Prehľad správ

Najnovšie články

Prečo padol Rím

Pád Západorímskej ríše v roku 476 nášho letopočtu a procesy,...

Tipy na domáce sviatočné nápoje

Regály v obchodoch sú viac ako plné rôznych alkoholických nápojov,...

Záhadné signály z vesmíru

Vďaka halapartniam, kovovým prilbiciam, lesklému kovovému brneniu a pestrofarebným uniformám...

Najmenšia armáda sveta

Vďaka halapartniam, kovovým prilbiciam, lesklému kovovému brneniu a pestrofarebným uniformám...

Smrť na Evereste

Vrchol Everestu, najvyššej hory našej planéty, je vo výške 8848...

Hudba lieči

Hudba u Keltov bola posvätná. Predstavovala emocionálnu a magickú silu,...

Povýšila minisukňu na symbol

Pripisuje sa jej vynájdenie najikonickejšieho vzhľadu v najbláznivejšej a najhravejšej dekáde 20.storočia: minisukne. Spopularizovala ich najvýznamnejšia modelka tejto éry, Twiggy, ktorej tenká postava pomohla premeniť superkrátke sukne na medzinárodný trend. Extrémne krátke sukne sa stali symbolom tej doby. Minisukňa bola vlastne politickým manifestom módnej návrhárky Mary Quant.

V 60. rokoch 20. storočia bola Lesley Hornby Lawsonová (r.1949), známa ako Twiggy (vpravo), jednou z najžiadanejších svetových rmodeliek. Bola známa svojou štíhlou postavou a androgýnnym vzhľadom, ktorý bol považovaný za výsledok jej veľkých očí, dlhých mihalníc a krátkych vlasov. Daily Express ju označil za "Tvár roku 1966" a bola zvolená za Britku roka. Jej sláva sa rozšírila po celom svete. Zdroj fotografie: Archív redakcie.

Pre tých, ktorí to neprežili, je dnes ťažké si predstaviť, aké šokujúce boli vtedy minisukne, keď sa prvýkrát objavili. Minisukňa bola symbolom rastúcej sebadôvery vtedajších mladých ľudí, ktorí sa vymanili z pravidiel a zábran povojnového obdobia. Odmietli oblečenie, ktoré predtým nosili ich matky, chceli slobodu a zábavu – a kratšie sukne umožňovali oveľa viac pohybu, či už dobiehať autobus, alebo ísť rovno z práce tancovať do klubu.

Mary Quant (1930 – 2023) bola vynaliezavá, svojská a komerčne zameraná. Ako priekopníčka dizajnu a maloobchodu spopularizovala super vysoké spodné lemy sukní, ktoré boli rozhodujúce pre rozvoj scény „Swinging Sixties“. Jej tvorba a podnikanie sa niesli v duchu jej vlastného sloganu: „Móda je nástroj ako súťažiť v živote mimo domova.“

Mary Quant sa narodila a vyrastala ako dcéra dvoch waleských učiteľov v Blackheath v Londýne. Po tom, čo jej rodičia odmietli dovoliť navštevovať kurz módneho návrhárstva, vyštudovala odbor ilustrácie. Tam sa zoznámila so svojím budúcim manželom, aristokratom Alexandrom Plunketom Greenom.

V roku 1955 Plunket Greene kúpil Markham House na King’s Road v Chelsea. Bol to obchod v lokalite mladých umelcov, filmových režisérov a ľudí, ktorí sa zaujímali o objavovanie nových spôsobov života a obliekania. Mary. Quant, Plunket Greene a ich priateľ, právnik, z ktorého sa stal fotograf Archie McNair, si spolu otvorili butik s názvom Bazaar. Na prízemí bol obchod a v suteréne budovy si otvorili reštauráciu Alexander’s. Mary sa sústredila na dizajn, Plunket Greene riadil podnikateľské a marketingové aktivity a McNair prispel okrem fotografovania aj právnymi radami.

Mary Quant vyrastala v čase, keď sa dievčatá a mladé ženy v Spojenom kráľovstve museli obliekať takmer rovnako ako ich matky. Vhodné oblečenie pre Britky vo veku 16-20 rokov, ktoré nechceli byť ako ich matky, jednoducho neexistovalo.

Pôvodne ponúkal butik Bazaar oblečenie, ktoré mohli nakúpiť na veľkoobchodnom trhu a s miernym ziskom predať. Čoskoro však začala byť Mary Quant frustrovaná z takto dostupného tovaru. Povzbudená úspechom toho, čo neskôr v autobiografii Mary Quant opísala ako pár „šialených“ salónikových pyžám, ktoré navrhla na otvorenie Bazaaru (návrh bol uvedený v časopise Harper’s Bazaar , rozhodla sa začať zásobovať butik iba jej vlastnými modelmi.

Quant bola ako textilná dizajnérka samouk. Aby dosiahla vzhľad modelov, po ktorom túžila, navštevovala večerné kurzy úpravy strihov a šitia podľa vzorov z príloh časopisov. Na začiatku spustila výrobný cyklus z ruky do úst: t. j. denný predaj v butiku zaplatil za novú látku z ktorej sa potom cez noc vyrábali nové výrobky na nasledujúci deň. Hoci bol tento prístup vyčerpávajúci, znamenal, že v butiku boli neustále nové modelové kreácie v krátkych sériách a stále nové dizajny, ktoré uspokojili hlad zákazníčiek po sviežom, jedinečnom ošatení za prístupné ceny.

Ponúkali v butiku tiež radikálne odlišný zážitok z nakupovania. U Quant hrala hlasná hudba, zákazníčky dostávali bezplatné nápoje, typické boli vtipné aranžmány výkladov a predĺžené otváracie hodiny. Prvé vlastné kolekcie boli vo svojej jednoduchosti nápadne moderné a veľmi nositeľné. Na rozdiel od štruktúrovanejšieho oblečenia, ktoré bolo vtedy stále obľúbené u iných návrhárov, Quant chcela „uvoľnené oblečenie vhodné na bežné aktivity“. Spojením krátkych tunikových šiat s pančuchovými nohavicami v jasných, výrazných farbách – šarlátovej, zázvorovej, slivkovej a hroznovej – vytvorila odvážnu, módnu verziu praktického oblečenia. „Chceli sme ľudí pobaviť a zároveň im predávať veci,“ napísala Quant vo svojej autobiografii Quant by Quant. Prišli k nej nakupovať hudobníci z Rolling Stones, ako aj slávna herečka Audrey Hepburn. V roku 1967 sa herečka objavila vo filme Two for the Road v dvoch dizajnoch od Mary Quant – v bielo-zelených minišatách so stojačikom na zips a v červeno-žltých pruhovaných džersejových šatách s bielym golierom a manžetami. Do roku 1957 dopyt po oblečení od Mary Quant viedol k otvoreniu druhého londýnskeho obchodu Bazaar na King’s Road.

Jej rozvíjajúci sa štýl bol ovplyvnený tanečníkmi, hudobníkmi a beatnickými pouličnými literátmi z Chelsea. Vtedy tam bolo centrum silnej subkultúry, ktorá pomohla definovať londýnsku mládežnícku kultúru v Británii konca 50-tych rokov minulého storočia.

Keďže londýnska butiková scéna sa nielen rozrastala, ale začala prinášať značné finančné zisky, stala sa zaujímavou i pre kamenné obchodné domy. Quant v roku 1962 podpísala lukratívnu dizajnérsku zmluvu s americkým reťazcom obchodných domov. V roku 1963 spoločnosť Mary Quant Limited expandovala na britský masový trh s novou, lacnejšou produktovou linkou oblečenia a doplnkov pod názvom Ginger Group. V tom istom roku dostala Quant od novín The Sunday Times Medzinárodnú cena za „postrčenie Anglicka v konvenčnom postoji k oblečeniu.

V roku 1967 si otvorila tretí obchod na londýnskej New Bond Street. Ku koncu desaťročia bola Quant najvýznamnejším návrhárom v Spojenom kráľovstve a dosiahla na trhu nebývalý úspech. Odhadovalo sa, že až sedem miliónov žien malo vo svojom šatníku aspoň jeden z jej produktov. Tisíce ďalších používali jej moderné odtiene kozmetického radu značky Daisy.(priniesla na trh ako prvá vodeodolnú maskaru).

Od konca 70. rokov podnik vyrábal vysokokvalitné dámske oblečenie spolu s koordinovanými návrhmi interiérov pre britskú výrobnú spoločnosť ICI, vrátane posteľnej bielizne, kobercov, farieb a tapiet, difúzneho sortimentu, ako sú plavky, pančuchový tovar, šperky a obľúbené produkty na líčenie a starostlivosť o pleť. Quant predstavila produkty starostlivosti o pleť pre mužov a vydala knihy propagujúce jej myšlienky o kozmetike.

V roku 1990 Britská módna rada ocenila jej výnimočný prínos k britskej móde uvedením do prestížnej Siene slávy. Historici módy ju nazývajú „matkou minisukne“. Je považovaná za jednu z kľúčových postáv sexuálnej revolúcie v Spojenom kráľovstve a za tvorcu štýlu „swinging 60s“. „Bez nej by 60. roky neboli 60. rokmi,“ napísala na Instagram modelka Twiggy, ďalšia tvár tohto desaťročia. Krátkymi sukňami, pestrofarebnými pančucháčmi a nohavicami mužského strihu pomohla vymazať britskú povojnovú fádnosť a nastolila nový, odvážny prístup k oblečeniu. Návrhárka prišla s demokratickými vecami, ktoré rovnako milovali aristokratky a dievčatá, ktoré dostávali minimálnu mzdu – a pre tých, ktorí si nemohli dovoliť nové šaty, vytvorila vzory do časopisov, podľa ktorých si ich doma ušili.