Hlasovanie o druhom Národnom cintoríne sa (zatiaľ) odkladá

Budaj zatiahol do boja za „povýšenie“ Ondrejského cintorína aj mŕtveho prezidenta. „Michal Kováč už pred svojou smrťou vedel, že mám dlhoročný plán, aby aj Slovensko malo národný cintorín v hlavnom meste. Myslím si, že to ovplyvnilo aj jeho rozhodnutie, aby práve tu bol pochovaný,“ povedal Budaj vo videu, ktoré zverejnil na podporu aktuálnej poslaneckej iniciatívy 10.3.2021 na facebooku Ministerstva životného prostredia. Dovolíme si o tomto tvrdení pochybovať. V prvom rade prezident Michal Kováč nebol taký márnomyseľný, aby si myslel, že jeho hrob bude základom nového národného cintorína a v druhom rade, jeho zdravotný stav bol už osem rokov pred smrťou (r. 2016) už tak vážny, veď v roku 2008 verejne priznal, že trpí syndrómom Parkinsonovej choroby, že asi na takéto debaty o mieste jeho posledného odpočinku s Jánom Budajom nebol priestor.

Položme si otázku: Prečo nepovýšiť iný bratislavský cintorín? Ponúka sa aj iný kandidát s oveľa vyšším „národným“ potenciálom tam pochovaných osobností. Alexander Dubček, významná postava československej politiky druhej polovice 20. storočia má hrob na bratislavskom cintoríne v Slávičom údolí. Tento cintorín bol založený v roku 1912 ako cintorín pre chudobných a je dnes miestom posledného odpočinku napr. aj Janka Alexyho, Emila Boleslava Lukáča, Janka Borodáča, Ivana Bukovčana, Ján Cikkera, Jána Čajaka mladšíeho, Vladimíra Dzurillu, Vladimíra Fajnora, Margity Figuli, Kolomana Gögha, Antona Habovštiaka, Mikuláša Hubu, Viery Husákovej, Fraňa Kráľa, Ivana Krajíčka, Jozefa Krónera, Jána Kostru, Jána Langoša, Vojtecha Mihálika, Ľuda Ondrejova, Dušana Pašeka, Andreja Plávku, Lucie Poppovej, Otta Smika, Mila Urbana, Ľuba Zelienku a mnohých ďalších osobností. Ak niektorý z bratislavských cintorínov najlepšie podporuje Budajov argument, že „od vzniku ČSR klesal význam mesta Martin ako hlavného strediska slovenskej kultúry a politiky. Bez toho, aby sme znižovali význam a prínos iných slovenských miest pre slovenskú vzdelanosť, politiku a kultúru, je už dávnejšie faktom a naším úspechom, že najväčším slovenským centrom kultúrneho, politického, ale aj celospoločenského významu je mesto Bratislava. Národný cintorín ostával ale – až doposiaľ – iba v Martine“, tak je to cintorín v Slávičom údolí. Ale o ten navrhovateľom zákona nejde.

Niet dymu bez ohňa
Myslíme si, že podstata „povýšenia“ leží úplne inde. Na to, aby sme ju odhalili, musíme sa ponoriť do hlbín ponovembrovej slovenskej politiky a mýtov, psychológie a psychiatrie, ktoré okolo politiky povznikali a rôzne zmutovali.

Ponúkame vám našu hypotézu. Ale najskôr dajme opäť slovo Jánovi Budajovi, sami by sme podstatu ozajstnej motivácie k tejto legislatívnej iniciatíve lepšie nepovedali: „K návrhu vyzdvihnúť historický Ondrejský cintorín za Národný cintorín v hlavnom meste treba dodať, že tento cintorín bol … v 70. – tych rokoch 20. storočia terčom likvidačnej politiky totalitného režimu. …Od čias zápasu o bratislavské cintoríny odpor voči totalite už iba silnel, až sa spolu s kresťanským disentom zlial do demokratického hnutia, ktorého úspech si každoročne pripomíname štátnym sviatkom 17. novembra.“ Slovami autora nápadu „povýšenia cintorína“ sme zamierili od čias bratislavských ochranárov, disidentov a aktivistov združených v petícii za záchranu Ondrejského cintorína, ktorá prerástla do samizdatu Bratislava nahlas (r. 1987), ktorý redigoval Ján Budaj, až do čias novembrovej tribúny na Námestí SNP v roku 1989.

Ján Budaj si v svojom návrhu položil otázku: Kde by už bolo lepšie oslavovať každoročne štátny sviatok 17. novembra? A hneď aj podsunul verejnosti odpoveď. Predsa tam, kde sa podľa jeho interpretácie začali písať moderné politické dejiny Slovenska – na Ondrejskom cintoríne v Bratislave! Veď posúďte: „Prvým prejavom občianskeho aktivizmu na Slovensku, stavajúceho sa proti rozhodnutiam komunistického režimu, bola akcia hŕstky ľudí, s ktorými som sa začal zaujímať o dianie na Ondrejskom cintoríne. Správa cintorína začala totiž maľovať po pomníkoch podivné znaky a čísla, ktoré ale vzápätí preškrtávali. Zistil som, že tento súboj značiek a neumelo namaľovaných čísel je vizuálnym prejavom kádrovania nebožtíkov zo strany komunistov, ktorí tlačili mestských pamiatkarov, aby z pôvodných cca 15 000 historických hrobov ostalo na ploche cintorína čo najmenej.

Asi aj preto bola vzbura hŕstky občanov v totalitných pomeroch niečím nebývalým, vyvolala veľký záujem verejnosti a znepokojila stranícke orgány. Tie nariadili ŠtB začať s represiami, útokmi v tlači, vyhadzovaním z práce a začali aj trestné vyšetrovanie. Nakoniec ale spontánna verejná solidarita a neústupnosť ochranárov zaskočili komunistov natoľko, že od plánu ustúpili a tak historické cintoríny (Ondrejský, Pri Kozej bráne a Mikulášsky) ostali v Bratislave podnes.

Od boja o cintoríny (1980-1981) sa skupina ochranárov odvažovala ku ďalším a ďalším ochranárskym bojom.“ Ospravedlňujeme sa za tieto dlhé citáty z internetovej stránky www.janbudaj.sk, ale sú pre objasnenie podstaty motivácie hlavnej postavy tohto príbehu veľmi dôležité.