Quo vadis Francúzsko?

Minister financií Bruno Le Maire – pilier Macronovej liberálnej strany – získal cenu za najapokalyptickú diagnózu vyslovenú na zastávke v kampani v severnom Francúzsku. Le Figaro ho citoval, že „krajina ide ku psom“.

Takéto horké zúfalstvo predstavuje problém pre budúcnosť Francúzska. Jednou z najväčších otázok, ktorým čelí francúzska politika, napokon je, kto zaplní masívne vákuum v politickom centre, keď sa Macronovo prezidentovanie v roku 2027 skončí.

Tí, ktorí hľadajú v liberálneho spasiteľa, budú sklamaní. Macronova centristická koalícia riskuje, že bude zničená v hlasovaní v dvoch kolách – 30. júna a 7. júla – ľavicou aj krajnou pravicou. Medzitým sa zdá, že prezidentovi spojenci skôr hľadajú únikovú stratégiu ako slávu v slávnom poslednom boji.

Ostré komentáre o francúzskom prezidentovi, ktoré sa kedysi len šepkali, sa teraz vyjadrujú otvorene. Macronovi lojálny Le Maire povedal vo francúzskom rozhlase, že líder sa rozhodol rozpustiť parlament sám – a že toto rozhodnutie „vyvolalo v našej krajine, medzi Francúzmi všade úzkosť, nepochopenie a niekedy aj hnev“.

To je rozhodne nesúhlasná poznámka od Le Maire, ktorý bol len pred niekoľkými týždňami tipovaný ako Macronov nominant na úlohu všemocného komisára EÚ pre hospodárstvo s cieľom presadiť priemyselnú agendu krajiny v Bruseli.

Rýchle odchody
Načasovanie parlamentných volieb ochromilo Macronových spojencov, ktorí sa ešte ani nezačali vzpínať pred duelom s krajne pravicovou nepriateľkou Marine Le Penovou v budúcich prezidentských voľbách v roku 2027.
Macron sa nemôže uchádzať o znovuzvolenie, a niekoľko koaličných partnerov vrátane premiéra Gabriela Attala, bývalého premiéra Édouarda Philippa a ministra vnútra Géralda Darmanina sa spoliehali na jeho prácu.

Teraz, keď sa politický stred otriasa, niektorí idú vlastnou cestou a vytyčujú viac nezávislých platforiem.

Medzitým sa zdá, že konečná cena – prezidentský úrad – je ešte vzdialenejšia. „Odštartovalo to preteky o nástupníctvo, ale zatiaľ čo cieľom bolo ovládnuť palác, teraz ide o zdedenie prístrešku,“ povedal Benjamin Morel, politológ z parížskej univerzity Panthéon-Assas.

Macron si však neláme hlavu s tým, že vo svojom najnovšom hazarde riskuje politický kapitál svojich spojencov. “Je možné, že existujú osobné ambície, ktoré boli zmarené súčasnými zmenami, to je riadne dotknuté.” Ale to nie je dôležité, stojíme pred historickým momentom pre národ,“ povedal minulý týždeň na tlačovej konferencii.

Na čele rebríčka tých, ktorých ambície boli zmarené, je Attal. Mladý premiér, ktorý na čiernobielej fotografii sedel oproti Macronovi, jasne dostal telesný úder. Po 24-hodinovom vyhýbaní sa verejnosti sa Attal minulý utorok opäť objavil, aby znevážil Macronovo rozhodnutie ako „náhle“ a „brutálne“.

Napriek jeho zjavnému zdeseniu nad rozhodnutím rozpustiť parlament sa neskôr zhromaždil a trval na tom: „Teraz nie je čas na výčitky.

Ale čo sa stane Attalovi? Pred Macronovým volebným gambitom bola 35-ročná vychádzajúca centristická hviezda – ktorá je populárnejšia ako prezident – pripravovaná na prvé miesto.

Vo voľbách do EÚ bol napokon Attal tou mladou tvárou, ktorú poslali do diskusie proti Jordanovi Bardellovi, rovnako čerstvého lídra Národného zhromaždenia. Je iróniou, že Bardella je teraz tipovaný ako nástupca Attala v Matignone, majestátnom sídle francúzskych premiérov.

„Vzhľadom na to, že Attal bol veľmi zapojený do európskych volieb ako zbraň proti Bardellovi, veľká porážka, ktorú utrpela Macronova strana, nepomôže jeho vyhliadkam. Bude tiež trpieť, keďže sa propaguje ako Macronov prirodzený nástupca,“ povedal Bruno Cautrès, výskumník v oblasti politiky z inštitútu Sciences Po.

Attal bol tiež ponížený tým, že bol vylúčený z nedávnych politických konzultácií Macrona, a to napriek skutočnosti, že predčasnými voľbami sa takmer určite skončí jeho premiérstvo.

Na fotografii po boku Attala je minister vnútra Darmanin, ktorý si tlačí ruky – ako v modlitbe – na tvár. Na druhej je predsedkyňa Národného zhromaždenia Yaël Braun-Pivet, ktorý si zachmúrene robí poznámky. Web POLITICO sa dozvedel , že povedala Macronovi, že si myslí, že robí zlé rozhodnutie; neskôr povedala, že si myslela, že „existuje aj iná cesta“, a to skôr budovania koalície ako vyhlasovania volieb.

Stred nevydrží?
Potom je tu bývalý premiér Philippe, ktorý si očividne udržiaval odstup – dokonca zmizol, aby sa nadýchal morského vzduchu v Le Havre, normandskom prístave, ktorého starostom sa stal v roku 2020. Philippe, ktorý zastával funkciu premiéra v rokoch 2017 až 2020, býval považovaný za budúceho centristického prezidenta krajiny, ale dlho sa trápil so sľubom, že zostane „slobodný, ale lojálny“ Macronovi.

V posledných dňoch sa Philippe pevnejšie dištancoval od Macronovho vnútorného kruhu, pričom porážku vo voľbách v EÚ označil za „odmietnutie prezidenta“ a spochybnil, či by sa mal Macron zúčastniť kampane. V nadchádzajúcich parlamentných voľbách bude Philippeho skupina „Horizons“ po prvý raz kandidovať ako samostatná strana, čo znamená určitú finančnú nezávislosť. Začal tiež pestovať vzťahy s konzervatívnymi politikmi z Les Républicains .

„Koalícia francúzskeho prezidenta sa rýchlo rozpadá a koaliční partneri sa odtrhávajú,“ povedal politológ Morel.

Ale hoci Philippe, ktorý je stále populárny pre svoje riadenie pandémie koronavírusu, sa posledné štyri roky vyhýbal národnej politike, riskuje smrteľné zranenie, ak sa voliči obrátia proti Macronovmu táboru.

Podľa Morela parlamentné voľby pravdepodobne posilnia ľavicu a Národné zhromaždenie Le Penovej, ktoré budú v roku 2027 považované za najsilnejšie alternatívy. Po Macronovi „hrozí, že stred sa opäť stane miestom, kde budú politici umierať,“ povedal.