Prehľad správ

Najnovšie články

Mandľové matky: Kult dokonalosti?

Výchova orientovaná na disciplínu, výzor a „správne“ jedlo nie je...

Vestonická Venuša – 100 rokov od objavenia

V roku 1925 došlo na južnej Morave k archeologickému objavu,...

Sladké leto v kuchyni

Leto je ideálny čas na to, aby sme si dopriali...

Svet na prahu zničenia: Suezská kríza

roku 1956 sa svet ocitol na pokraji nového vojenského konfliktu.

Voda v záhrade

Tohtoročný máj sa zapíše do histórie ako rekordne studený, ale...

Od prostriedku proti únave k droge

Pochádza z Nemecka, hoci ho mnohí považujú za český vynález.

Inflácia a papierové peniaze

Slovo „inflácia“ sa nenápadne vkradlo do nášho vedomia a aj každodenného slovníka. Vlastne tam bolo vždy, ale tak prikrčené v pozadí. Premýšľanie o výške inflácie, alebo jej možnom raste, dokonca dvojcifernom, donedávna patrilo do sféry odborníkov na ekonómiu a bankárov. Obyčajných ľudí inflácia a jej vývoj zaujímali najviac tak žiadateľov o hypotekárny úver. Všetko sa zmenilo v poslednom období. Aj obyčajní ľudia už čo to o inflácii vedia a diskutujú o nej, lebo ju cítia. Dochádza k výraznému rastu miery inflácie, predovšetkým v dôsledku prudko rastúcich cien energií a potravín.

Slovo „inflácia“ je z latinského slova „nadutie“. Označuje v národnom hospodárstve všeobecný nárast cien ekonomických statkov, čo má za následok zníženie kúpnej sily peňazí. O inflácii hovoríme vtedy, keď dochádza k všeobecnému rastu cien tovarov a služieb, nie len k rastu cien jednotlivých položiek. To znamená, že za jedno euro sa toho dá dnes kúpiť menej ako včera. Inými slovami, inflácia znižuje hodnotu meny v priebehu času.

Dnes už síce existujú a obiehajú peniaze hlavne vo forme jednotiek a núl v počítačoch bankárov, ale stále nebola pretrhnutá pupočná šnúra medzi digitálnymi peniazmi a peniazmi v materiálnej forme v podobe mincí a bankoviek. Aj keď dnes už centrálna banka „vyrába“ peniaze hlavne v počítači, stále hovoríme o „tlačení peňazí“ a o tom, že v minulých rokoch v krajinách západu sa rozbehli tlačiarenské lisy na bankovky na tri smeny a sedem dní v týždni. Peniaze sú v našej predstave stále spojené s obrazom peknej bankovky s ochrannými prvkami a podpisom guvernéra centrálnej banky. Má existencia papierových peňazí a najmä ich nadmerné tlačenie negatívny vplyv na jav zvaný inflácia? História ukazuje, že áno.

Prvým Európanom, ktorý prišiel do kontaktu s papierovými bankovkami, bol svetobežník Benátčan Marco Polo (1254-1324). Stalo sa to počas jeho pobytu v ďalekej Číne za vlády cisára Kublajchána I.(1215 -1294), ktorý pochádzal z mongolskej dynastie. Marco Polo o svojej skúsenosti s bankovkami podrobne porozprával vo svojom cestopise „Il Millione“. Kniha je popisom jeho ciest po Ázii , ktoré podnikol spolu s otcom Niccolòm a strýkom z otcovej strany Matteom. Boli to benátsky obchodníci, ktorí peniazom a ich fungovaniu veľmi dobre rozumeli a musel to byť pre nich obrovský šok, keď uvideli v Číne miesto zlatých a strieborných mincí „papierové mince“.

Polo píše o čínskych papierových peniazoch ako o vyrobených „minciach“ z papiera z kôry morušového stromu. Mali podpisy a pečate niekoľkých majstrov, ktoré overovali kusy rôznych veľkostí. „Ak by sa to niekto pokúsil skopírovať, bol by potrestaný za hrdelný zločin.“ Papierové peniaze razené „v takom veľkom množstve“ by si nikto nedovolil odmietnuť ako neplatné platidlo. Ak mal niekto papierové peniaze, ktoré sa dlhým používaním pokazili, priniesol ich do mincovne, kde si ich mohol vymeniť za nové bankovky len s trojpercentnou prémiou.

Papierové bankovky boli v Číne v obehu dávno pred narodením a teda aj príchodom Polovcov do Číny. Prvé sa tam objavili už v roku 1024. Pravdepodobne boli vôbec prvé na celom svete. Ich priamym predchodcom boli papierové zmenky, ktoré si už v 9. storočí obchodníci v krajine navzájom vystavovali a ktoré boli uznávané v rôznych mestách Číny, čím sa eliminovala ťažkopádna a nebezpečná preprava peňazí vo forme kovových mincí. Cisárska vláda však túto formu alternatívnej zmenkovej meny po niekoľkých rokoch zakázala, pretože si sama nárokovala monopol na mince.

Čo Marco Polo nevedel a ani teda vo svojom rozprávaní nenapísal, cenný papier – cisárska bankovka, ktorej chcela čínska vláda udržať stabilnú hodnotu, bola v štátnom účtovníctve krytá striebrom a hodvábom.

Krátko po Polovej návšteve Číny však Kublajchánovi nástupcovia začali s papierovou menou, teda jej krytím striebrom a hodvábom kreatívne pracovať. Pokušenie naplniť štátnu pokladnicu vydávaním nadmerného množstva papierových peňazí bolo veľké. Tu prichádza na scénu inflácia, ktorá bola nekontrolovateľná. Projekt papierovej meny vo forme štátom emitovaných bankoviek sa vtedy v Číne vymkol spod kontroly.

Práve uvedomenie si nebezpečenstva inflácie, ktoré hrozí emitovaním platidla, ktoré v sebe neobsahuje všeobecne akceptovanú materiálnu hodnotu (zlato, striebro) a nedostatok relevantných skúseností spôsobili, že Európania odďaľovali zavedenie papierových bankoviek. Pričom papier v obchodnom styku fungoval iba ako súkromne, ale uznávané „potvrdenky“, zmenky obchodníkov a bankárov medzi nimi navzájom.
V bežnom obchodnom styku medzi európskou populáciu platili ešte dlho ako štandardné platidlo kovové mince. Nie, že by európsky panovníci nevedeli svoje rozpočtové problémy a teda svojim spôsobom aj infláciu, preniesť do zlatých, alebo strieborných mincí a obsah vzácneho kovu v minciach patrične „upraviť“ vo svoj prospech. Napríklad s cisárom Nerom začal dlhotrvajúci pokles objemu zdrojov rímskeho impéria. Nero štátnu pokladnicu prakticky vyprázdnil a popritom vytvoril enormný deficit obchodnej bilancie kvôli importom z kolónií, čím rímsku menu totálne znehodnotil. Následne prikázal zľahčiť vtedajšiu menu aureus o 10 %, teda z jedného funtu zlata sa malo po novom vyrobiť 45 aureov namiesto 41. Alebo Španielsko, po objavení Ameriky, mocné z dôvodu obrovskej ťažby v juhoamerických baniach na striebro a zlato a dovozu týchto kovov do Európy, spôsobilo, že v Európe nastala masívna inflácia. Medzi rokom 1500 a 1600 sa ceny v Európe skoro zoštvornásobili. Španielska koruna v roku 1557 nedokázala platiť svoje dlhy.

Prvé vládne bankovky boli vydané práve v Španielsku na konci 15. storočia, tesne predtým, ako sa Kolumbus vydal objavovať Ameriku. Holandsko, ďalšia veľká koloniálna veľmoc, nasledovalo v roku 1609, Švédsko v roku 1661, Anglicko v roku 1694. V Nemecku boli prvé papierové bankovky vydané až v roku 1705. Nemecko a „tlačenie“ peňazí je samostatná kapitola.

Prečo sa Nemci tak boja inflácie a brzdia snahy iných krajín eurozóny po tlačení ďalších a ďalších eur? Odpoveď je v ich historickej skúsenosti s hyperinfláciou. po I. svetovej vojne. V roku 1923 vypukla v Nemecku v období tzv. Weimarskej republiky hyperinflácia. Marka počas krátkej doby strácala hodnotu voči doláru doslova z hodiny na hodinu. Všetky úspory Nemcov boli znehodnotené, trh sa zrútil. Na vrchole inflácie sa jeden dolár rovnal 4,2 biliónom (v dôsledku špekulácie v istej chvíli až 12 biliónom) weimarských mariek.

Podľa britského historika Nialla Fergussona bola skutočnou príčinou vláda Weimarskej republiky, ktorá sa takýmto spôsobom politicky snažila vymaniť z platenia vojnových dlhov. Druhá verzia hľadá vinu v platení privysokých vojnových reparácií Francúzsku. V každom prípade prišlo v Nemecku k veľkej hospodárskej kríze, zlikvidovaniu úspor obyvateľov, nezamestnanosti a následne k politickej radikalizácii. Spisovateľ Stefan Zweig v biografii „Svet včerajška“ zachytil ako fungovalo koleso zničujúcej hyperinflácie: „Nezamestnaní muži si zobrali jeden-dva ruksaky a chodili od sedliaka k sedliakovi. Dokonca vlakom išli do výhodných lokalít, aby ilegálne dostali potraviny, ktoré potom predávali v meste za troj až štvornásobok ceny, ktorú sami zaplatili. Najprv boli roľníci šťastní. Za veľké množstvo papierových peňazí, ktoré im pršali do domov za vajcia a maslo… Keď však prišli do mesta s plnými kufríkmi nakúpiť tovar, s rozhorčením zistili, že hoci si pýtali len päťnásobok za ich produkty, ceny za kosák, kladivo a kotol, ktoré chceli kúpiť, vzrástli 50-násobne.“ Ulice nemeckých miest sa stali čoskoro miestom búrlivých protestov a ostrých bitiek medzi krajnou ľavicou a pravicou. Hyperinflácia spustila v Nemecku procesy, ktoré priviedli v roku 1933 k moci Adolfa Hitlera. Preto Nemecko prenasleduje strach z tlačenia ničím nekrytých peňazí a hyperinflácie ako strašidlo.