Troska v Louboutinkach

Všeobecne, ženy milujú nakupovanie.
Tento segment je rozdelený do dvoch kategórií, pred 30-tkou a po 30-tke. V závislosti od počtu detí,
sa dĺžka nakupovania predlžuje a ďalej delí na:

1) bezvýhovorkové trajdanie po meste
2) musím vypadnúť z tohto cvokhouse-u
3) fakt nemám čo na seba, lebo ten nový prášok mi scvrkáva oblečenie

Na základe vyššie uvedenej schémy som prišla na to, že:
1) Musím vypadnúť
2) Ak nechcem spáchať rituálnu samovraždu, musím zmiznúť z dosahu tých malých ľudí, čo žijú
okolo mňa
3) Alebo ak nechcem spáchať vraždu kohokoľvek iného v mojej blízkosti, musím ísť…hocikam
4) Neuškodilo by vidieť módne „hajlajty“ aj naživo a nie len v časopise
5) Vypadnúť z domu – opakujem sa, ale je to ústredný bod programu!

Nahodila som sukénku, tričko, sačko, okuliare cez pól tváre a obula ihličky s takou tou červenou
podrážkou (btw. tie topánky treba oceniť za svetla v meste, nie sedieť v nich v tmavom bare).
Vyčančaná som teda išla. Plná entuziazmu som híkala, obchytkávala, prirovnávala a tešila sa z nových módnych výstrelkov. Tento stav trval presne do vtedy, kým som nevošla do kabínky a nesnažila sa narvať do šiat o dve čísla
menších ako je moja (jemnučko pripúšťam) asi, možno, zhruba moja skutočná veľkosť.
Spotená, upachtená a nas…hnevaná som si povedala, že aj tak sa všetko šije v Číne. U nich je veľkosť
L naše XS a logicky teda vôbec nemám veľký zadok, a ešte by sa mali aj zamyslieť nad tým nehorázne
pokrúteným a mätúcim zrkadlom a vymeniť ho! Div sa svetu, ďalšie moje kroky viedli do potravín,
lebo predsa potrebujem podpornú liečbu po prežitom psychickom ataku. Potraviny sa skutočne
nakupujú o niečo jednoduchšie. Nejaké tie pomaranče, rožky, cestoviny, saláma, guľôčky do záchodu
a áno, aj víno. Vysmiata som vyšla z obchodu, hudba v ušiach, brada zdvihnutá viac ako vyššie, vietor
mi filmovo vial vo vlasoch, cítila som sa ako skutočná filmová hviezda s úsmevom od ucha k uchu…..a
odrazu len krútim vo vzduchu rukami. Kabelka a taška s nákupom mi vejú okolo uší. Zo všetkých síl sa
snažím udržať rovnováhu, no aj tak sa rútim k zemi…Auuuuuuu…prvé čo som videla boli kotúľajúce
sa pomaranče až niekde k Tatra Banke, rozbité záchodové guličky, rozbalená saláma vedľa mňa na
dlažbe…a ja…napoly bosá…S inštinktom alfa samice som sa v sekunde postavila a snažila zachrániť
topánku. Kým som sa pokúšala vyrvať zaseknutý opätok z pomedzi zlomených dlažobných kociek,
prekliala som všetkých. Úplne všetkých. Od architekta, obkladačov dlažby zásobovačov, smetiarov,
kolobežkárov, cyklistov, bývalých aj aktuálnych, viac či menej známych poslancov a ich neschopnosti
čokoľvek urobiť alebo vyriešiť pokým im nekvapká do rodinnej kasičky, prekliala som dokonca jaj
budúce generácie voličov, rozpočet…skrátka celé mesto! No a čo…veď ja trpím…JA! Nebyť všetkých
mojich devastačných zranení, ktoré som utŕžila a akútnu potrebu ujsť odtiaľ preč, nájdete ma tam
nadávať do dnes.

Suma sumárum… Mám šrám na duši a ešte väčší šrám na topánke, mám oškretú dlaň, krvavé koleno,
dieru na silónke od stehna až po lýtko, som špinavá, chýbajú mi pomaranče a z tašky mi kvapká víno
z rozbitej fľaše…

Rada do života: Hlava hore a vietor vo vlasoch nie je všetko. Lebo aj keď máš na nohe Louboutinky,
môžeš skončiť na dlažbe.

VAŠA MICI