Už je tu zas

Ťažko nájsť zmienku z toho obdobia, že Vladimír Mečiar vtedy bojoval proti okrádaniu spoločnosti, lebo ako inak nazvať krádeže desiatok miliónov eur, ktoré odtiekli do súkromných rúk? Veď už vtedy bolo slovenské zdravotníctvo finančne podvyživené, rovnako ako školstvo, domovy dôchodcov, internáty boli tiež už vtedy v dezolátnom stave, rovnako ako železnice a cesty. Prečo vtedy nebojoval, keď bol predsedom koaličnej strany za „dôstojnosť“ života obyčajných ľudí? 

Dôležitejšie je, že tento samozvaný bojovník proti rozvratu spoločnosti a nedôstojnosti zabudol na to, ako nedôstojne kedysi vládol ako premiér on sám. Až tak, že voľby v roku 1998 boli akoby referendom za, alebo proti jeho osobe. V jeho veku, tá jeho posvätná slonia pamäť, ktorou sa kedysi dávno hrdil, keď skúšal ministrov na ktorej strane predloženého materiálu je to a to, už dnes asi zlyháva.

Asi zabudol, ako už po odvolaní z postu premiéra ešte nad ránom rozdával verným fabriky a kúpele. Iste už zabudol ako o pár mesiacov na to, porozdával pod zámienkou vytvorenia „slovenskej kapitálotvornej vrstvy“ fabriky svoji klientom. Zabudol ako jeho „kapitálotvorní“ ľudia podojili slovenské banky, lebo si po úvery do nich chodili, ako srnky v zime do krmelca, až tak, že slovenských občanov záchrana bánk stála stovky miliárd vtedajších korún. 

Zabudol, ako jeho vtedajší „najkrajší minister“ Alexander Rezeš za babku dostal od neho VSŽ a kam túto vlajkovú loď slovenského hospodárstva priviedol? 

Až na malé svetlé výnimky Mečiarom novovytvorený kapitalisti a im darované podniky skončili v krachu. Keby si chcel osviežiť pamäť, tak nech sa spýta svojej dcéry na filmové štúdiá Koliba v Bratislave. V lepšom prípade darované podniky mečiarovci zachránili pred bankrotom tak, že ich predali za slušné peniaze, rozhodne väčšie ako za ne štátu zaplatili, do zahraničných rúk. Napríklad taký Slovnaft. Rozdiel zostal na kontách tejto novej smotánky.

Mečiar už iste zabudol, že za jeho vlády sa tajná služba, ktorá má štát a občanov chrániť, zmenila na zločineckú organizáciu spolupracujúcu s ozajstnou mafiou (prípad únosu Michala Kováča ml. a prípad vraždy Róberta Remiáša). Mečiarovi obhajcovia povedia, že tí po ňom, mená si ľubovoľne doplňte, rozkradli a svojim verným rozdali viac ako on! Možno je to pravda, možno nie, ale Mečiar je neodškriepiteľne zakladateľom nášho doteraz metastázujúceho systému politického klientelizmu. On začal odmeňovať funkciami a obrovskými majetkami verných ľudí a na nich nalepených politických zlatokopov. 

Jeho HZDS a jeho vláda, ktorej bol dlhoročným premiérom, boli hlavnými silami, ktoré tu po januári 1993 založili systém uplatňovania moci hrubej väčšiny. Predsa on začal s popieraním demokratických pravidiel a zvyklostí. Pamätníci si iste spomenú na excesy „noci dlhých nožov“ v slovenskom parlamente (december 1994). Bola to noc, kedy sme sa stali čiernou dierou uprostred strednej Európy a trvalo roky, kým sme sa z nej vyhrabali. 

Vladimír Mečiar mohol byť úspešný len v istej dobe. Priala mu vtedajšia veková a vzdelanostná skladba obyvateľstva, priali mu aj očakávania más od politiky a politikov. On sa svojho času do toho trafil najviac, na rozdiel od takého predsedu KDH Jána Čarnogurského, ale dnes je už Mečiar úplne, ale úplne mimo výseče záujmu a očakávaní voličov. Jeho návrat je už len kamienok do dnešnej bizarnej situácie, kedy si rôzne čudné politické figúrky zakladajú strany bez politického ukotvenia mysliac si, že marketing a krátka pamäť voličov stačia na úspech.

Mečiar asi pri svojom návrate vsádza viac ako na marketing na reminiscencie. Len nikto mu nepovedal, že jeho bývalí voliči už nie sú a že ide vlastne k volebným vyvolávať duchov. Môže sa tak akurát riadne zosmiešniť.