Bol pondelok 8. septembra 1941 a prebiehal už 79-ty deň vojny Nemecka so Sovietskym zväzom. Pre obyvateľov Leningradu (od roku 1991 sa volá opäť Petrohrad), druhého najväčšieho mesta v krajine, to bol deň, keď sa im radikálne zmenil osud. Vojaci nemeckého Wehrmachtu v rámci operácie Operation Nordlicht (Polárna žiara) uzavreli okolo mesta blokádu.
Leningrad predstavoval pre Sovietsky zväz dôležité priemyselné centrum. Bol tam najväčší prístav v krajine, hlavné sovietske závody na výrobu ocele a lokomotív, závody strojárskeho a elektrotechnického priemyslu, nachádzal sa tam aj najväčší gumárenský závod vo vtedajšej Európe.
Otázka, či mesto padne alebo sa uháji, mala zásadný symbolický a vojensko-strategický význam. Symbolický preto, že Leningrad bol do revolúcie sídlom ruských cárov a mestom, v ktorom začala boľševická revolúcia. Vojensko-strategický z dôvodu, že mesto bolo v tej dobe poslednou základňou sovietskej baltskej flotily a ako jedno z mála miest bol Leningrad silne bránený. Preto sa J. V. Stalin a velenie Červenej armády rozhodli mesto za každú cenu pred Hitlerom ubrániť.
Hitlerov zámer bol jednoznačný. Zrovnať mesto so zemou. Od 21. augusta 1941 sa nemecká skupina armád Sever sústredila na jediný cieľ: čo najrýchlejšie a čo najpevnejšie utiahnuť okolo mesta obruč a pripraviť jeho obrancov aj obyvateľstvo o všetky možnosti zásobovania. Zovretie okolo mesta bolo uzatvorené 8. septembra 1941.
Blokáda Leningradu mala ako rad iných nemeckých operácií na sovietskom území genocídny charakter. Cieľom bola nielen vojenská porážka nepriateľa, ale aj zničenie všetkých, ktorí boli na danom území. Nacistické velenie vychádzalo z predpokladu, že by nemalo prijímať kapituláciu mesta, pretože kapitulácia ako vojnový akt by ich nútila postarať sa o civilné obyvateľstvo. Preto sa Nemci snažili zabrániť akýmkoľvek pokusom o útek ľudí z mesta, aj keď išlo napríklad o ženy, starých ľudí alebo deti.
Na blokáde Leningradu sa podieľalo, ako spojenec Nemecka, aj susedné Fínsko. Jeho armáda uzatvárala Leningrad zo severu. Viacerí historici sa zhodujú v tom, že obrana Leningradu by rýchlo podľahla útokom nemeckých vojsk, keby fínske jednotky pokračovali v útoku na sovietske územie aj mimo hraníc Fínska. Fínsko totiž nepovolilo Nemcom použiť svoje územie pre ich útok na mesto a odmietalo sa na ňom aj podieľať. Fíni v podstate pri postupe k Leningradu len dobyli naspäť časti svojho pôvodného územia o ktoré prišli v tzv. Zimnej vojne so Sovietskym zväzom (1939 /1940), ale starú fínsku hranicu odmietli ďalej prekročiť. Ich vodca, poľný maršal Carl Gustaf Emil Mannerheim (1867–1951), bývalý predrevolučný cársky generál, vo svojich pamätiach neskôr uviedol, že nechcel, aby fínska armáda prispela k predpokladanému totálnemu zničeniu Leningradu.
Obyvateľom Leningradu ostali len dve možné spojnice so svetom. Jedna viedla cez Ladožské jazero a druhou možnosťou bol vzdušný priestor.
Mesto okrem delostreľby čelilo aj neustálym bombardovacím útokom nemeckého letectva. Do obrany Leningradu bola zapojená nielen pechota, ale aj námorníci z vyradených lodí. Vrátane krížnika Auróra, ktorého výstrel bol v roku 1917 signálom k začatiu Októbrovej revolúcie.
Nemci nedokázali mesto dobyť. Ich útoky boli opakovane obrancami odrážané. Blokáda Leningradu sa tak stala najhorším a najdlhším obliehaním v rámci 2. svetovej vojny a o ide aj o jedno z najdlhších obliehaní v celej ľudskej histórii. Od 8. septembra 1941 až do 27. januára 1944 čelili obyvatelia Leningradu hladu, zime a neustálemu bombardovaniu a ostreľovaniu delostrelectvom. Jedinou spojnicou s okolitým svetom zostala v najhorších fázach obliehania, najmä v zime 1941 – 1942, tzv. “Cesta života” vedúca cez zamrznuté Ladožské jazero, kde bol ľad natoľko silný, že uniesol nákladné automobily dovážajúce do Leningradu potraviny.
Svedectvom o umieraní obyvateľov od hladu je denník 11- ročnej Táni Savičevovej, kde sa píše o hladovaní a smrti jej sestry, babičky, brata, strýka, ďalšieho strýka a Táninej matky. Posledné tri poznámky hovoria „Savičev zomrel“, „Všetci zomreli“ a „Zostala iba Táňa“. Krátko po skončení blokády zomrela aj ona na progresívnu dystrofiu. Jej denník použila sovietska prokuratúra ako dôkaz genocídy v Norimberskom procese.
S blokádou sa spája jedno strašné tabu – kanibalizmus. NKVD zaznamenala viac ako 1700 prípadov ľudožrútstva. Neoficiálne čísla boli ešte vyššie. Mŕtvoly boli odcudzené z márnic, na cintorínoch, alebo ich zdvíhali priamo z ulíc. Došlo aj k vraždám živých ľudí. V správe riaditeľstva NKVD Leningradského regiónu z 26. decembra 1941 sa píše : „21. decembra V.F. Vorobjov, 18 rokov, nezamestnaný, zabil svoju starú mamu Maksimovú (68) sekerou. Telo rozsekal na kúsky, pečeň a pľúca uvaril a zjedol. Pri obhliadke bytu boli nájdené časti tiel. Vorobjov vypovedal, že vraždu spáchal z hladu. Znalecký posudok zistil, že Vorobjov bol rozumný. “
Veľká časť z viac ako milióna zomretých civilistov pripadá na vrub prvej zimy z prelomu roku 1941 na rok 1942. Na jar 1942 sa na predmestiach, ktoré zostali neobývané, ale aj v parkoch v meste zriadili kuchynské záhrady na pestovanie zeleniny, zlepšovalo sa zásobovanie potravinami, úmrtnosť sa znížila a dokonca sa čiastočne obnovila aj prevádzka hromadnej dopravy. Do mesta dorazil partizánsky konvoj z okupovaných oblastí. Partizáni prešli stovky kilometrov za nepriateľskými líniami a 29. marca doviezli obyvateľom mesta 223 povozov s 56 tonami múky, obilia, mäsa, hrachu, medu a masla.
Uprostred hladu a hrôzy vznikali aj umelecké diela. Hudobný skladateľ Dmitrij Šostakovič (1906-1975) zložil v obliehanom Leningrade prvé tri časti siedmej (Leningradskej) symfónie. Súkromne o nej poznamenal, že ide o protest nielen proti nemeckému fašizmu, ale aj proti všetkým tyraniám a totalitám. Najpamätnejšie predvedenie tejto symfónie sa uskutočnilo 9. augusta 1942. Na mesto padali bomby, vyčerpaný, oslabený a hladujúci orchester hral v zaplnenej koncertnej sieni pre hladujúce publikum. Predstavenie bolo vysielané po celom meste prostredníctvom ampliónov.
Od prvých dní obliehania Červená armáda nezastavila svoje pokusy o prienik do mesta. Všetky štyri veľké útočné operácie v rokoch 1941-1942 sa však skončili neúspechom. Obe strany zaznamenali počas blokády rozsiahle straty vojakov i techniky. Nemecká skupina armád Sever stratila 600 tisíc mužov. Sovietsky zväz okrem viac ako milióna civilných obetí prišiel v Leningrade podľa knihy „Bitva o Leningrad 1941 – 1944“, (vyd. Naše vojsko, r. 2011) od amerického vojenského historika Davida M. Glantza, o viac ako tri milióny vojakov.
Od polovice do konca januára 1943 sovietske vojská uskutočnili oslobodzovaciu operáciu Iskra. Získali 10 až 15 km široký koridor južne od Ladožského jazera, kadiaľ bolo obnovené pozemné spojenie so zvyškom ZSSR. Koridor, ako aj celé mesto, však zostali aj naďalej v dostrele nemeckého delostrelectva.
Sovietske jednotky začali 15. januára 1944 rozsiahlu útočnú operáciu, ktorá mala zahnať Nemcov ďalej od mesta. Sovietski vojaci prerazili na všetkých dôležitých komunikačných uzloch blokádu Leningradu až 27. januára 1944 a ukončili 872-dňovú blokáda mesta, ktorá si vyžiadala vyše milión mŕtvych obyvateľov, z ktorých viac ako 600 tisíc zahynulo priamo v obkľúčenom meste a ďalších 400 tisíc pri evakuácii.
Putinovova rodina a blokáda Leningradu
Na životnom príbehu ruského prezidenta Vladimíra Putina sa podpísala blokáda Leningradu. Putinov otec, tiež Vladimír, narukoval do Červenej armády a krátko po začiatku vojny bol ťažko zranený na oboch nohách v bitke o takzvaný Nevský pjatačok, ktorá prebiehala asi päťdesiat kilometrov od mesta. Wehrmacht a Červená armáda tam niekoľko mesiacov zvádzali ťažké boje o prechod rieky Nevy. Vladimír Putin starší skončil v kritickom stave v lazarete. Nikdy sa už úplne nezotavil. Zle došľapoval na obe nohy a chodenie mu spôsobovalo fyzickú bolesť.
S manželkou Máriou Ivanovnou mal v tom čase, v poradí už druhého, osemročného syna. Prvý syn im zomrel niekoľko rokov pred vojnou. Putinovci sa ocitli v obkľúčenom meste v krutých podmienkach. Kvôli situácii v obkľúčenom meste býval ich druhý syn v jednom z detských domovov prevádzkovaných vedením mesta. Tie vznikli preto, že boli schopné deťom zabezpečiť aspoň základné stravu na prežitie, na rozdiel od mnohých rodičov, ktorí sami bojovali o život. Nie všetky deti sa podarilo takto zachrániť. Putinových syn zomrel.
