Prehľad správ

Najnovšie články

POLITICO.eu: Od kráľovnej po cisárovnú

Domáca politická scéna pozorovateľovi poskytuje podnetov až až, Rovnako dôležité,...

Život v Olympijskej dedine

Otvorila nám postava veľká ako hora. Valibuk Rus nepochopilo pozeral...

Čo potrebujete vedieť o opičích kiahňach

V posledných týždňoch sa aj naše médiá stredného prúde predbiehajú...

Klimatizácia v aute

Od tropických teplôt si zrejme neodpočinieme ešte celú prvú augustovú...

Prečo Biden (ne)musí odísť

Televízny duel medzi úradujúcim prezidentom Bidenom a jeho hlavným protikandidátom,...

Quo vadis Francúzsko?

Voľby do Európskeho parlamentu asi najviac otriasli Francúzskom. Najväčší volebný...

Tanky používané na Ukrajine sa kedysi vyrábali aj u nás

Priemysel v Československu pred rokom 1989 produkoval tisíce tankov a obrnených vozidiel. Tanky sa vyrábali v Martine a obrnené vozidlá v Detve a v Dubnici. Niektoré typy, prevažne po modernizácii, sa objavujú aj aktuálnom na ukrajinskom bojisku.

História československého zbrojárskeho priemyslu siaha hlboko do minulého storočia. O jeho kvalite pred II. svetovou vojnou hovorí fakt, že si po okupácii vo veľkom privlastňovali jeho kapacity a výrobky aj sily nacistického Nemecka. Po konci druhej svetovej vojny bol československý zbrojný priemysel preorientovaný na potreby ZSSR a jeho spojencov. Až do roku 1990 bola zbrojná výroba tankov, obrnených transportérov, ale aj ručných zbraní, munície a ostatného vojenského vybavenia v područí sovietskych politických a vojenských záujmov.

V Martine, v Závodoch J. V. Stalina, ako sa vtedy fabrika volala, sa od mája 1952 do konca roka 1956 licenčne vyrábal sovietsky tank T-34, ktorý sa preslávil počas druhej svetovej vojny. Po type T-34 nasledovala v Martine výroba samohybného dela SD-100, ktoré bolo zavádzané do výzbroje tankových plukov, v ktorých predstavovali asi jednu tretinu počtov techniky a nahrádzali nedostatok stredných tankov. Verzie SD-100 určené na export sa v armádach Egypta a Sýrie zúčastnili Suezskej (1956), Šesťdňovej (1967) a Jomkipurskej vojny (1973).

Po samohybných delách na výrobné linky v Martine nasledovali v sovietskej licencii typy tankov T-54 a T-55. Je to asi najvyrábanejší typ tanku v svetovej histórii. Od výroby prvého sériového kusu T-55 uplynulo vyše 70 rokov. Napriek tomu je dodnes v službách viacerých armád.

Potom, opäť raz podľa sovietskej licencie, prišiel do výroby hlavný bojový tank T-72, ktorý je pravdepodobne najpoužívanejší tank súčasného konfliktu na Ukrajine. Tento tank používajú obe bojujúce strany, každá vo svojej vlastnej modernizácii. Rusko vo veľkom používa výrazne modernizované tanky T-72B3, ktoré ponúkajú vyšší výkon, lepšiu ochranu posádky a technológie prevzaté z modernejších tankov T-90. Ide tak o ich lacnejšiu, ale stále veľmi schopnú alternatívu. Ruská armáda má k dispozícii aj ďalšie typy tankov, vrátane novších T-80 a T-90.

Ukrajinské ozbrojené sily vsádzajú prevažne na modernizovanú verziu tanku T-64, ktorý bol začiatkom 60. rokov odpoveďou na nové západné konštrukcie tankov. Jeho konštrukcia je odvodená z tanku T-55. Vývojom nového tanku sa v polovici 60. rokov 20. storočia zaoberali v Charkovskej konštrukčnej kancelárie závodu č. 75.

Tanky T-72 boli vyrábané licenčne v Československu a postupne nahradil výrobu tankov T-54/55. Tento typ vznikol vývojom zo staršieho tanku T-64. Výroba 72-ok u nás neprebiehala ideálne. Dôvodom bola vyššia technologická zložitosť ich výroby, vyššia cena a nedostačujúca výrobná kapacita závodu v Martine. Na výrobnej linke bol až do roku 1993, avšak už sa nevyrábal v tak veľkých sériách, ako predchádzajúce typy. U nás, ale aj v Poľsku, kde taktiež prebiehala licenčná výroba, sa vyrábali tanky T-72 pre exportné trhy, označované ako T-72 M. Tie boli oproti sovietskemu originálu ochudobnené o pár cenných vlastností. Mali horšie pancierovanie (nemali kompozitný pancier) a mali jednoduchší systém riadenia paľby.

Pôvodné tanky T-72 disponovali vznetovým motorom V12, ktorý mal výkon 580 kW. Hmotnosť záležala na konkrétnej verzii, napríklad exportné T-72M, vyrábané v Martine, mali byť vďaka absencii kompozitného panciera ľahšie. Hlavnú výzbroj tvoril 125 mm kanón s hladkým vývrtom, ktorý dopĺňal spriahnutý guľomet 7,62 a protilietadlový 12,7 mm guľomet na veži. Vďaka rôznym modernizáciám je tank T-72 stále významným hráčom na bojiskách aj v súčasnosti. Poľsko dnes využíva Tanky PT-91 Twardy, ktoré sú výrazne modernizovanými tankami T-72M s modernou ochranou, vrátane reaktívneho panciera, výkonnejším motorom a digitálnym systémom riadenia paľby. Túto modernizáciu navyše Poľsko ponúkalo ukrajinským ozbrojeným silám.

Bojové vozidlo pechoty tak, ako ho poznáme aj z dnešného ukrajinského bojiska, sa prvýkrát v ozajstnom horúcom konflikte objavilo údajne v sovietsko čínskom pohraničnom spore, ktorý vypukol 2. marca 1969 po tom čo čínski vojaci tajne prenikli na Damanský ostrov (čínsky Zhenbao) uprostred hraničnej rieky Ussuri na ktorý si nárokoval ZSSR. U nás sa myšlienka na výrobu takéhoto typu obrneného vozidla objavila podpisom licenčnej zmluvy v roku 1966 na základe ktorej bola do Československa dodaná výrobná dokumentácia k prvej generácii sovietskeho obojživelného pásového bojového vozidla pechoty (BVP-1 / BMP-1), ktoré je u nás známe pod označením BVP (Bojové Vozidlo Pechoty).

Stroj váži cca 13 ton a je poháňaný šesťvalcovým vznetovým motorom. Dosahuje maximálnu rýchlosť 65 km/h a vo vode pláva rýchlosťou 7 km/h. Výzbroj tvorí poloautomatický kanón kalibru 73 mm, spriahnutý s guľometom kalibru 7,62 a nechýba ani odpaľovacie zariadenie pre protitankové strely Maljutka. Pre svoju silnú výzbroj stroje BVP-1 západné krajiny (NATO) započítavali v svojich štatistikách a plánoch medzi tanky.

BVP-čka pre československú armádu (ČSĽA) a na export sa vyrábali v závode PPS Detva. Výroba sa rozbehla v roku 1970 a ukončená bola až po roku 1989. Spolu bolo vyrobených 17.697 kusov (z toho 402 vo veliteľskej verzii). Až 90 percent produkcie bolo určených na vývoz. Veľká časť smerovala do štátov Varšavskej zmluvy a spriatelených afrických a stredovýchodných štátov. Súčasne však prebiehala aj výroba v ZŤS Dubnica nad Váhom, odkiaľ malo byť exportovaných zhruba 5.100 vozidiel BVP-1 do bývalého ZSSR.

Rusko stále disponuje bojaschopnými BVP-1, ktoré sa teraz objavujú aj na Ukrajine. Z dostupných informácií vyplýva, že ich zrejme využívajú predovšetkým jednotky separatistických republík. Je však možné, že nimi disponujú aj pravidelné jednotky ruskej armády. Tá sa pred pár rokmi rozhodla vozidlá BVP-1 ľahko modernizovať.

Oveľa častejšie sa však na ukrajinskom bojisku objavuje druhá generácia bojového vozidla pechoty – BVP-2, ktorá sa tiež vyrábala u nás. Vychádzala z prvej generácie a prinášala množstvo technických vylepšení, vrátane lepšej priestupnosti terénom a vylepšenej výzbroje. Jeho licenčná výroba prebiehala opäť v ZŤS Detva a v ZŤS Dubnica. BVP-2 malo pod kapotou vidlicový šesťvalec UTD-20/3, disponujúci výkonom 225 kW, hmotnosť ale vzrástla na viac ako 14 ton. V rámci modernizácie dostalo vozidlo nový typ pásov a upravené tlmiče. Novú výzbroj tvoril 30 mm automatický kanón s lepším rozsahom námeru, ktorý opäť dopĺňal spriahnutý guľomet a nechýbal ani systém odpaľovania protitankových striel Fagot a Konkurz.

S ohľadom na krátku dobu produkcie, ktorá prebiehala iba medzi rokmi 1987 až 1989, malo vzniknúť necelých 350 kusov. Väčšina mala byť zavedená do výzbroje československej armády, zvyšok zrejme opäť putoval na export do spriatelených krajín, alebo do ZSSR. Na Ukrajine sa bojové vozidlá pechoty BVP-2 objavujú na oboch stranách konfliktu.

Československá zbrojná výroba v minulosti dosahovala obrovské rozmery. Kniha „Československé tankové sily 1945-1992“ od autora Vladimíra Franceva uvádza, že medzi rokmi 1945 až 1992 Československo vyviezlo približne 35.000 obrnencov. Malú krajinu to radilo medzi exportérmi zbraní na tretie miesto. Ale… Zbrojárska výroba takéhoto rozsahu na Slovensku bola odsúdená na zánik, ktorý prišiel takmer zo dňa na deň.

K postupnému utlmovaniu zbrojárskej produkcie došlo ešte pred nežnou revolúciou. V roku 1988 bol na rokovanie vlády predložený návrh na postupné zastavenie tankovej výroby. Vláda ČSSR prijala dva zásadné dokumenty, ktoré rozhodli o rušení zbrojárskej výroby. V júli 1988 najskôr prišlo uznesenie č. 112/88, ktorým sa rozhodlo o útlme zbrojárskej výroby a zastavení niektorých projektov. Ešte ďalej išlo uznesenie č. 84/89 z 21. septembra 1989. V ňom už boli stanovené konkrétne termíny ukončenia zbrojárskej výroby. Produkcia tankov v ZŤS Martin sa mala skončiť do konca roka 1990.

Martinská fabrika mala prejsť na civilnú výrobu. Podľa vyjadrenia bývalého generálneho riaditeľa Závodov ťažkého strojárstva (ZŤS) Martin, pána Jozefa Uhríka, pre stránku Aktuality.sk (2016), bola firma najziskovejšia strojárska organizácia v celom Československu. Jej profit niekoľkonásobne prevyšoval ostatné podniky. Socialistický systém plánovaného hospodárstva ju však nútil, aby všetky zárobky podnik odvádzal do centrály, ktorá potom zdroje prerozdeľovala. Vedenie ZŤS-ky plánovalo v Martine rozbehnúť spoluprácu s firmami z kapitalistických krajín. Už pred rokom 1989 mali v niektorých podnikoch dohodnutú licenčnú výrobu s Nemcami. Chceli sa zamerať na produkciu stavebných strojov, či poľnohospodárskej techniky.

Prvý ponovembrový prezident Československa Václav Havel si u veľkej časti Slovákov vyslúžil prívlastok hrobára slovenskej zbrojárskej výroby. Takéto obvinenie sa sype na jeho hlavu už od začiatku 90. rokov. Václav Havel, v zmysle jeho robenia „nepolitickej politiky“ verejne oznámil konverziu – útlm zbrojárskej výroby v srdci výroby tankov a to priamo počas prezidentskej návštevy fabriky v Martine. Prišiel tam krátko po revolúcii a robotníkom potvrdil to, o čom rozhodli ešte komunisti, len to to tak nahlas ako on nepovedali – tanky sa prestanú vyrábať, lebo už o tento ich výrobok nie je záujem a mnohí odberatelia neplatia.

Na margo

Medzitým, po troch desaťročiach, sa svet opäť raz mení a po úrodnej ukrajinskej černozemi sa miesto traktorov preháňajú tanky a bevepéčka. Vojna oživuje zbrojársky priemysel, štáty hovoria o miliardách do zbrojenia. Ale pre tanky a bevepéčka zo slovenských fabrík platí myšlienka starogréckeho filozofa: Dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš! Svedčí o tom aj správa z tohto týždňa: „Slovensko vylepší armádu novými obrnenými transportérmi z Fínska. Potvrdil to minister obrany Jaroslav Naď (OĽANO). Ozbrojené sily by mali dostať 76 nových kolesových vozidiel za približne 430 miliónov eur. Schváliť to musí ešte vláda. Pri výbere transportérov sa 60-členná expertná komisia rozhodovala medzi vozidlami z Česka, Fínska, Rumunka, zo Španielska a Spojených štátov. Najlepšiu ponuku predložili Fíni s obrnenými vozidlami Patria.“ Aký je to asi pocit, keď si ako fínsky (rumunský…) výrobca uvedomíte, že budete vyrábať pre armádu krajiny, ktorá v období 1945 -1992 okrem potrieb vlastnej armády vyrobila a vyviezla do sveta priemerne ročne 750 tankov a bevepéčok…?