Bojoval svoju vojnu v džungli 30 rokov
- Martinský Rínok
- 20 novembra, 2023
- 4:10 pm
Keď 14. januára 2014 Hiroo Onoda zomrel na zlyhanie srdca v tokijskej nemocnici, celé Japonsko smútilo. Kariéra 91-ročného starca patrí medzi moderné národné hrdinské eposy, pretože sa považuje za žiarivý príklad oddanosti a vernosti prísahe. Onoda totiž od roku 1944 až do roku 1974 pokračoval vo vojne v džungli.
Američania v roku 1945 vylodili na filipínskom ostrove Lubang, ktorý stráži vstup do Manilského zálivu a obsadili ho a japonský poručík Hiroo Onoda odišiel plniť rozkaz do džungle. Ten znel: Ak Američania ostrov obsadia, má vyhodiť do povetria mólo pri prístavisku a letisku. Potom má čakať, kým sa cisárska armáda zase vráti, a pri invázii škodiť Američanom v tyle.
V džungli potom 30 rokov viedol partizánsku vojnu. 22-ročný Hiroo Onoda bol vyškolený na spravodajstvo. Po úteku do džungle si vytvára filozofiu, ktorá je v rozpore s oficiálnou japonskou vojenskou tradíciou, že v prípade vojenskej porážky je samovražda lepšia, ako vzdanie sa nepriateľovi. Onoda si predsavzal, že zostať nažive, nech sa deje čokoľvek, je lepšie, lebo misia ktorou bol poverený veliacim dôstojníkom, je dôležitejšia, ako čokoľvek iné.
Onodov neuveriteľný príbeh vyrozprával režisér Arthur Harari, ktorý sa narodil v Paríži v roku 1981, vo filme „Onoda: 10 000 nocí v džungli“, ktorý bol uvedený na filmovom festivale v Cannes v roku 2021 a o rok neskôr dostal filmovéhio Césara za najlepší pôvodný scenár. Dva a pol hodinová dráma je o mužovi, ktorý nechce uveriť, že veľká vojna, ktorej bol účastníkom, sa už viac ako pred tridsiatimi rokmi skončila.
Harari vykresľuje japonského vojaka ako fanatického bojovníka, ktorý sa prezentuje aj ako starostlivý nadriadený. Po rokoch v džungli mu zostáva po boku už len jeho verný zástupca Kozuka. Ako dvaja Robinsoni vegetujú na ostrove, idú si po rokoch prvýkrát zaplávať do mora, nakoniec získajú malé rádio a fascinovane počúvajú v roku 1969 správy o pristátí prvého človeka na Mesiaci.
Onoda bol druhým najdlhšie sa skrývajúcim japonským vojakom. O pol roka dlhšie sa skrýval vojak Teruo Nakamura, ktorý však bol japonským koloniálnym vojakom – taiwanským domorodcom, preto mu japonské a po nich aj západné médiá nevenovali toľko pozornosti ako Onodovi.
Onoda mal iba 22 rokov, keď sa americké jednotky vylodili na filipínskom ostrove Lubang, aby znovu dobyli od Japoncov Filipíny . V skutočnosti sa chcel stať pilotom, ale strach z výšok mu v tom zabránil. Prihlásil sa teda do elitnej jednotky, ktorá bola vycvičená na spravodajskú činnosť a partizánsku vojnu. Ako väčšina japonských ostrovných vojenských oddielov, aj Onodova jednotka sa po americkom vylodení sa a víťaznom postupe, rozhodla nezložiť zbrane a radšej jej príslušníci padli v samovražednom útoku banzai. Onoda si zvolil iný osud.
Prežil spolu s tromi ďalšími vojakmi. Skupina sa rozhodla poslúchnuť rozkaz nikdy sa nevzdávať a riadiť sa príkazom: „Vaše telo je vlasť!“ Stiahli sa do džungle a aktívne bojovali. Príkaz Onoda dodržiaval takmer tri desaťročia. „Každý japonský vojak bol pripravený na smrť, ale ako spravodajský dôstojník som dostal rozkaz viesť partizánsku vojnu a nezomrieť,“ povedal Onoda. „Stal som sa dôstojníkom a dostal som rozkaz. Keby som to nemohol uskutočniť, musel by som sa hanbiť.”
O tom, že vojna sa skončila, sa Onoda prvýkrát dozvedel v októbri 1945 z letákov, ktoré Američania zhadzovali z lietadiel, pretože v džungliach juhovýchodnej Ázie sa v tej dobe skrývali tisíce Japoncov. Skupina považovala letáky písané v japončine za nepriateľskú propagandu. Ako americkú fintu interpretovali aj Američanmi rozširovaný rozkaz japonského vrchného veliteľa Filipín generála Tomoyuki Yamashita, ktorý nariadil svojim vojakom kapituláciu. Namiesto toho pokračovali vo vojne sami. Až keď sa jeden vojak zo skupiny v roku1949 rozhodol vzdať sa, filipínske úrady sa dozvedeli o skupinke japonských partizánskych bojovníkoch ukrývajúcich sa v džungli na ostrove Lubang.
Všetky pokusy kontaktovať Onodu a jeho mužov zlyhali. Filipínci a Japonci sa od vojaka, ktorý sa vzdal, dozvedeli mená zvyšných troch. A na ostrov prišli bratia Onody a ešte jedného vojaka z jeho trojice, aby na nich z megafónov volali, že už je naozaj koniec vojny. Onoda začal v tej chvíli Američanov obdivovať akí sú dokonalí, dokonca zohnali imitátorov, ktorí sa perfektne naučili napodobniť hlas našich bratov. Ale nás nepodvedú. Onoda dospel k záveru, že keď si s ním Američania dávajú toľko práce, je jeho pozícia strategicky dôležitá pre ďalší priebeh vojny. A tak bolo pre neho dôležité vytrvať v boji. To, že sa vojna vlečie tak dlho, ho nijako neprekvapovalo, pretože v armáde im tvrdili, že sa potiahne sto rokov.
Aby ich Filipínci a Japonci presvedčili, nechávali im v džungli pravidelne japonské noviny, z ktorých mali pochopiť, že je dávno mier. Onoda však znova usúdil, že to je diabolský trik Američanov, aby ho prinútili ku kapitulácii. Podľa neho to boli japonské noviny, do ktorých nepriateľ nejakým záhadným spôsobom, najskôr ľstivo dodal správy, ktoré ho mali zmiasť.
Roky skupina útočila na vojenské stanice, dedinčanom pálila úrodu a zapojila sa do prestreliek s filipínskymi bezpečnostnými silami. Onodovi dvaja druhovia postupne zomreli v boji s filipínskou armádou a on zostal bojovať v džungli sám.
Začiatkom 70. rokov 20. storočia prebehla japonskými médiami séria článkov o tom, že japonskí vojaci sa stále bojujú kdesi vo filipínskej džungli. Študent, trochu a dobrodruh, Suzuki Norio sa potom vydal na Lubang, kde sa mu podarilo vystopovať Onodu. Norio Suzuki bol dobrodruh túžiaci po publicite. V roku 1974 naozaj našiel Hiroo Onodu, neskôr Suzuki zomrel v novembri 1986 v lavíne pri hľadaní Yetiho.