Som športový analfabet…

Jediné, pri čom sa nehanbím ukázať svoje ako tak nadobudnuté schopnosti, je plávanie
a korčuľovanie. Zvyšok akéhokoľvek pohybu, čo by sa dalo nazvať športom, sa u mňa akosi
nevyvinulo….ešte aj plazenie a kolenačkovanie v mojom rannom detstve som viac menej preskočila
a rovno som ako 7 mesačná začala chodiť.

Rada chodím…nemám na mysli také to niekoľko hodinové rajdanie sa po nákupných
centrách. A na Mont Blancu by ste ma tiež márne hľadali, ale také zdravé vyhodenie si z kopýtka po
Gaderi, nejaké tie Serpentíny, Katova Skala, prípadne Delo dávam s prehľadom a jemne oroseným
čelom.

Dieťa bolo u babiny na prázdninách, v hlave zmätok z práce a z toho pramenil šialený nápad!
Však a čo, celý rok som nikde nebola, leto presedela na zadku v robote…maximálne tak na
prechádzke so psami… „Hybaj Mici na Hole….bude sranda, vypustíš paru, premasíruješ lymfu, dáš na
frak kamke celulitíde…“ Voda, nejaký ten zdravý cukor, trekové topánky na nohy, rozkošné
veľavravné tričko, because style must be….
No pri takýchto spontánnych nápadoch treba mať na pamäti dve dôležité zásady:

1) Ber zo sebou niekoho, kto je psychicky odolný a dokáže sa vyrovnať s tvojimi prípadnými
návalmi zlosti, preklínaním, nadávaním, pľutím, hundraním, funením a čiastočnou slepotou.

2) Ak na ten kopec raz vyjdeš ….. skôr či neskôr, musíš zísť aj dole!

Problém bol, že dané múdre rady mi do teraz nikto nepovedal! Takže už pri druhej zákrute zo mňa
kvapkalo, akoby som práve vyšla z bazéna. O ďalšie tri zákruty, som už iba blúdila očami po tých
zelených škvrnách (štandardný človek tam vidí stromy) a hľadala toľko ospevovanú, bájnu lanovku….
Akýkoľvek odpor? Nemožný! Nadávanie? Nezrealizovateľné! Bedrové kĺby ma nielen fyzicky, ale aj
psychicky boleli a priam som cítila, ako spaľujem ten majonézový šalát s klobásou, čo som jedla ešte
na Veľkú noc…..neviem ako, no GPS súradnice zahlásili Delo!….teda asi….lebo tá hmla, ktorú som
videla, som vraj videla iba JA. Moje kognitívne schopnosti úplne vymizli, komunikácia prebiehala ….
neprebiehala…. pazvuk „heeee“, bola jediná mentálna zručnosť, ktorej som bola ako tak schopná.
Skrátim to…..Vraj som vyšla až ku chate. Úplne presne si to nepamätám, pretože strata
orientácie, pamäte, sekundárna hluchota a svalová paralýza prišla ruka v ruke s narastajúcou
nadmorskou výškou. A ak sa pýtate, ako som zišla dole, tak k tomu vám poviem iba jedno. Vďaka
bohu za gravitáciu.

PS: Po tomto zážitku hláška: „Když to neumíš, tak na to nelez!“ dostala v mojom živote úplne iný
rozmer.

VAŠA MICI