravčích miestach v Čechách. Jesseniova hlava a jazyk skončili vystavená na veži.
Pamätná tabuľa na Staromestskom námestí v Prahe. Zdroj fotografie:Wikimedia.org
Bezhlavé a dokaličené telá popravených boli odovzdané rodinám, aby si ich pochovali. Dvanásť odseknutých hláv umiestnil kat do železných košov, aby ich neodniesli vtáci a koše potom pripevnili na Staromestskú mosteckú vežu. Hlavu Jáchyma Ondřeja Šlika, na prosby jeho vdovy, ktorá bola príbuzná miestokráľa Karola I., povolili sňať v máji 1622. Ostatných jedenásť hláv „zdobilo“ vežu v centre Prahy až do jesene 1631.
Lebka Jáchyma Ondřeje Šlika bola pôvodne pochovaná k telu v kostole Sv. Salvátora v Prahe. V roku 1998 ju Česká televízia vypátrala v rodinnej hrobke vo Veliši pri Jičíne. Zdroj fotografie: Česká televize

Pred svojou smrťou predpovedal Ján Jessenius: „Vedzte, že sa nájdu takí, ktorí hlavy naše, od vás potupne na divadlo vystavené, poctivo pochovávať budú!“ Stalo sa tak po jednom desaťročí, keď Prahu na krátky čas obsadili luteránske vojska saského kurfirsta. S nimi sa vrátili aj niektorí uprchlíci a pamätníci. Dôstojné pochovanie lebiek „mučeníkov“ patrilo k ich prvým aktivitám. „Pod Staroměstskou mosteckou věž přišli uctít hlavy synové, vnuci, příbuzní a přátelé popravených pánů. První úkol v ceremoniálu připadl někdejšímu městskému písaři Mikuláši Divišovi z Doubravína, kterého dala exekuční komise v roce 1621 přibít za jazyk k šibenici, pak vymrskat a vyhnat navěky ze země. Měl štěstí, že hřeb neporušil nervstvo jazyka, takže mohl mluvit,“ píše Jan Bauer v knihe „Bílá místa našich dějin“. Lebky, vrátane Jesseniovej, sňali a uložili do krabíc. Diviš si pamätal v akom poradí boli vyvesené, takže ku každej priložil lístok s menom, „aby se věděti mohlo, kterého z pánů direktorů která hlava jest“.

Krabice s lebkami boli uložené spolu do jednej truhly a 30. novembra 1631 sa v Týnskom chráme uskutočnil veľkolepý pietny akt. Potom boli zverené „dôveryhodným mužom“ aby ich pochovali na tajnom mieste. Ukázalo sa, že to bolo dobré rozhodnutie, lebo už v máji 1632 Prahu späť pre cisára obsadil generál Albrecht z Valdštejna a cisárska moc začala odvetu. V rámci nej pátrali aj po mieste úkrytu lebiek. Tajomstvo, kde sú, si navždy odniesli exulanti, ktorí opäť raz museli utekať pred Habsburgovcami do cudziny. Lebky nenašli cisárski komisári, ani českí národní buditelia v 19. storočí a ani súčasní historici.

Zdroj fotografie: Ceskatelevize.cz

Atmosféru stavovského povstania, jeho porážku a udalosti až po začiatok popráv „českých pánov“ natočila z pohľadu životného príbehu Jána Jessenia Slovenská televízia v rámci Československej televízie (ČST,1983) podľa námetu Vladimíra Körnera a v réžii Miloslava Luthera v štúdiách na Barrandove ako 5-dielny TV seriál „Lekár umierajúceho času“. Postavu Jána Jessenia stvárnil herec Petr Čepek a kata Jana Mydlářa si zahral Milan Kňažko.

Korene v Turci

Zdroj fotografie: Turcianske-jaseno.estranky.sk
Zdroj fotografie: Ceskatelevize.cz
Rod Jesenskovcov je historicky spojený s Turčianskym Jasenom. Baltazára, otca Jána Jessenia, poverilo v polovici 16. storočia hornouhorské zemianstvo úlohou získať finančnú pomoc pre boj s Turkami vo Vratislavi (Wroclaw). Tu sa oženil a 27. 12. 1566 sa mu tam narodil syn Ján. Ten študoval vo Wittenbergu a Lipsku filozofiu a medicínu. Na univerzite v Padove v roku 1591 absolvoval štúdia a tu si po prvýkrát uviedol svoje priezvisko ozdobené prídomkom – z Veľkého Jasena. Ako protestant nemohol však získať doktorát na padovskej katolíckej univerzite, diplom mu neskôr udelila pražská Karlova univerzita.
Matthäus Merian, st.: Ján Jessenius vyobrazený ako rektor Karlovej univerzity, rytina zo 17. storočia, Zdroj: Wikipedia.org

Ján Jesenský – Jessenius (1566 – 1621) najprv pôsobil ako praktický lekár v rodnej Vratislavi, kde sa oženil s Máriou Felsovou. Po dvoch rokoch stal sa osobným lekárom saského kniežaťa Wilhelma v Drážďanoch a po ďalších dvoch rokoch nastúpil na univerzitu vo Wittenbergu ako profesor anatómie, chirurgie a botaniky. Čoskoro ho zvolili za rektora. Na pozvanie astronóma Tycha de Brahe navštívil v júni 1600 Prahu a vykonal tam prvú verejnú pitvu v strednej Európe. Od roku 1602 žil v Prahe natrvalo a pracoval ako praktický lekár. Vykonal ešte niekoľko verejných pitiev. Mal dobré vzťahy s dvorom cisára Rudolfa II. ktorý sa zaujímal o astronómiu, alchýmiu a vedu. V roku 1608 sa Jesenius zúčastnil korunovácie kráľa Mateja vo Viedni. Stal sa aj jeho dvorným lekárom a historiografom. Po manželkinej smrti (1612) štyri roky cestoval po Európe. Pri návrate do Prahy v roku 1616 ho zastihol rozmáhajúci sa zápas českej šľachty s cisárom Ferdinandom II. o českú národnú slobodu. V roku 1617 bol zvolený za rektora Karlovej univerzity. V roku 1618 navštívil ako vyslanec Bratislavu s poslaním zabrániť zvoleniu Ferdinanda II. za uhorského kráľa. V tomto období nadviazal priateľstvo s turčianskym županom Révaiom. Po návrate do Prahy sa zapojil ako diplomat a rektor univerzity do odboja Čechov. Po porážke na Bielej hore bol 21. júna 1621 na Staromestskom námestí v Prahe popravený.

Prehľad správ

Najnovšie články