Prehľad správ

Najnovšie články

POLITICO.eu: Od kráľovnej po cisárovnú

Domáca politická scéna pozorovateľovi poskytuje podnetov až až, Rovnako dôležité,...

Život v Olympijskej dedine

Otvorila nám postava veľká ako hora. Valibuk Rus nepochopilo pozeral...

Čo potrebujete vedieť o opičích kiahňach

V posledných týždňoch sa aj naše médiá stredného prúde predbiehajú...

Klimatizácia v aute

Od tropických teplôt si zrejme neodpočinieme ešte celú prvú augustovú...

Prečo Biden (ne)musí odísť

Televízny duel medzi úradujúcim prezidentom Bidenom a jeho hlavným protikandidátom,...

Quo vadis Francúzsko?

Voľby do Európskeho parlamentu asi najviac otriasli Francúzskom. Najväčší volebný...

Záhady úsmevu Mony Lisy

Pred stodesiatimi rokmi, 11. decembra 1913, sa vo Florencii objavil obraz Mona Lisa od Leonarda da Vinciho, ktorý bol dva roky predtým ukradnutý z parížskeho Louvru. Za krádežou bol technický pracovník Louvru Vincenzo Perugia, ktorý, ako sa ukázalo, 21. augusta 1911 obraz jednoducho sňal zo steny, vyňal z rámu a vyniesol pod oblečením. Obraz odviezol do Talianska, lebo sa domnieval, že tam dielo patrí. O dva roky sa ho pokúsil predať, ale galerista, ktorého oslovil, okamžite zavolal políciu. Krádež Mony Lisy a jej objav jej priniesli záujem a slávu. Záhadná Mona Lisa, ktorá bola predtým objektom uctievania umeleckých kritikov a znalcov krásy, sa stala jedným z najznámejších diel západoeurópskeho umenia a postupne sa zmenila na objekt popkultúry.

Jedno z top tajomstiev Mony Lisy sa týka osoby, ktorá je na obraze zobrazená. O koho portrét ide, stále neexistuje jednoznačná odpoveď. Najbežnejšou verziou je, že obraz zobrazuje tretiu manželku florentského obchodníka s textilom Francesca del Giocondo, Lisu. Toto tvrdenie vychádza z anonymného rukopisu o talianskom maliarstve 15. a 16. storočia, napísaného v 40. a 50. rokoch 16. storočia. Uvádza sa tam zoznam da Vinciho diel, ktorý obsahoval aj portrét Giocondy. Životopisec Leonarda, Giorgio Vasari, už s istotou napísal o portréte Lisy Giocondo a nazval ho „Mona Lisa“. Mona je skratka pre „mia“ donna, teda „moja pani“. Nepriamo to, že Vasari mal asi dobré údaje, potvrdzuje záznam objavený v roku 2005 v jednej z kníh florentského úradníka Agostina Vespucciho, datovaný do údajného roku začatia prác na Mone Lise (1503), v ktorom Vespucci medzi da Vinciho dielami spomína „portrét Lisy Giocondo.”

V roku 1987 sa objavila teória o mužskom pôvode modelu Mony Lisy. Podľa americkej digitálnej umelkyne Lillian Schwartz ako predloha obrazu slúžil samotný Leonardo da Vinci. Svoju teóriu postavila na počítačovej analýze a porovnávaní pomocou prekrývania portrétov „Mony Lisy“ a „Turínskeho autoportrétu“ – kresby ceruzkou staršieho muža, ktorú vedci pokladajú za maliarov autoportrét.

V roku 2011 taliansky umelecký kritik Silvano Vinceti predložil teóriu, že obraz v skutočnosti zobrazuje umelca z dielne da Vinciho a pravdepodobne jeho milenca, Gian Giacomo Caprottiho, prezývaného Salai, oblečeného ako žena. Vinceti založil svoju verziu na porovnaní obrazov – „Sv. Ján Krstiteľ“, pre ktorý Salai pózoval, s obrazom „Mona Lisa“.

Leonardo da Vinci nikdy neodovzdal hotový portrétny obraz možnému zákazníkovi, nech už to bol ktokoľvek, a do konca života sa s obrazom nerozlúčil, Po jeho smrti pripadol Caprottimu – Salaiovi.

Ale predsa najväčšou záhadou obrazu je úsmev, ktorý už niekoľko storočí nedáva spať kritikom umenia, rôznym vedcom a návštevníkom Louvru. Giorgio Vasari bol prvý, kto si všimol výraz tváre na obraze: „Úsmev je taký príjemný, že sa zdá, akoby ste uvažovali skôr o božskej než ľudskej bytosti.“

Zásadne odlišnú interpretáciu slávneho záhadného úsmevu navrhol psychoanalytik Sigmund Freud. V roku 1910 napísal esej „Spomienka z detstva Leonarda da Vinci“, kde skúmal vzťah umelca s jeho matkou, od ktorej bol oddelený v ranom detstve. Freud tvrdil, že model, ktorý pózoval pre Leonarda da Vinciho, mu s úsmevom pripomenul jeho matku a tento výraz reprodukoval na portréte a potom aspoň na dvoch ďalších obrazoch a zakaždým sa podvedome snažil prinavrátiť si spomienky z detstva.

V polovici 20. storočia sa snažili vysvetliť úsmev najmä zo hľadiska zdravotných indispozícii modelu. Mone Lise pripisovali bruxizmus, ktorý by jej mohol čiastočne zdeformovať čeľusť, alebo ochorenie na syfilis. Kvôli liečbe tejto choroby ortuťou by sa mohla hanbiť ukázať sčernené zuby. Dokonca manžela obvinili z domáceho násilia, vraj v dôsledku násilia čoho prišla o niekoľko zubov a mala jazvu nad hornou perou. Neskôr sa ukázalo, že to, čo „odborníci“ na domáce násilie pokladali za zahojenú ranu, bola iba vrstva laku…

V 21. storočí sa našli pre úsmev Mony Lisy nové vysvetlenia. V roku 2005 bol obrázok analyzovaný pomocou programu biometrického spracovania vyvinutého na univerzitách v Amsterdame a Illinois a ukázalo sa, že výrazy tváre modelu vykazovali z 83% hodnoty typické pre pocit šťastia.

V roku 2020 publikoval profesor David Thaler z Bazilejskej univerzity štúdiu, v ktorej vysvetlil zvláštnosť úsmevu Mony Lisy tým, že Leonardo dokázal zachytiť práve ten moment úsmevu, keď už emocionálna reakcia v mysli prebehla, ale telo na to ešte len začína reagovať. Da Vinci to vraj dokázal vďaka unikátnej vlastnosti svojho zraku, ktorý dokázal zachytiť až 100 „snímok“ za sekundu, kým oko bežného človeka len od 20 do 40. Vďaka tejto schopnosti Leonardo da Vinci dokázal nakresliť vážku so zdvihnutými prednými krídlami a spustenými zadnými – polohu, ktorú si bežný človek všimne len pri spomalenom zábere.

V každom prípade, nech je pravda o záhadnom úsmeve Mony Lisy akákoľvek, obraz patrí medzi najobdivovanejšie diela a teší sa priazni domácich i turistov Doma, v parížskom múzeu Louvre, kde ju chce vidieť na vlastné oči takmer desať miliónov ľudí ročne.