Bojoval svoju vojnu v džungli 30 rokov

Onoda mal iba 22 rokov, keď sa americké jednotky vylodili na filipínskom ostrove Lubang, aby znovu dobyli od Japoncov Filipíny . V skutočnosti sa chcel stať pilotom, ale strach z výšok mu v tom zabránil. Prihlásil sa teda do elitnej jednotky, ktorá bola vycvičená na spravodajskú činnosť a partizánsku vojnu. Ako väčšina japonských ostrovných vojenských oddielov, aj Onodova jednotka sa po americkom vylodení sa a víťaznom postupe, rozhodla nezložiť zbrane a radšej jej príslušníci padli v samovražednom útoku banzai. Onoda si zvolil iný osud.

Prežil spolu s tromi ďalšími vojakmi. Skupina sa rozhodla poslúchnuť rozkaz nikdy sa nevzdávať a riadiť sa príkazom: „Vaše telo je vlasť!“ Stiahli sa do džungle a aktívne bojovali. Príkaz Onoda dodržiaval takmer tri desaťročia. „Každý japonský vojak bol pripravený na smrť, ale ako spravodajský dôstojník som dostal rozkaz viesť partizánsku vojnu a nezomrieť,“ povedal Onoda. „Stal som sa dôstojníkom a dostal som rozkaz. Keby som to nemohol uskutočniť, musel by som sa hanbiť.“ 

O tom, že vojna sa skončila, sa Onoda prvýkrát dozvedel v októbri 1945 z letákov, ktoré Američania zhadzovali z lietadiel, pretože v džungliach juhovýchodnej Ázie sa v tej dobe skrývali tisíce Japoncov. Skupina považovala letáky písané v japončine za nepriateľskú propagandu. Ako americkú fintu interpretovali aj Američanmi rozširovaný rozkaz japonského vrchného veliteľa Filipín generála Tomoyuki Yamashita, ktorý nariadil svojim vojakom kapituláciu. Namiesto toho pokračovali vo vojne sami. Až keď sa jeden vojak zo skupiny v roku1949 rozhodol vzdať sa, filipínske úrady sa dozvedeli o skupinke japonských partizánskych bojovníkoch ukrývajúcich sa v džungli na ostrove Lubang.

Všetky pokusy kontaktovať Onodu a jeho mužov zlyhali. Filipínci a Japonci sa od vojaka, ktorý sa vzdal, dozvedeli mená zvyšných troch. A na ostrov prišli bratia Onody a ešte jedného vojaka z jeho trojice, aby na nich z megafónov volali, že už je naozaj koniec vojny. Onoda začal v tej chvíli Američanov obdivovať akí sú dokonalí, dokonca zohnali imitátorov, ktorí sa perfektne naučili napodobniť hlas našich bratov. Ale nás nepodvedú. Onoda dospel k záveru, že keď si s ním Američania dávajú toľko práce, je jeho pozícia strategicky dôležitá pre ďalší priebeh vojny. A tak bolo pre neho dôležité vytrvať v boji. To, že sa vojna vlečie tak dlho, ho nijako neprekvapovalo, pretože v armáde im tvrdili, že sa potiahne sto rokov.

Aby ich Filipínci a Japonci presvedčili, nechávali im v džungli pravidelne japonské noviny, z ktorých mali pochopiť, že je dávno mier. Onoda však znova usúdil, že to je diabolský trik Američanov, aby ho prinútili ku kapitulácii. Podľa neho to boli japonské noviny, do ktorých nepriateľ nejakým záhadným spôsobom, najskôr ľstivo dodal správy, ktoré ho mali zmiasť.

Roky skupina útočila na vojenské stanice, dedinčanom pálila úrodu a zapojila sa do prestreliek s filipínskymi bezpečnostnými silami. Onodovi dvaja druhovia postupne zomreli v boji s filipínskou armádou a on zostal bojovať v džungli sám.

Začiatkom 70. rokov 20. storočia prebehla japonskými médiami séria článkov o tom, že japonskí vojaci sa stále bojujú kdesi vo filipínskej džungli. Študent, trochu a dobrodruh, Suzuki Norio sa potom vydal na Lubang, kde sa mu podarilo vystopovať Onodu. Norio Suzuki bol dobrodruh túžiaci po publicite. V roku 1974 naozaj našiel Hiroo Onodu, neskôr Suzuki zomrel v novembri 1986 v lavíne pri hľadaní Yetiho.