Spory okolo sochy
- Martinský Rínok
- Zdroj obrázku: nytimes.com
Keby bola súťaž o najslávnejšiu sochu sveta, určite by sa umiestnila na popredných miestach. Pred 520 rokmi začal taliansky sochár a architekt Michelangelo Buonarroti (1475-1564) pracovať na soche biblického Dávida. Michelangelo mal vtedy iba dvadsaťšesť rokov. Hoci jeho genialita ako sochára bola dokázaná už dva roky predtým, keď dokončil Pietu pre Baziliku svätého Petra v Ríme, z pohľadu súčasníkov to bola veľká trúfalosť podujať sa na takúto gigantickú sochársku úlohu. Veď socha má hmotnosť šesť ton, je z jedného bloku bieleho mramoru z Carrary a práce na nej trvali tri roky.
Tieto informácie sa možno dočítať prakticky v každej knihe či na webovej stránke, kde sa píše o tomto diele. Menej známa je informácia, že sa k obriemu bloku mramoru, z ktorého sa vykľula cez päť metrov vysoká postava, nedostal Michelangelo ako prvý.
Sochu z tohto bloku pôvodne objednali v roku 1464 u sochára Agostina di Duccia, ako súčasť série veľkých sôch pre florentskú katedrálu. Mal ich vytesať na zemi a potom zdvihnúť do výklenkov katedrály 80 metrov vysoko. Duccio odcestoval do blízkych lomov v Carrare, aby si vybral mramorový blok. Traduje sa, že keď vybraný blok konečne dorazil do Florencie, bol pre jeho veľkosť uvítaný v meste ako zázrak. Uložili ho na nádvorí za katedrálou. Pôsobil ako obrovské biele zjavenie uprostred malého hnedého mesta. Ľudia prichádzali zo všetkých strán, len aby si ho obzreli. Duccio si z neskúsenosti vybral vysoký, ale úzky blok a navyše plný nedokonalostí, s malými dierami a viditeľnými žilkami. Keď si uvedomil svoju chybu, tak od projektu odstúpil. Blok mramoru potom ležal nedotknutý 10 rokov, kým sa ho Antonio Rossellino nepokúsil zachrániť. Aj on rýchlo uznal, že je to nad jeho sily a blok ležal na nádvorí Opera del Duomo ďalších 25 rokov. Kus vzácneho mramoru si musel počkať na chvíľu, keď sa ho chopil génius, ako bol Michelangelo a vytvoril z neho dielo, ktoré obdivuje celý svet.
Michelangelo nebol prvým umelcom, ktorého zaujal námet biblického príbehu súboja mladého chlapca Dávida ozbrojeného iba prakom proti obrovi Goliášovi. Ako prvý sa rozhodol zobraziť Dávida úplne inak. Pred ním túto tému zobrazovali umelci tradične tak, že Dávid, ako víťaz bitky, mal pri nohách hlavou porazeného obra Goliáša. Historici umenia sa domnievajú, že Michelangelo zachytil Dávida tesne pred samotným súbojom.
Po dokončení mala socha podľa pôvodnej zmluvy s objednávateľom, teda vedením mesta Florencia, putovať na verejné miesto. Pri zadávaní objednávky sa plánovalo, že Dávid bude umiestnený do stropného výklenku florentskej katedrály. Preto musela byť socha dostatočne veľká, aby sa na ňu dalo pozerať z kostolnej lavice.
Po jej zhliadnutí rozhodli, že sa akosi do katedrály nehodí. Kde bude nakoniec vo Florencii stáť rozhodovala komisia. Pozostávala nielen z predstaviteľov mesta, ale aj významných umelcov. Miesto pre Dávida tak pomáhali hľadať Sandro Botticelli a aj Leonardo da Vinci. Nakoniec Dávid skončil pre svoju šokujúcu nahotu na Piazza della Signoria pred Palazzo Vecchio, teda na mieste, ktoré bolo považované za centrum svetského života.
Prepraviť Dávida z ateliéru trvala štyri dni a na transporte sochy pracovalo štyridsať mužov. V noci bola socha strážená, aby sa ju vzhľadom k jej poburujúcej nahote, nepokúsil niekto zničiť. Socha bola poškodená o tri roky neskôr, počas protestov v roku 1527. Dav vtedy zničil Dávidovu ľavú ruku.
V histórii sa našlo veľa ľudí, ktorých poburovala nahota sochy. Patrila medzi nich aj britská kráľovná Viktória. Keď mala v roku 1857 zamieriť replika sochy, ktorú kráľovná dostala od Florencie ako dar, na výstavu do Victoria and Albert Museum v Londýne, kráľovná bola tak zaskočená, že nariadila, aby boli Dávidovej genitálie prekryté figovým listom.
Pri bližšom pohľade na sochu si možno všimnúť, že Dávidova pravá ruka je väčšia ako ľavá. Existuje viac teórií prečo sa umelec rozhodol pre takýto krok. Na konferencii umenovedcov v roku 2010 bol prezentovaný výskum, podľa ktorého David v pravej ruke zvieral zbraň používanú od staroveku až do 17. storočia. Malo ísť o akúsi zmenšeninu katapultu, ktorý slúžil na vystreľovanie kameňov.
Aj keď socha Dávida existuje už pol tisícročia, pred niekoľkými rokmi sa opätovne rozhorel spor o jej vlastníctvo. O to, komu patrí, sa dohadujú mesto Florencia a taliansky štát. Florenťania tvrdia, že sochu si objednalo u Michelangela začiatkom šestnásteho storočia mesto, zaplatilo za ňu a tým pádom patrí im. Zástupcovia štátu argumentujú tým, že na náklady Talianska bola socha v devätnástom storočí presťahovaná do štátom vlastnenej galérie. Hlavným dôvodom sporu o vlastníctvo Dávida sú peniaze. Ročne totiž prinesie zo vstupného približne osem miliónov eur. A všetky tieto peniaze putujú talianskej vláde, keďže štát je vlastníkom galéria. Florencia z Dávida nemá príjem.