Prehľad správ

Najnovšie články

Tajomstvo stredovekého kódexu

Kniha známa ako Voynichov rukopis, ktorá nedá spávať profesionálnym i...

Sezóna špargle je tu

Jedna z najdelikátnejších zelenín má obmedzenú sezónu od apríla do...

Záhradníkov rok: Burina, alebo liek

Je označovaná aj ako najslávnejšia burina na svete. Anglický názov...

Krutý trest pre škótskeho hrdinu

William Wallace bojoval proti Angličanom za nezávislosť Škótska. Do rúk...

Sagrada Familia má byť dokončená v roku 2026

Nadácia La Sagrada Familia oznámila, že monumentálny kostol v Barcelone...

Pápež automobilového dizajnu

Mimo väčšej pozornosti mainstreamu zomrel 13. marca vo veku 85...

Prečo nosí darčeky Ježiško a prečo je strom na námestí

Vianoce sú obdobím lásky, pokoja, darčekov, vône ihličia a tradičných dobrôt. Slávime ich už dlhé storočia. Niektorí preto, že príde Ježiško a prinesie darčeky, iní preto, že milujú atmosféru týchto sviatočných dní v rodinnom kruhu, s najbližšími. Málokto si nechá oslavy Vianoc utiecť.

Odkedy nosí darčeky Ježiško?
K atmosfére Vianoc patria darčeky pod vianočným stromčekom. Deti veria, že im ich priniesol Ježiško. Bez Ježiška roznášajúceho darčeky si Vianoce nevedia predstaviť. Ale bolo to tak vždy?

Odpoveď je, že nebolo. Pred rokom 1520 Ježiško počas Vianoc po domoch nechodil a nenosil deťom darčeky. Až náboženský reformátor, Martin Luther, ktorému sa nepáčil obľúbený kult svätého Mikuláša, ktorý dávall večer pred 6.-tym decembrom deťom darčeky. Preto prišiel s vlastným riešením – odteraz bude darčeky nosiť Christkind. Teda dieťa Kristus. Blond a oblečené v bielom odeve. Termín rozdávania a rozbaľovania darčekov posunul Luther od dátumu v kalendári, kedy mal sviatok jeho neobľúbený Mikuláš, k Štedrému dňu, resp. Božiemu hodu.

Samotného darcu nemali deti nikdy zazrieť. Jeho odchod a teda to, že darčeky sú už na mieste, im ohlásil zvonček. Lutherov projekt, ako nahradiť katolíckeho Mikuláša reformným Christkindom, sa z nemecky hovoriacich krajín postupne uchytil v celej strednej Európe. Najmä v protestantskom prostredí. V 19. storočí začali tento koncept „Ježiška“ preberať od protestantov, najskôr v meštianskych rodinách, potom aj celé katolícke komunity.

K Lutherovmu Ježiškovi sa pridali ďalšie dve inovácie vianočného kultu. Vzišli z prostredia pruského pietizmu – vianočný stromček v domácnosti a adventný veniec. V 19. storočí postavička Ježiška obdarúvajúceho deti, vianočný stromček a adventný kalendár prekročili v našej časti Európy definitívne hranice náboženských komunít a stali sa symbolom aj slovenských Vianoc.

Posledný veľký atak na postavenie Ježiška, ako nosiča darčekov pre deti, zosnovali komunisti. Snažili sa ho všemožne nahradiť z Ruska importovaným Dedom Mrázom. Takým civilizovanejším mužikom vo válenkách, kožuchu a v baranici.

V zápalistom boji proti tradícii Ježiška si vymysleli komunisti zaujímavú argumentáciu. V roku 1952, vtedajší predseda vlády Antonín Zápotocký vyhlásil, že: „Ježiško vyrástol a zostarol, narástli mu fúzy a stal za z neho Dedo Mráz. Nechodí už nahatý a otrhaný, je pekne oblečený v baranici a v kožuchu.“ Napriek tejto oficiálnej revolučnej premene Ježiška na Deda Mráza, darčeky deťom vo väčšine našich domácnosti stále nosil Ježiško. Treba dodať, že po roku 1989 sa na nášho Ježiška nechytal ani nový import, tentokrát útočiaci zo Západu – Santa Claus.

Vianočný strom na námestí
Berieme to ako pravidelne sa opakujúci rituál, že najmä v mestách sa stavajú na námestí vyzdobené a vysvietené vianočné stromy. Kde sa vzala v našich končinách táto tradícia? Tak, ako kapor na našom vianočnom stole, je to dedičstvo po 1. ČSR.

Prvý takýto vysvietený stromček bol postavený a rozsvietený 13. decembra 1924 v Brne na námestí Slobody. Jeho postavenie inicioval Rudolf Těsnohlídek (1882- 1928), básnik, spisovateľ a novinár Lidových novín. Těsnohlídek je okrem iného autorom lyrickej prózy Liška Bystrouška, podľa ktorej Leoš Janáček zložil svetoznámu operu.

Těsnohlídek a jeho dvaja priatelia v roku 1919 pri ceste do lesa po vianočný stromček pod jedným smrekom našli odložené dieťa, kojenca. Bolo to dievčatko. Polícia vypátrala matku, 25 –ročnú slúžku, ktorá otehotnela s ruským vojnovým zajatcom a dieťa odložila do lesa. K zúfalému činu ju dohnala skutočnosť, že nemohla získať prácu. Za svoj čin dostala 5 rokov ťažkého väzenia.

Udalosť podnietila Těsnohlídka, ktorý sa inšpiroval v dánskej Kodani, aby založil a popularizoval ako verejne známa osobnosť, tradíciu mestských vianočných stromov aj v ČSR. Pod vianočnými „stromami republiky“ sa vyberali do pokladničky finančné príspevky pre chudobné deti a siroty. Akcia si získala ohlas naprieč celou 1. ČSR. Už o rok po Brne bol takýto vianočný strom postavený aj v Bratislave. Dnes sa možno už zabudlo na pôvod myšlienky, ktorá pramenila z hrdosti ľudí na novú republiku a z pocitu spolupatričnosti. Tradícia pokladničiek prežívala ešte krátko po roku 1945, potom sa to mocní pokúšali zakryť inou symbolikou.

V súčasnosti chápeme rozsvietený strom na námestí, ako niečo, čo k Vianociam neodmysliteľne v našom kolektívnom vedomí patrí, ale skôr už ako len ako nevyhnutná dekorácia a marketingová podpora vianočných trhov. Možno je to tak trochu škoda a mali by sme sa vrátiť k pôvodnej myšlienke Rudolfa Těsnohlídka, aby Vianoce na námestiach neboli len o ligotavom pozlátku, varenom víne, klobáske a trhoch, ale o skutočnej pomoci druhým.

Koledy kedysi cirkev zakazovala
K našim Vianociam patria aj koledy. Ako to bolo s nimi? Slovo koleda pochádza z latinského calendae, označujúceho prvý deň v mesiaci. Nie vždy boli cirkvou podporované, ba skôr naopak. V staroslovienčine písanom Veľkomoravskom penitenciále, to bol čosi ako náš trestný zákonník (napísaný v staroslovienčine pred r. 867) sa píše, že ak niekto ide 1. januára na koledu, ako to robievali pohania, má sa kajať tri roky o chlebe a vode. Ranná cirkev sa teda snažila všemožne potlačiť ľudové zvyky, ktoré mali počiatok ešte pre christianizáciou.

Ako to už býva, ak niečo nedokážeš zakázať, treba to prevziať a upraviť si pre svoje potreby. To urobila aj cirkev s koledami. Z koledy sa pod jej dozorom stala pieseň, ktorú deti, učitelia, pastieri, ale aj kostolníci a cirkevní sluhovia spievali počas veľkých kresťanských sviatkov, ako sú Vianoce, Traja králi, alebo Veľká noc. Koledníci obchádzali, ako sa to dodnes na Slovensku zachovalo v ľudovej kultúre, domácnosti a „koledovali“ si za to o výslužku. Zo zakázaného ovocia sa stalo pod patronátom cirkvi niečo, čo patrí do pokladnice našej autentickej kultúry.