Prehľad správ

Najnovšie články

Bol Jurij Gagarin prvý?

Tento týždeň sme si pripomenuli za zvýšeného záujmu médií 60. výročie úspešného letu Jurija Gagarina (1934 – 1968) do vesmíru (12. apríl 1961) v lodi Vostok 1 z kozmodrómu Bajkonur. Niektoré naše médiá pri informovaní o tomto výročí vytiahli z hlbín archívov aj častušku Dobrý den majore Gagarine:

Celý svět slyšel tu zprávu TASSu
Celý svět zanechal hovorů
Celý svět vyskočil od rozhlasu
A zdvihl pohledy nahoru
Dobrý den majore Gagarine
Tak jsme se tedy už dočkali
Celý svět připil vám rudým vínem
Lidé vám ze zdola mávali
Vyřiďte prosím na měsíci
Vyřiďte mezi hvězdami
Co chceme všichni dneska říci
Že přijdem brzo za vámi
Já to tak zazpívat nedovedu
Trémou se třese mi dneska hlas
Máte prý majore dvacetsedm
A svět je mladý podle vás
Vyřiďte prosím na měsíci
Vyřiďte mezi hvězdami
Co chceme všichni dneska říci
Že přijdem brzo za vámi
Já to tak zazpívat nedovedu
Trémou se třese mi dneska hlas
Máte prý majore dvacetsedm
A svět je mladý podle vás

Gagarin obletel Zem a po 108 minútach pristál na padáku o 10.55 moskovského času na kolchoznom poli neďaleko rieky Volga pri dedine Smelovka. Let bol veľkým triumfom sovietskej vedy a techniky, ale aj sovietskej propagandy. Po oznámení úspešného letu, bez ohľadu na ktorej strany železnej opony ľudia vtedy žili, sa meno Gagarin stalo predmetom uznania a nádeje, že rakety nájdu lepšie využitie, ako nosiče jadrových hlavíc.

Zdroj ilustrácie: Archív redakcie

Z nemeckej americká a aj sovietska
Ešte počas vojny sa o prevratnú nemeckú raketovú technológiu začali zaujímať USA a ZSSR. Pre sovietskych i amerických odborníkov sa stala základom pre vývoj vlastných rakiet. Nemecko totiž dosiahlo vďaka práci vedcov ako Herman Oberth a Wernher von Braun najväčšie pokroky v oblasti raketových technológii.

Wernher von Braun (1912 -1977) bol vedúcim skupiny ktorá vyvinula balistickú raketu. Jeho raketa V-2 bola schopná doletieť približne 300 kilometrov a uniesť jednu tonu nákladu. Pohybovala sa rýchlosťou až 5 632 kilometrov za hodinu. Po prvýkrát vzlietla v októbri roku 1942 a na bombardovanie cieľov bola po prvýkrát použitá v septembri 1944. Po dopade prvej rakety na Londýn mal von Braun údajne povedať: „Raketa fungovala perfektne, len pristála na nesprávnej planéte“. Jeho snom nebolo robiť rakety pre Hitleraa, ale také, ktoré doletia na Mars. Tesne pred koncom vojny sa Američanom podarilo zajať Wernhera von Brauna spolu s viac ako päťstovkou jeho odborníkov a časť z nich prepravili do USA. Získali aj technickú dokumentáciu a kompletné exempláre rakety V-2.

Wernher von Braun pred modelmi rakiet, ktoré navrhol pre americkú armádu a NASA. Zdroj fotografie: Wikimedia.org

Von Braun pracoval po roku 1945 v USA najskôr pre armádu. Jeho práca vyústila stavbou rakety Redstone, ktorá vyniesla do vesmíru prvú americkú družicu Explorer (r.1958). V roku 1960 raketový výskum prešiel od armády do novej vládnej agentúry NASA, pre ktorú zostrojil von Braun supervýkonnú raketu Saturn V., ktorá pomohla Američanov dostať na Mesiac (20. júla 1969).

Sovietskemu zväzu sa po vojne podarilo získať len malú časť nacistických raketových odborníkov a len minimálne technologické údaje o rakete V-2. Prvú raketovú strelnicu založili v pustatine 100 kilometrov východne od Stalingradu pri dedinke Kapustin Jar v auguste 1947. Začali tam testovať ukoristené nemecké rakety V-2. Priviezli si k nim aj Fritza Fibacha, ktorý riadil odpaľovanie V-2 na Britániu a ďalších špecialistov, ako bol raketový inžinier Helmut Gröttrup. Ten sa ešte počas vojny pohádal s von Braunom, a preto ho nenapísali na zoznam ľudí, ktorých priviedol von Braun do zajatia k Američanom. Tak si Gröttrup našiel zamestnanie u Rusov.

Ruskí inžinieri pozorne sledovali prácu nemeckých špecialistov. Prvú raketu vypustili už 17. septembra 1947. V októbri 1947 štartovala ďalšia raketa a dosiahla výšku 86 kilometrov a mala dolet 274 kilometrov. Na jeseň 1949 dosiahli úroveň, že z 20 pokusov iba 3 pokusy boli neúspešné. Nasledujúci rok vojaci prijali raketu R-1, vylepšenú nemeckú V-2, do výzbroje Červenej armády. Do Nemecka sa H. Gröttrup vrátil v novembri 1953. Doma ho vypočúvali príslušníci amerických a britských tajných služieb. Tvrdil im, že Rusi majú dosť vlastných schopných odborníkov, ako boli Sergej Pavlovič Koroľov a Valentin Petrovič Gluško, ktorí dokážu nemeckú raketovú technológiu nielen napodobniť, ale aj pomerne rýchlo zdokonaliť. Neklamal, v polovici 50. rokov mal ZSSR vyvinuté balistické rakety, ktoré boli výkonnejšie ako americké rakety vyvíjané tímom von Brauna.

Zdroj fotografie: Wikimedia.org

Otcom sovietskej raketovej techniky bol Sergej Pavlovič Koroľov (1907-1966). V roku 1938 bol obvinený z protištátnej činnosti, zatknutý a odsúdený na 10 rokov nútených prác. Putoval do tábora na východnej Sibíri. V roku 1942 bol prevelený do OKB-16 v mesta Kazaň, kde pracoval na vývoji prúdových motorov, ktoré rozpracoval Valentin Gluško. Po prepustení z väzenia sa stal Koroľov raketovým konštruktérom a kľúčovou osobou vo vývoji balistických striel a vedúcim sovietskeho vesmírneho programu.

Kto bude prvý, Američania alebo Rusi?
Rakety, či už sovietske, alebo americké, boli vyvíjané predovšetkým ako vojenské technológie na zničenie nepriateľa. Rok pred letom Jurija Gagarina, 1. mája 1960, bolo nad územím Sovietskeho zväzu sovietskymi raketami zostrelené americké špionážne lietadlo U-2 pilotované Francisom G. Powersom. Tento incident bol jednou z významných epizód studenej vojny. Onedlho po Gagarinovom lete do vesmíru iné rakety, rozostavené na zemi, boli v hlavnej úlohe celosvetovej krízy. V októbri 1962 boli sovietske bojové rakety rozmiestnené na Kube. Bol to moment, keď sa studená vojna dostala najbližšie k vyústeniu do jadrovej vojny.

Zdroj ilustrácie: Archív redakcie
Gagarinov let a použitie rakety na mierové účely, prinieslo celosvetovú eufóriu, že raketová technika sa môže uberať aj nevojenským smerom a sovietska propaganda tento motív dobre využívala, ako emisára svojho úspechu. Aj prvého kozmonauta vyslala na početné zahraničné misie, kde sa stretával s obrovským záujmom más a stretával sa poprednými svetovými politikmi. Treba povedať, že k priaznivému vyzneniu zahraničných misií Jurija Gagarina prispela aj jeho povaha a ľudskosť. Všade bol srdečne vítaný davmi ľudí, ktorí mu prejavovali sympatie. Československo navštívil Jurij Gagarin 16 dní (!) po svojom lete do vesmíru (28. apríl 1961) a potom aj v roku 1966.
Privítanie J. Gagarina v Prahe 28. apríla 1961. Zdroj fotografie: ČTK
Privítanie J. Gagarina na letisku v Košiciach v roku 1966. Zdroj fotografie: Archív TASR, autor: G. Bodnár
Táto fotografia J. Gagarina vznikla počas jeho návštevy Slovenska v roku 1966. Autor fotografie je neznámy. Zdroj: Archív redakcie

Príbeh o utajenom lete
Podľa niektorých zdrojov nebol Gagarin prvým človekom vo vesmíre. Prvenstvo vraj patrí Vladimirovi Iľjušinovi, synovi popredného ruského leteckého konštruktéra. Podľa amerického dokumentárneho filmu „Zvrhnutý idol: Konšpirácia o Jurijovi Gagarinovi“ (r. 2009) sa prvý let sovietskeho kozmonauta odohral o 5 dní skôr. Malo to byť už 7.apríla 1961. Iľjušin na palube rakety odštartoval v poriadku, ale potom prišli technické problémy a s veľkými ťažkosťami pristál, skôr havaroval, v Číne. Bol zranený, mal údajne ťažké popáleniny a skončil na rok v čínskej nemocnici a potom v izolácii. Vzťahy Číny a ZSSR v tom čase neboli ideálne. Vynára sa preto otázka, prečo by pristúpil čínsky diktátor Mao na dohodu s Nikitom Chruščovom o utajení sovietskeho neúspechu? Sám Vladimir Iljušin nepodal o svojej kozmickej misii až do svojej smrti v roku 2010 žiadne svedectvo.

Vladimír Iľjušin (1927- 2010), zdroj fotografie: Archív redakcie

S teóriu o nevydarenom kozmickom lete prišiel už v roku 1961 britský novinár Dennis Ogden. Bol v rokoch 1953 -1966 moskovským korešpondentom ľavicového britského denníka Daily Worker a mal v ZSSR svoje dobre informované zdroje. Dennis Ogden, ešte v noci na 11. apríla 1961, teda pred štartom Jurija Gagraina (12. apríla. 1961) odoslal do redakcie v Londýne informáciu, že v Sovietskom zväze sa už uskutočnil pokus o kozmický let s ľudskou posádkou, ale kozmonaut havaroval a ťažko sa zranil.

Podobnú správu poslal 11. apríla 1961 z Moskvy aj francúzsky spravodajca Eduard Brobovsky, ktorý vo svojej správe pravdepodobne aj ako prvý uviedol meno možného pilota vesmírnej lode – Vladimira Iľjušina.

Hlavným rozširovateľom myšlienky o prvom lete kozmonauta pred Gagarinom bol Gordon Feller, ktorý na stránkach časopisu Final Frontier vyhlásil, že mal prístup k tajným kremeľským dokumentom o nepodarenej sovietskej vesmírnej misii. Tvrdenie ale nevedel dokázať, lebo podľa jeho vlastného priznania si počas študovania dokumentov nesmel robiť poznámky.

Ešte pred štartom Jurija Gagarina, 23. marca 1961 zhorel pri skúške v skúšobnej kabíne lode najmladší člen vtedy utajovaného oddielu kozmonautov Valentin Bondarenko. Vláda tajila jeho smrť pred zahraničím i to, že bol v skupine kozmonautov až do roku 1980. Pre obyvateľov ZSSR neexistoval Bondarenko až do roku 1986. Táto supertajná záležitosť sa nejakým spôsobom vo forme chýru dostala až do uší zahraničných spravodajcov v Moskve. Možno tu niekde sa zrodili správy o nevydarenom Iľjušinovom lete pár dní pred tým Gagarinovim.

Štart rakety Vostok – 1 s J. Gagarinom na palube. Zdroj fotografie: Archív redakcie
Počet obetí sovietskeho kozmického programu je údajne oveľa vyšší, ako sa oficiálne priznáva. V roku 1960 spisovateľ Robert A. Heinlein (1907-1988) napísal, že počas svojich ciest naprieč Sovietskym zväzom sa stretol s vojakmi a tí mu prezradili, že vo vesmíre sa práve nachádza raketa s ľudskou posádkou. Riadiaci systém však vypovedal službu, kapsula zišla z obežnej dráhy a stratila sa. Sovieti potvrdili existenciu vesmírnej lode, tvrdili však, že v nej nikto nebol. Heinleinovu teóriu potvrdili dvaja Taliani, ktorí v tom čase, ako svoje hobby, odpočúvali a nahrávali všetku komunikáciu prichádzajúcu z obežnej dráhy Zeme.
Bratia Giovanni a Achille Judica-Cordigliovci, Zdroj fotografie: Wikimedia.org
Bratia Giovanni a Achille Judica-Cordigliovci boli nadšení rádioamatéri a činnosť Sovietskeho zväzu vo vesmíre intenzívne sledovali už od roku 1957. Záhadnú správu „SOS celému svetu” zaznamenali 28. novembra 1960. Bola vysielaná morzeovkou z letiacej kozmickej lode (čo zistili pozorovaním Dopplerovho efektu). O tri dni neskôr Sovietsky zväz oznámil neúspech pri štarte jednej z družíc, ale ani slovkom sa nezmienili o človeku na palube. Taliani zachytili 17. mája 1961 tiež volanie niekoľkočlennej posádky o pomoc. Jeden z hlasov pritom údajne patril žene. Gagarin vo svojej biografii tvrdil, že množstvo letov a nehôd, ktoré sa odohrali, sa stali ešte na Zemi, nie vo vesmíre.
Moskva, 12. apríla 1961. Zdroj fotografií: Archív redakcie
Moskva, 12. apríla 1961. Zdroj fotografií: Archív redakcie
Moskva, 12. apríla 1961. Zdroj fotografií: Archív redakcie
Pre väčšinu sveta zostáva Jurij Gagarin človekom, ktorému sa podarilo byť vo vesmíre ako prvému a úspešne sa aj vrátiť. Tento príbeh, nech už to bolo akokoľvek, sa zrodil 12. apríla 1961 a je populárny dodnes.

Podporte článok zdieľaním

Share on facebook
Facebook
Share on email
Email
Share on telegram
Telegram
Share on whatsapp
WhatsApp
Share on pocket
Pocket

Článok pokračuje pod reklamou

Prehľad správ

Najnovšie články