Prehľad správ

Najnovšie články

POLITICO.eu: Od kráľovnej po cisárovnú

Domáca politická scéna pozorovateľovi poskytuje podnetov až až, Rovnako dôležité,...

Život v Olympijskej dedine

Otvorila nám postava veľká ako hora. Valibuk Rus nepochopilo pozeral...

Čo potrebujete vedieť o opičích kiahňach

V posledných týždňoch sa aj naše médiá stredného prúde predbiehajú...

Klimatizácia v aute

Od tropických teplôt si zrejme neodpočinieme ešte celú prvú augustovú...

Prečo Biden (ne)musí odísť

Televízny duel medzi úradujúcim prezidentom Bidenom a jeho hlavným protikandidátom,...

Quo vadis Francúzsko?

Voľby do Európskeho parlamentu asi najviac otriasli Francúzskom. Najväčší volebný...

Vojna: Zločin a trest

V stredoveku v čase vojny platili nepísané pravidlá. Najmä pre pozbieranie tiel a pochovávanie bojovníkov. Humanitárne otázky preživších sa riešili, ak sa vôbec riešili, v samostatných dohodách medzi veliteľmi bojujúcich strán. Bitka pri Solferine (24. 6. 1859) bola podnetom pre aktivity švajčiarskeho spisovateľa a podnikateľa Jeana-Henriho Dunanta (1828–1910), ktorý sa jej zúčastnil ako zdravotník. Bol šokovaný veľkým utrpením asi štyridsiatich tisícok ranených vojakov, ktorí boli ponechaní na bojovom poli svojmu osudu. Zorganizoval po bitke akciu na záchranu ranených bez rozdielu národnosti. To bol začiatok, ktorý viedol k vytvoreniu Ženevskej konvencie (1864) a zriadeniu Medzinárodného výboru Červeného kríža. Ženevská konvencia bola prvá medzinárodná zmluva, ktorá upravovala vojnové pravidlá. Ženevské konvencie na ochranu obetí vojny boli novo zjednané na konferencii v roku 1949, pričom boli aktualizované skoršie tri zmluvy a pridaná štvrtá konvencia. Ženevské konvencie doteraz ratifikovalo 194 štátov. Zaviazali sa, že sa budú podľa nich riadiť.

Pred prvou svetovou vojnou boli podpísané v Haagu dohovory o zbraniach a spôsoboch vedenia vojny. Vo všeobecnosti sa im hovorí Haagske konvencie. Koncom 20. storočia sa hranica medzi „haagskym právom“ a „ženevským právom“ v reakcii na zmenu charakteru konfliktov, kedy sa účastníkmi čoraz viac stávali neštátne subjekty (napr. konflikt v bývalej Juhoslávii) začala v povedomí verejnosti spájať do „medzinárodného humanitárneho práva“ (MHP). To nefunguje v čase mieru, počas nepokojov či iných „nepokojov“ v rámci krajín. Začína konať až so začiatkom samotného vojnového konfliktu.

„Právo na vojnu“ alebo „právo proti vojne“ vychádza z Charty OSN. Tá hovorí o zákaze použitia sily a hrozieb silou, až na niektoré výnimky. Použitie sily je povolené ako sebaobrana – individuálna alebo kolektívna – v prípade ozbrojeného útoku. Druhou výnimkou je rozhodnutie Bezpečnostnej rady OSN. Ak niekto poruší mier, alebo takéto porušenie hrozí, môže rada rozhodnúť, aké opatrenia prijme. Môže to byť prerušenie ekonomických a diplomatických vzťahov, ako aj vojenská operácií (napr. Kórea v roku 1950).

Pravidlá sa vzťahujú na všetky strany ozbrojených konfliktov, nepriateľské aj neštátne ozbrojené skupiny. A to aj v prípade, že niektorý z odporcov neuznáva vojnový stav. Vojnové násilie MHP obmedzuje zákazom niektorých metód a zbraní, aby cieľom vojny nebolo vyhubenie všetkého živého, ale len vojenské oslabenie nepriateľa. Nezáleží teda na povahe konfliktu, jeho príčinách a postavení každej strany. Štát, ktorý sa bráni militantom, alebo proti nim, bojuje vo vnútri krajiny, má rovnakú zodpovednosť za humanitárne právo, ako agresor, alebo samotní ozbrojení militanti. Nezáleží na tom, či nepriateľ dodržiava zákony vojny – ich nedodržiavanie z jednej strany nedáva druhej strane konfliktu právo urobiť v odvete to isté.

Čo je a nie je vo vojne dovolené?
Bojovníci majú právo použiť silu. Toto právo platí pre všetkých príslušníkov ozbrojených síl okrem lekárov a duchovných. Tí majú osobitné postavenie – nemožno na nich útočiť. Streľba z ich strany na nepriateľa je však tiež zakázaná. Zbraň môžu použiť len na sebaobranu, alebo ochranu zvereného majetku. V tomto prípade sú už považovaní za bojovníkov a platia na nich pravidlá ako pre ostatných ozbrojených bojovníkov.

Vojaci môžu byť súdení za vojnové zločiny, ale nie za účasť na vojenských akciách. Majú takzvanú “imunitu bojovníkov”, t. j. ochranu pred prenasledovaním za účasť na týchto akciách. Ak však činy armády porušujú humanitárne právo, môžu byť vojaci súdení za vojnové zločiny.
Partizáni majú rovnaké privilégiá ako uniformovaní bojovníci, ale iba vtedy, ak otvorene nosia zbrane, označujú sa zďaleka viditeľným znakom, dodržiavajú zákony a zvyky vojny a pôsobia pod velením zodpovedného veliteľa.

Civilisti sa môžu výnimočne chopiť zbraní, ale len na neokupovanom území, keď sa nepriateľ blíži a obyvateľstvo sa nestihlo zorganizovať do pravidelnej armády. Bojovníci takéhoto odporu musia tiež rešpektovať zákony a zvyky vojny a otvorene nosiť zbrane a byť riadne označení. V iných prípadoch strácajú ochranu poskytovanú civilnému obyvateľstvu a na rozdiel od uniformovaných bojovníkov nemajú potom žiadne záruky.

Novinári, ktorí pracujú priamo na fronte, ale nie sú oficiálne príslušníkmi armády, sú považovaní za civilistov. To znamená, že by sa nemali aktívne zúčastňovať bojov.

Strany konfliktu sú povinné čo najskôr vyhľadať a zabezpečiť odsun ranených a mŕtvych.

Zajatí bojovníci majú štatút vojnových zajatcov. Musí sa s nimi zaobchádzať ľudsky, rešpektujúc ich právo na život, politické, náboženské a iné presvedčenie. Akékoľvek konanie, ktoré vedie k smrti zajatca, alebo ohrozuje jeho život, sa považuje za závažné porušenie konvencií. Zajatí nepriatelia nesmú byť vystavení mučeniu, krutému, alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu, alebo telesným trestom. Okrem toho dohovor hovorí, že by mali byť chránení pred násilím, zastrašovaním a zvedavosťou verejnosti.

„Predvádzanie“ zajatého ukrajinského bojovníka a jeho tetovania „v štýle Tretej ríše“ pred médiami a verejnosťou, ako dôkaz nacistického zmýšľania Ukrajincov, odporuje konvenciám o ochrane vojnových zajatcov.

Ukrajinci zorganizovali tlačovky a zverejnil v prvých dňoch konfliktu videá ruských zajatcov, aby ukázali bežným Rusom, čo sa deje na Ukrajine. Zrejme však tiež ide o porušenie konvencií o ochrane práv vojnových zajatcov.

Štát je zodpovedný za všetky podmienky zadržiavania zajatca. Pretože nepriateľ nie je zajatec konkrétnej jednotky, ale štátu. Musí mu byť poskytnuté jedlo, voda, oblečenie a lekárska starostlivosť. Má právo vymieňať si správy s príbuznými, dodržiavať osobnú hygienu.

Na druhej strane zajatec musí uviesť svoje priezvisko, meno a vojenskú hodnosť, dátum narodenia a armádne číslo alebo podobné údaje. Nemôže byť nútený, aby odovzdal druhej strane iné údaje. Druhá strana môže využiť prácu vojnových zajatcov, ale na nevojenskú a bezpečnú prácu. Do úvahy by sa mala brať ich vojenská hodnosť. Dôstojníkov nemožno nútiť pracovať a poddôstojníkov nemožno nútiť, aby dohliadali na ostatných zajatcov. Po skončení vojny musia byť zajatci prepustení a repatriovaní.

Akú ochranu majú vo vojne civilisti?

V princípe je rozdiel medzi civilným a vojenským svetom. Na civilistov nemožno útočiť. Platí to aj na ich majetok. Objektmi útoku môžu byť iba bojovníci, zariadenia a vojenská infraštruktúra druhej strany. Za ciele útokov považuje vojnové právo aj to, čo „účinne prispieva k nepriateľským akciám“ a čo „poskytuje jasnú vojenskú výhodu“. Táto kategória teda môže zahŕňať aj zariadenia a majetok používaný civilnými obyvateľmi, ako cesty, mosty, železnice, nemocnice.

Keď môže dôjsť k poškodeniu civilistov, treba zvážiť, ako útok súvisí so získaním vojenskej prevahy a neútočiť na takýto cieľ, ak spôsobí civilistom nadmerné straty v porovnaní s dosiahnutým vojenským úspechom. Ak existujú pochybnosti o tom, či zariadenie používa nepriateľská armáda, treba ich považovať za civilné a neútočiť na tieto ciele. Argumenty Rusov, že „pôrodnicu v Mariupole dlhodobo okupoval prápor Azov a iní radikáli, ktorí vyhostili všetky rodičky, všetok personál a bola to základňa ultraradikálneho práporu Azov“, neospravedlňujú ničivý útok na túto pôrodnicu.

Je zakázané vyvolávať hlad medzi civilistami. Na okupovanom území je útočník zodpovedný za potraviny a lieky pre obyvateľstvo. Musí ich zabezpečiť, ak ich je nedostatok, nesmie brániť humanitárnym konvojom, ktoré takúto pomoc civilom privážajú. Zároveň by pomoc mala byť distribuovaná pod kontrolou štátu, ktorého občania na obsadenom území žijú, prípadne neutrálnej strany, napr. pracovníkmi Červeného kríža.

Je zakázané vykonávať zastrašovanie, teror a represie, brať civilistov ako rukojemníkov, využívať ich ako „živé štíty“, drancovať a ničiť ich majetok. Civilné osoby nesmú byť nútené slúžiť v okupačnej moci alebo sa zúčastňovať ozbrojených akcií. Je zakázané násilne vymáhať informácie od civilistov.

Nezákonné je mučenie, telesné tresty, mrzačenie, lekársky a vedecký výskum na ľuďoch a akékoľvek iné brutálne zaobchádzanie s obyvateľstvom. Evakuácia civilistov z horúcich miest konfliktu by mala byť pre strany konfliktu dôležitou otázkou. Je zakázané násilne premiestňovať ľudí na územie okupačného štátu, okrem prípadov mimoriadneho nebezpečenstva. Deti nemôžu byť evakuované do zahraničia, s výnimkou výnimočných okolností a iba s písomným súhlasom rodičov alebo opatrovníkov. Deti mladšie ako 15 rokov by nemali byť odlúčené od svojich rodín. Strany konfliktu by mali umožňovať a podporovať zlúčenie rodín a výmenu informácií medzi príbuznými, najmä odovzdávanie osobnej korešpondencie.

Osobitná pozornosť je venovaná ochrane žien. Nesmú by znásilňované ani nútené k prostitúcii, ale mali by byť pred ňou chránené. Japonsko až v roku 1993 priznalo, že niektoré ženy, najmä z Južnej Kórey, boli počas 2. svetovej vojny nútene k prostitúcii. Japonská armáda mala normu koľko žien je potrebných pre vojakov. Používali výraz 慰安婦, čo sa dá preložiť ako „žena, čo poskytuje pohodlie.” Japonský generál po obsadení čínskeho mesta Quingdao napísal depešu do Tokia, aby vláda zabezpečila jednu „utešiteľku” na každých sedemdesiat vojakov.

Tehotné ženy, pôrodné asistentky a dojčiace matky majú prednosť pri poskytovaní starostlivosti, rovnako ako aj deti.

Ako by armády nemali bojovať?
Konvencie a vojnové zvyky zdôrazňujú, že sa nesmie útočiť na historické pamiatky, umelecké diela, miesta bohoslužieb, ktoré sú kultúrnym alebo duchovným dedičstvom. V rozpore s tým Azerbajdžan po víťaznej vojne (r. 2021) likvidoval stopy po Arménoch v Karabachu. Zmizli kresťanské chrámy a cintoríny.

Nesmie sa útočiť na predmety potrebné na prežitie obyvateľstva, ako sú zásoby potravín a vody, plodiny, hospodárske zvieratá.

Útoky sú zakázané aj na priehrady, hrádze, jadrové elektrárne a pod., teda stavby, ktorých deštrukcia povedie k nebezpečným javom alebo k úniku nebezpečných látok. Nesmú sa používať metódy, ktoré sú škodlivé pre životné prostredie.

Nesmie sa útočiť ani na civilné nemocnice, aj keď ich využíva armáda. Nesmie sa útočiť na ranených, chorých, alebo väzňov.

Sú povolené vojenské triky. Ako napríklad maskovanie, pasce, dezinformácie. Zakázané sú nerozlišujúce útoky. To sú také, ktoré nie sú zamerané na konkrétny vojenský cieľ a majú neobmedzené následky.

Podvodné správanie nie je povolené, napríklad keď jedna strana iba predstiera, že miesto konfliktu jej bojovníci už opustili a v skutočnosti sa prezliekli do civilného odevu, aby nepriateľa zmiatli. Zakázané jej aj predstieranie deklarovanie kapitulácie, alebo vyjednávanie s použitím znaku Červeného kríža, alebo znaku OSN bez dobrej vôle.

Za vojnový zločin sa pokladá nenechať nikoho z nepriateľských bojovníkov nažive napriek skončeniu ich ozbrojeného odporu, alebo po dobrovoľnom vzdaní sa.

Aké zbrane sú (ne)zakázané?
Základným princípom zákazov je vyhnúť sa fyzickému utrpeniu a väčším škodám, než je potrebné na oslabenie nepriateľa. Preto nie je možné použiť zbrane spôsobujúce nadmerné utrpenie. Zakázané sú protipechotné míny, kazetová munícia – bomby, náboje, rakety atď., ktoré uvoľňujú veľké množstvo malej výbušnej submunície.

Desiatky civilistov ukrajinského mesta Bucha zabili malé kovové šípky (fléchettes) z granátov delostrelectva, uviedli to súdni lekári. Malé kovové šípky sú v delostreleckých a tankových nábojoch. Každý takýto granát môže obsahovať až 8 000 kusov. Náboj vybuchne nad zemou a šípky sa uvoľnia a rozptýlia v kužeľovom oblúku asi 300 m širokom a 100 m dlhom. Pri dopade na telo obete môže šípka stratiť tuhosť, skriviť sa, alebo zadná časť sa často odlomí a spôsobí druhú ranu. Podľa Amnesty International by sa nikdy nemali používať v zastavaných civilných oblastiach. Hoci sa aktivisti už dlho usilujú o zákaz tejto zbrane, nie je podľa medzinárodného práva zakázaná. Používanie nepresných smrtiacich zbraní v husto obývaných civilných oblastiach je však porušením iných zásad humanitárneho práva.

Na rozdiel od granátov s fléchettes je kazetová munícia (bomby) podľa Dohovoru o kazetovej munícii, ktorý bol prijatý 30.5.2008 vo väčšine štátov Európy zakázaná.

Zakázané sú i niektoré iné druhy zbraní. Napríklad laserové zbrane určené na oslepenie ľudí, kazetová munícia, chemické a biologické zbrane, míny, lapače mín a iné zariadenia s diaľkovým ovládaním a zápalné zbrane, ako je napríklad fosforová munícia. Okrem toho musia strany konfliktu dbať na zníženie rizika zanechania výbušných pozostatkov vojny – zásob nespotrebovanej munície, munície ktorá nevybuchla, alebo bola v boji opustená.

Najničivejší druh zbraní, ktoré ľudstvo má k dispozícii – jadrové zbrane, nie sú v súčasnosti pod výslovným zákazom použitia.

Čo sú to vojnové zločiny, genocída a zločiny proti ľudskosti?
Štát vo vojne je zodpovedný za to, že jeho predstavitelia budú dodržiavať zákony a zvyky vojny. To však nezbavuje ľudí na nižšej úrovni vedenia vojny osobnej zodpovednosti. Zodpovednosť za stíhanie týchto porušovateľov spočíva predovšetkým na samotných štátoch. Porušenie medzinárodného humanitárneho práva je vojnovým zločinom. Zoznam vojnových zločinov je pomerne široký:

útok na civilistov
vraždy, mučenie, neľudské zaobchádzanie a spôsobenie vážneho ublíženia na zdraví tým, ktorí majú byť chránení, t. j. zranených, zajatcov, civilistov
používanie zakázaných zbraní alebo metód vojny
lúpež
deportácie a nelegálny odsun civilných osôb
zneužívanie ochranných známok (napr. Červeného kríža)
zákerné zabitie alebo zranenie nepriateľa
branie rukojemníkov
vyhlásenie, že žiadne milosrdenstvo sa nebude uplatňovať

Okrem toho medzinárodné právo identifikuje niekoľko ďalších závažných zločinov spolu s vojnovými zločinmi:

genocída – akcie zamerané na zničenie akejkoľvek národnej, etnickej, rasovej alebo náboženskej skupiny ako takej
zločiny proti ľudskosti , t. j. masové vyhladzovanie, zotročovanie, deportácia civilného obyvateľstva atď.

Kto bol už potrestaný?
Predchodcami Medzinárodného trestného súdu boli špeciálne tribunály po 2. svetovej vojne. Norimberg a Tokio boli miestom, kde odsúdili vodcov hitlerovského Nemecka a japonských vojnových zločincov.

V rokoch 1993-1994 Bezpečnostná rada OSN zriadila dva súdne tribunály. Prvý tribunál bol pre bývalú Juhosláviu. Medzi obžalovanými bol exprezident Slobodan Miloševič. Obžalovaní boli za genocídu a vojnové zločiny aj ďalší politickí a vojenskí predstavitelia Srbska a Chorvátska. Proces s Miloševičom nebol dokončený, lebo zomrel v roku 2006 vo svojej cele na zlyhanie srdca.

Druhý tribunál, zriadený pre Rwandu, odsúdil na doživotie za genocídu nielen bývalého premiéra, ale aj bývalého rwandského ministra mládeže. Bol uznaný vinným zo zohrania kľúčovej úlohy v genocíde v krajine v roku 1994 pri ktorej zahynulo približne 800 000 ľudí. Súd odsúdil aj šéfov propagandistického rádia a novín. Fotografie ľudí zabitých pri genocíde v Rwande visia v múzeu pamätníka genocídy v Kigali.

V roku 2020 bol po dlhoročných prieťahoch obvinený bývalý kosovský prezident Hashim Thaci. Osobitný súd pre Kosovo (KSC) ho obvinil zo zločinov proti civilistom spáchaných v rokoch 1999 a 2000 počas konfliktu so Srbskom. V tom čase bol Thaci vodcom povstaleckej Kosovskej oslobodzovacej armády (UČK), ktorá v rokoch 1998 a 1999 bojovala vo vojne v Kosove za nezávislosť od Srbska. Bol zodpovedný ako veliteľ za zločiny proti srbským civilistom. Išlo o únosy, mučenie či nelegálne odoberanie orgánov. Po osamostatnení sa Kosova pôsobil ako predseda vlády a nakoniec ako prezident Kosova. Spolu s Thacim je medzi obvinenými aj Kadri Veseli, bývalý predseda parlamentu a líder opozičnej Demokratickej strany Kosova (PDK).